Pamäť miesta, metamorfóza dejín

Film Ema a smrtihlav nakrútila Iveta Grófová podľa rovnomennej novely Petra Krištúfka. Vychádzala zo scenára, ktorý pre predčasnú smrť nestihol spisovateľ a režisér realizovať. Krištúfek v knihách ako Dom hluchého alebo Atlas zabúdania formou kroniky, dokumentárnej montáže a miešania fikcie s históriou sprostredkúval kolektívnu pamäť Slovenska a genius loci strednej Európy. Iveta Grófová zase vo filmoch Až do mesta Aš a Piata loď preukázala tak vnímavosť pre dospievajúce protagonistky a prácu s neprofesionálnymi či detskými herečkami a hercami, ako aj schopnosť kreatívne prepojiť sociálnu realitu s jej zvnútorneným obrazom. Spojenie týchto dvoch, na prvý pohľad odlišných talentov sa na adaptáciu útlej novely inšpirovanej skutočnými udalosťami ukázalo ako prekvapujúco dobrá voľba.

Hlavný hrdina knihy i filmu Šimon, syn Čecha a Židovky, sa počas vojny ukrýva v chlieve u rodinnej známej maďarského pôvodu v Podunajských Biskupiciach a utieka sa do paralelného sveta, kde dievča z reklamy v časopise ohrozuje zlovestný muž so znakom lebky na vojenskej uniforme. Novela vychádzala z perspektívy chlapca a jeho fantazijnej projekcie reality. Grófovej filmová adaptácia sa zamerala na perspektívu maďarskej vdovy Mariky, ktorá manévruje medzi nástrahami doby: statusom osamelej ženy a cudzinky v štáte budovanom na jednotnom etnickom princípe, túžbou prežiť a pocitom zodpovednosti za cudzie dieťa.

Autorsky sa vpisovať do cudzej látky je neľahká úloha. Grófová sa s ňou vyrovnala poctivo: okrem zmeny rozprávačskej perspektívy z ukrývaného chlapca na jeho ochrankyňu rozšírila a psychologicky rozpracovala postavy a prostredie, upozadila fantazijnú kvalitu literárneho príbehu v prospech dobových reálií a výtvarnú koncepciu filmu postavila jednak na dramatických kontrastoch svetla a tieňa, jednak na komplementárnej palete studených a teplých tónov. Našla tak spôsob, ako novelu s minimom postáv a deja pretlmočiť do dramaticko-epického tvaru. Lenže zatiaľ čo výsledné rozpracovanie námetu dobre funguje ako dobový film, ako psychologická dráma je Ema a smrtihlav akosi citovo odkrveným dielom.

Filmový príbeh totiž stráca na emocionálnej účinnosti tým, že oddeľuje dve hlavné postavy Mariku a Šimona. To vytvára ruptúru v rozprávaní, ktorá síce stimuluje napätie diváckym domýšľaním situácií naznačených v mimoobrazovom priestore, nevytvára však medzi vdovou a chlapcom zmysluplný vzťah, ktorý by východiskovú dramatickú situáciu posunul k skutočnej dráme. Ťažisko príbehu sa tak presúva na líniu vzťahu Mariky a gardistu Dušana, ktorá by vo svojej ambivalentnosti dávala možnosti mnohovrstevného rozvinutia motivácií charakterov v hraničných situáciách. Ani tento potenciál však rozprávanie nenapĺňa a postavy namiesto komplexnej zmesi emócií tlmočia len ťažko pochopiteľnú sériu emocionálnych skratov.

Čo sa však Eme a smrtihlavovi darí, je pôsobivo vykresliť atmosféru multikultúrnej Bratislavy a jej okolia, kde spolu do vzniku Slovenského štátu žili etnicky zmiešané rodiny či komunity rôznej národnosti a vierovyznania. Vzťahy medzi ľuďmi neurčoval konštrukt národa, ale príslušnosť k identite miesta. Ľudia miešali jazyky a vždy si rozumeli. Ema a smrtihlav zachytáva, ako do tohto multikultúrneho prostredia vstupuje štátna identita postavená na idei jedného národa. Presadzuje sa ako cudzí prvok: gardista z Horehronia sa snaží maďarské obyvateľstvo pohraničnej obce priučiť slovenskému vlastenectvu, zabavuje majetky a píše udania; v kostole maďarského kňaza vystrieda pri kázni Slovák, ktorému veriaci nerozumejú; vianočná omša vyvrcholí speváckym zápasom medzi slovenskou a maďarskou verziou rovnakej piesne. Slovenčina znie takmer ako cudzí jazyk len z politických prejavov či gardistických hlásení. Na pozadí tejto násilne presadzovanej jednoty sa odohrávajú arizácie a deportácie židovského obyvateľstva.

Ema a smrtihlav zachytáva hrozivú premenu spoločnosti a tento motív prepája s metaforou vizualizovanou na hrane reality a fantázie – metamorfózou lišaja smrtihlava. Jeho larva sa zakuklí skrytá pred svetom, aby smrtihlav po vyliahnutí krídlami zatienil svetlo a vycical med z včelieho úľa. Formálne disciplinovaný film možno diváctvo nestrhne málo výživnou zápletkou, ale aktualizovaným čítaním dejín i predlohy sa priam naliehavo vpisuje do dnešnej premeny Slovenska, stojaceho medzi nacionalizmom ľudáckeho strihu a európskym princípom multikulturality. S presnosťou totiž opisuje, ako pod príkrovom deklarovanej národnej jednoty zástupy smrtihlavov odčerpávajú životnú energiu ľudského spoločenstva. V roku 1944 či o osemdesiat rokov neskôr.

O filme Ema a smrtihlav si prečítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

Prečítajte si rozhovor s režisérkou filmu Ema a smrtihlav Ivetou Grófovou.