Záber z filmu Ema a smrtihlav.

recenzia Ema a smrtihlav

Pamäť miesta, metamorfóza dejín

Katarína Mišíková

Písmo: A- | A+

Bratislava v roku 1942. V uliciach znie nemčina, maďarčina, čeština. Ale kým ľudia žijú svoju každodennosť, kulisy ich životov sa menia: na fasádach domov pribúdajú nápisy a visia na nich čudné vlajky s dvojkrížmi.

Film Ema a smrtihlav nakrútila Iveta Grófová podľa rovnomennej novely Petra Krištúfka. Vychádzala zo scenára, ktorý pre predčasnú smrť nestihol spisovateľ a režisér realizovať. Krištúfek v knihách ako Dom hluchého alebo Atlas zabúdania formou kroniky, dokumentárnej montáže a miešania fikcie s históriou sprostredkúval kolektívnu pamäť Slovenska a genius loci strednej Európy. Iveta Grófová zase vo filmoch Až do mesta Aš Piata loď preukázala tak vnímavosť pre dospievajúce protagonistky a prácu s neprofesionálnymi či detskými herečkami a hercami, ako aj schopnosť kreatívne prepojiť sociálnu realitu s jej zvnútorneným obrazom. Spojenie týchto dvoch, na prvý pohľad odlišných talentov sa na adaptáciu útlej novely inšpirovanej skutočnými udalosťami ukázalo ako prekvapujúco dobrá voľba.

Hlavný hrdina knihy i filmu Šimon, syn Čecha a Židovky, sa počas vojny ukrýva v chlieve u rodinnej známej maďarského pôvodu v Podunajských Biskupiciach a utieka sa do paralelného sveta, kde dievča z reklamy v časopise ohrozuje zlovestný muž so znakom lebky na vojenskej uniforme. Novela vychádzala z perspektívy chlapca a jeho fantazijnej projekcie reality. Grófovej filmová adaptácia sa zamerala na perspektívu maďarskej vdovy Mariky, ktorá manévruje medzi nástrahami doby: statusom osamelej ženy a cudzinky v štáte budovanom na jednotnom etnickom princípe, túžbou prežiť a pocitom zodpovednosti za cudzie dieťa.

Autorsky sa vpisovať do cudzej látky je neľahká úloha. Grófová sa s ňou vyrovnala poctivo: okrem zmeny rozprávačskej perspektívy z ukrývaného chlapca na jeho ochrankyňu rozšírila a psychologicky rozpracovala postavy a prostredie, upozadila fantazijnú kvalitu literárneho príbehu v prospech dobových reálií a výtvarnú koncepciu filmu postavila jednak na dramatických kontrastoch svetla a tieňa, jednak na komplementárnej palete studených a teplých tónov. Našla tak spôsob, ako novelu s minimom postáv a deja pretlmočiť do dramaticko-epického tvaru. Lenže zatiaľ čo výsledné rozpracovanie námetu dobre funguje ako dobový film, ako psychologická dráma je Ema a smrtihlav akosi citovo odkrveným dielom.

Filmový príbeh totiž stráca na emocionálnej účinnosti tým, že oddeľuje dve hlavné postavy Mariku a Šimona. To vytvára ruptúru v rozprávaní, ktorá síce stimuluje napätie diváckym domýšľaním situácií naznačených v mimoobrazovom priestore, nevytvára však medzi vdovou a chlapcom zmysluplný vzťah, ktorý by východiskovú dramatickú situáciu posunul k skutočnej dráme. Ťažisko príbehu sa tak presúva na líniu vzťahu Mariky a gardistu Dušana, ktorá by vo svojej ambivalentnosti dávala možnosti mnohovrstevného rozvinutia motivácií charakterov v hraničných situáciách. Ani tento potenciál však rozprávanie nenapĺňa a postavy namiesto komplexnej zmesi emócií tlmočia len ťažko pochopiteľnú sériu emocionálnych skratov.

Čo sa však Eme a smrtihlavovi darí, je pôsobivo vykresliť atmosféru multikultúrnej Bratislavy a jej okolia, kde spolu do vzniku Slovenského štátu žili etnicky zmiešané rodiny či komunity rôznej národnosti a vierovyznania. Vzťahy medzi ľuďmi neurčoval konštrukt národa, ale príslušnosť k identite miesta. Ľudia miešali jazyky a vždy si rozumeli. Ema a smrtihlav zachytáva, ako do tohto multikultúrneho prostredia vstupuje štátna identita postavená na idei jedného národa. Presadzuje sa ako cudzí prvok: gardista z Horehronia sa snaží maďarské obyvateľstvo pohraničnej obce priučiť slovenskému vlastenectvu, zabavuje majetky a píše udania; v kostole maďarského kňaza vystrieda pri kázni Slovák, ktorému veriaci nerozumejú; vianočná omša vyvrcholí speváckym zápasom medzi slovenskou a maďarskou verziou rovnakej piesne. Slovenčina znie takmer ako cudzí jazyk len z politických prejavov či gardistických hlásení. Na pozadí tejto násilne presadzovanej jednoty sa odohrávajú arizácie a deportácie židovského obyvateľstva.

Ema a smrtihlav zachytáva hrozivú premenu spoločnosti a tento motív prepája s metaforou vizualizovanou na hrane reality a fantázie – metamorfózou lišaja smrtihlava. Jeho larva sa zakuklí skrytá pred svetom, aby smrtihlav po vyliahnutí krídlami zatienil svetlo a vycical med z včelieho úľa. Formálne disciplinovaný film možno diváctvo nestrhne málo výživnou zápletkou, ale aktualizovaným čítaním dejín i predlohy sa priam naliehavo vpisuje do dnešnej premeny Slovenska, stojaceho medzi nacionalizmom ľudáckeho strihu a európskym princípom multikulturality. S presnosťou totiž opisuje, ako pod príkrovom deklarovanej národnej jednoty zástupy smrtihlavov odčerpávajú životnú energiu ľudského spoločenstva. V roku 1944 či o osemdesiat rokov neskôr.

Trailer k filmu Ema a smrtihlav.

O filme Ema a smrtihlav si prečítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Prečítajte si rozhovor s režisérkou filmu Ema a smrtihlav Ivetou Grófovou.

 

Ema a smrtihlav
Slovensko/Česko, 2024
RÉŽIA Iveta Grófová ● SCENÁR Peter Krištúfek, Iveta Grófová podľa novely Petra Krištúfka Ema a smrtihlav ● KAMERA Martin Štrba ● STRIH Martin Malo ● ARCHITEKT Tomáš Svoboda ● VÝTVARNÍČKA KOSTÝMOV Katarína Štrbová Bieliková ● HUDBA Matej Hlaváč ● ZVUK Tobiáš Potočný, Matej Hlaváč ● PRODUCENTI Zuzana Mistríková, Ľubica Orechovská (PubRes), Ondřej Trojan (T.H.A.), Sára László a Marcell Gerö (Campfilm) ● HRAJÚ Alexandra Borbély, Milan Ondrík, Nico Klimek, Alexander E. Fennon, Dénes Újlaky, Florentín Groll, Éva Bandor, Ján Mistrík, László Mátray, Lili Monori, János Derzsi, Piroska Molnár, Táňa Pauhofová, Kateřina Jebavá, Ján Kováčik
MINUTÁŽ 129 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 60%

Záber z filmu Ema a smrtihlav. FOTO: PubRes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články