Pokračujeme v téme debutov, ktorej prvú časť ste si mohli prečítať v apríli. V rokoch 2021 až 2025 vzniklo 204 slovenských a koprodukčných slovenských dlhometrážnych filmov pre kiná. Až 78 z nich, teda takmer 40 percent, boli debuty. Väčšinový alebo paritný podiel malo Slovensko na 42 snímkach a 36 filmov boli minority. Tento rok príde do kín takisto niekoľko debutov.
Rodinný film Hlavička nie je úplne klasickým samostatným debutom. Podieľali sa na ňom totiž dve režisérky. Marina Andree Škop už má na konte celovečerný film Môj dedo spadol z Marsu (2019), ktorý nakrútila spolu s režisérom Draženom Žarkovićom. Pre animátorku Vandu Raýmanovú, známu napríklad vďaka animovanému večerníčkovému seriálu Drobci (2016 – 2023), je Hlavička celovečerným režijným debutom.
„S Marinou pochádzame z dvoch odlišných filmových svetov, ja sa zameriavam na animované filmy, zatiaľ čo ona na detské filmy. Spája nás silná túžba skombinovať tieto dva prístupy, aby sme spoločne vytvorili tento jedinečný film. Chceme ním predovšetkým zasiať semienka empatie a porozumenia do myslí našich mladých divákov, bez toho, aby sme ich dusili moralizovaním, ale aby sme im poskytli nezabudnuteľný filmový zážitok, pri ktorom sa budú smiať aj báť a intuitívne pochopia, koľko sa môžu naučiť od tých, ktorí sú iní,“ uviedla Raýmanová.
Hrdinkou dobrodružnej rodinnej komédie Hlavička je desaťročná Alica. Jej rodičia jedného dňa záhadne zmiznú a ona požiada o pomoc skupinu mladých detektívnych nadšencov. Do tímu však musia pribrať aj jej brata Milana, ktorý svet vidí a prežíva inak, ako ostatné deti. Jeho jedinečný pohľad na svet sa však nakoniec pre pátranie ukáže ako nenahraditeľný. Film Hlavička mal svetovú premiéru na festivale BUFF Malmö. V týchto dňoch ho uvidia návštevníci zlínskeho festivalu (28. 5. – 3. 6.) a do slovenských kín príde 10. septembra 2026.
Debut vo vlastných rukách
O týždeň neskôr, 17. septembra, má naplánovanú premiéru celovečerný hraný debut režisérky Martiny Buchelovej a producentiek Michaely Kaliskej a Eriky Paulinskej zo spoločnosti NINJA film Milovník, nie bojovník. „S oboma slovenskými producentkami som spolupracovala na filmoch už počas štúdia na FTF VŠMU. S Erikou sme pracovali na mojom bakalárskom filme Magic moments a s Michaelou na mojom magisterskom filme Kto chce byť hrdina? Naším spoločným cieľom bolo pokračovať v spolupráci aj po škole. V roku 2020 sme s Michaelou spoločne založili producentskú spoločnosť NINJA film a Erika sa k nám o čosi neskôr pridala,“ povedala pre Filmsk.sk Martina Buchelová. Film Milovník, nie bojovník nakrútila podľa vlastného scenára.
Podľa Buchelovej si, samozrejme, nemusí každý debutant, ktorý chce nakrútiť film, založiť vlastnú producentskú spoločnosť. S podkladmi pre budúci projekt ako filmová poviedka, moodboard a rozpracovanou víziou môže osloviť aj existujúce produkčné spoločnosti a zvážiť, s kým nájde najlepšiu zhodu. „My sme však spolu pracovali veľmi radi už na škole, prežili sme rôzne náročné situácie, ktoré sa pri tvorbe filmov stávajú. Bola medzi nami dôvera, a preto sme sa rozhodli ísť do tohto náročného procesu. Ďalším dôvodom bolo, že sme chceli mať spôsob tvorby a aj výroby nášho debutového filmu čo najviac v rukách,“ zdôvodňuje Buchelová.
Keď zmeny vo svete predbiehajú scenár
V čom boli najväčšie úskalia projektu Milovník, nie bojovník? „Každá fáza filmu mala svoje úskalia a výzvy a je ťažké vybrať tie naj. Od prvotnej idey filmu, čo je asi ešte z roku 2020, sa toho vo svete veľmi veľa udialo. Myslím, že vo všeobecnosti je pri filme, ako pri päť až sedemročnom procese (často aj dlhšom), náročné reagovať flexibilne na zmeny, ktoré sa v spoločnosti dejú,“ vysvetľuje producentka Michaela Kaliská.
„Napríklad vojna na Ukrajine ovplyvnila pri písaní scenára jednu z dejových línií s obchodom s atómovými krytmi. (Malo to znieť ako čosi absurdné, no momentálne to vyznieva ako ten najmúdrejší a najbežnejší nápad.) Vysoká inflácia (najmä v rokoch 2021 – 2022) zasa veľmi ovplyvnila rozpočet a ceny spojené s nakrúcaním. Myslím, že to bolo z producentského hľadiska výrazné úskalie, alebo skôr výzva, ako udržať cashflow v tak dynamicky sa meniacom prostredí v posledných rokoch, ako je audiovizuálne prostredie. To sme ešte netušili, kam sa až kultúrny sektor na Slovensku dostane,“ dodáva Kaliská.
Snímku Milovník, nie bojovník charakterizovala Buchelová v explikácii pre Audiovizuálny fond ako panelákovú lovestory. Príbeh má viacero rovín. „Náš film je zúfalá, vtipná a milá melodráma o láske mladého alkoholika a dcéry konšpirátora. Mladý alkoholik však musí zároveň, samozrejme, dostať pod kontrolu svoju závislosť,“ napísala Buchelová. V hlavnej úlohe účinkuje Adam Kubala, ktorý sa nedávno predstavil ako Ondrej Nepela v snímke Šampión. Jeho filmovú partnerku stvárňuje Michaela Kostková.
Od práva a medicíny k štúdiu na FAMU
Ďalším z debutov, ktorý príde do slovenských kín, je Posledná sezóna. V celovečernom filme ním debutujú ako režisér a scenárista Pavol Hirjak, tak producent Vladimír Sabadoš. „Spoločne sme začali natáčať už ako 14-roční,“ vysvetľuje dlhú spoločnú históriu Sabadoš.
V začiatkoch sa to, ako nakrúcať film, učili sami z YouTubu. Sabadoš najskôr študoval právo, kým Hirjak medicínu. „Počas tohto štúdia sme stále tvorili, a preto sme následne spoločne išli na FAMU do Prahy. Obaja sme vedeli, že školu by sme chceli absolvovať celovečerným hraným filmom a práve takto začal počas nášho magisterského štúdia na FAMU vznikať film Posledná sezóna,“ opisuje pre Filmsk.sk Sabadoš.
Poslednú sezónu nakrútili v koprodukcii FAMU a vlastnej spoločnosti inframe pictures, ktorú založili Sabadoš s Hirjakom. „Obaja sme vedeli, že celovečerný film by sme chceli natočiť čo najskôr to bude možné, a preto bolo pre nás logické zasadiť film do prostredia, ktoré najlepšie poznáme, kde sme vyrástli a kde sme začali spoločne aj tvoriť. Obaja pochádzame z východného Slovenska, z Michaloviec, pri ktorých sa nachádza vodná nádrž Zemplínska Šírava, kde sa aj celý film odohráva,“ pokračuje Sabadoš. Zároveň dodáva, že hoci film chceli nakrútiť v špecifickom prostredí, mysleli aj na to, aby príbeh fungoval v medzinárodnom kontexte. „Obaja máme radi americkú indie tvorbu, ktorá nás pri tvorbe filmu poznačila,“ dodáva Sabadoš.
Protagonistom filmu je Alan, ktorý pochádza z českej kolotočiarskej rodiny. Leto trávi s kolotočmi na Zemplínskej šírave a chce vyhrať miestny boxerský turnaj. Na šírave stretne plavčíčku Viki, ktorú neprijali na vysokú školu a vznikne medzi nimi krehké puto… Tvorcovia vyberali nielen spomedzi hercov, ale tiež nehercov. Predstaviteľku hlavnej ženskej úlohy hľadali na kastingu medzi 150 prihlásenými dievčatami. Okrem Márie Mikloškovej vo filme účinkujú aj Tadeáš Moravec, Tomáš Havlínek, Marko Igonda či František Beleš.
Ísť do projektu na 100 percent
Čelí debutujúci producent/producentka istej nedôvere? Čím si vie získať dôveru tvorcov a partnerov prípadne inštitúcií, ktoré udeľujú filmom finančnú podporu? „Je prirodzené, že debutujúci tvorcovia vo všeobecnosti budú vždy čeliť nedôvere. O to viac producenti a producentky, ktorí bez nejakého track recordu žiadajú mnohé inštitúcie o desaťtisíce až státisíce eur,“ hovorí Vladimír Sabadoš. „Verím, že dôveru tvorcov a inštitúcii si vieme ako debutujúci producenti a producentky získať tým, že do projektov ideme na 100 %. Nezačíname veci, ktorým osobne neveríme. Venujeme sa práve projektom, ktoré sú nám blízke, kde naše motivácie dávajú zmysel nám. Následne je podľa mňa dôležité projekty dokončiť, prípadne vedieť kedy je nutné ich zastaviť, aj napriek čiastočným stratám,“ vysvetľuje Sabadoš.
Pre producenta filmu Kataríny Gramatovej Hore je nebo, v doline som ja Igora Englera bolo najväčšou výzvou to, že dovtedy ešte celovečerný film nerobil. „Mnohé veci som sa musel učiť priamo počas procesu. Celovečerný film je úplne iný organizmus než krátky film, rozsah produkcie, množstvo rozhodnutí aj zodpovednosť sú neporovnateľne väčšie. Praktickou výzvou bolo aj to, že sme museli všetko vtesnať do počtu natáčacích dní, ktoré sme si vedeli finančne dovoliť. Vždy existuje viac nápadov, scén alebo možností, než koľko času a zdrojov má produkcia k dispozícii,“ hovorí Engler, pre ktorého bola výroba filmu veľkou školou. „Počas práce na filme som sa naučil nesmierne veľa a uvedomil som si, aké dôležité je mať okolo seba správnych ľudí. Najviac mi pomohlo zanietenie celého štábu a ich podpora. Mnoho ľudí do filmu vložilo veľa energie a viery a práve vďaka tomu sa nám ho podarilo dokončiť.“
Nedostatok financií netreba romantizovať
Debuty, zrejme vo väčšej miere než filmy „overených“ tvorcov, so sebou prinášajú rozpočtové limity. Ako sa hľadá rovnováha medzi umeleckou slobodou či víziou a možnosťami rozpočtu? Vznikajú z potreby šetriť aj kreatívne riešenia a nápady, ktoré by inak nevznikli?
Podľa producentky Barbary Janišovej Feglovej sa to deje veľmi často. „Rozpočtový limit je, samozrejme, obmedzenie, ale pri debutoch môže byť aj tvorivým katalyzátorom. Núti autora aj producenta pomenovať si, čo je pre film skutočne podstatné a čo je len predstava o väčšom filme. Mnohé silné debuty vznikli práve preto, že boli nútené hľadať absolútne presný, koncentrovaný a originálny tvar, namiesto toho, aby sa spoliehali na nadbytok prostriedkov,“ vysvetľuje Janišová Feglová.
Upozorňuje však, že nie je dobré, ak sa nedostatok financií „romantizuje“. „Debutant potrebuje slobodu, ale aj podmienky, v ktorých môže svoju slobodu profesionálne realizovať. Úlohou producenta je preto hľadať krehkú rovnováhu – chrániť podstatu a srdce filmu, ale zároveň vytvoriť taký výrobný rámec, aby obmedzenia neviedli k oslabeniu diela, ale k jeho silnejšiemu výrazu,“ hovorí producentka.
Najviac stojí čas
S tým súhlasí aj režisérka Katarína Gramatová. Podľa nej dokáže každé obmedzenie človeka prinútiť, aby pod tlakom vymyslel niečo, čo by mu inak nenapadlo. Dialo sa to aj počas nakrúcania jej debutu Hore je nebo, v doline som ja.
Zároveň však zdôrazňuje: „Bohužiaľ, ten najciteľnejší rozdiel medzi tým, či máte na filme dostatok peňazí alebo nie, je čas. Práve ten stojí najviac. Na pľaci sme nemali priestor na improvizácie alebo dlhé premýšľanie o tom, čo by sa dalo urobiť inak. Preto som musela obrovské množstvo energie investovať do extrémne dôslednej prípravy,“ vysvetľuje Gramatová. „Scenár som písala priamo v dedine, scény s chlapcami som si dopredu skúšala a natáčala na telefón, učili sa spolu texty a vtipy. Chcela som, aby sme v momente, keď sa zapne ostrá, všetci presne vedeli, čo máme robiť. Bola to pre mňa fantastická škola efektivity, no do budúcna by som si určite priala, aby na pľaci mohlo prebiehať viac samotného kreatívneho procesu a aby som mala viac čistého času na réžiu a prácu s hercami priamo v danej chvíli,“ hovorí režisérka.
Peniaze si vyčarovať nevieme
Podľa producenta Igora Englera je rovnováha medzi umeleckou slobodou a rozpočtom pri debute vždy o kompromisoch a o tom, aby producent viedol s tvorivým tímom veľa otvorených rozhovorov. „Človek si musí uvedomiť, že všetci chceme urobiť čo najlepší film, ale peniaze si jednoducho vyčarovať nevieme. Preto je veľmi dôležité hľadať riešenia spolu a neustále balansovať medzi tým, čo by sme chceli a čo je reálne možné. Nie je to vždy jednoduché, ale práve obmedzenia často prinášajú aj veľmi kreatívne riešenia,“ hovorí Engler. Obmedzenia podľa neho nútia človeka premýšľať inak a vznikajú nápady, ktoré by za iných okolností nevznikli. „V tomto zmysle môžu byť limity paradoxne aj tvorivou výhodou, pretože nútia celý tím hľadať jednoduchšie, ale často aj silnejšie filmové riešenia,“ dodáva Engler.
„Z potreby šetriť často vznikajú kreatívne a funkčné riešenia, ktoré by za komfortnejších podmienok možno ani nevznikli,“ myslí si aj producent filmu Potopa Tomáš Gič. Obmedzenia tak nemusia byť vždy na úkor kvality. Hľadanie rovnováhy medzi umeleckou slobodou a rozpočtovými limitmi je však podľa Giča pri debutoch veľmi citlivá téma. „Obzvlášť náročné je to pre debutujúcich režisérov, ktorí si postupne musia zvykať na to, že kvôli finančným možnostiam nie je vždy možné naplniť všetky umelecké ambície. Z pohľadu producenta ide často aj o náročnú komunikáciu, pretože aj jemu záleží na umeleckej kvalite projektu, no zároveň musí brať do úvahy objektívne limity – najmä dostupné finančné prostriedky. V rámci týchto možností sa snažíme tvorivú slobodu rešpektovať čo najviac, no často je nevyhnutné hľadať kompromisy,“ hovorí Gič.
Namiesto peňazí kreatívne riešenia
Vladimír Sabadoš tvrdí, že aj oni mali pri tvorbe filmu Posledná sezóna umeleckú slobodu. „Snažil som sa ju garantovať najviac, ako som vedel. Samozrejme, mnohokrát museli vznikať kreatívne riešenia v situáciách, ktoré by vyšší rozpočet vyriešil jednoducho. Niekedy takto vzniknú prekvapujúco dobre veci, inokedy sa tak stráca množstvo času, znižuje komfort a zvyšuje frustrácia. Vlastnosťou dobrého štábu je toto všetko prekonať, problémy spoločne riešiť a projekt posúvať do vysneného konca,“ hovorí Sabadoš o dôležitosti toho, aby bol filmový štáb na jednej vlne.
Ako prezradil režisér Pavol Hirjak v explikácii pre Audiovizuálny fond v žiadosti o podporu postprodukcie filmu, tvorcom sa nepodarilo nájsť vhodného strihača, ktorý by bol ochotný vstúpiť do projektu bez zabezpečeného financovania. „Preto som sa rozhodol inšpirovať autormi ako Sean Baker, Steven Soderbergh a zostrihať film sám. Tým môžem zabezpečiť, že finálne dielo bude vyzerať tak, ako som ho pôvodne zamýšľal,“ napísal Hirjak. Podobný prístup zvolil aj pri svojich krátkych filmoch, vrátane bakalárskej absolventskej snímky Cesty z hmly.
Chceme film aj bez komfortu
Spomedzi debutov posledných rokov má Posledná sezóna najnižší rozpočet, zhruba 200 000 eur. „Moja skúsenosť je taká, že systém nie je nastavený, aby podporoval takto extrémne nízkorozpočtové celovečerné filmy. Tam, kde iní žiadajú státisíce, nám by mnohokrát stačili tisíce a vo výsledku by nám to pomohlo násobne. Na druhej strane, systematickou prácou sa mi podarilo postupne začať presviedčať aj inštitúcie. Niekedy však na to bolo potrebné mať už hrubý strih filmu,“ hovorí Vladimír Sabadoš.
Posledná sezóna by podľa neho nevznikla bez podpory množstva partnerov – či už tých, ktorí im prenajali techniku až s 90 % zľavami, alebo tých, ktorí im pomohli s cateringom a ubytovaním. Pomohla aj nezištná pomoc kolegov, využili tiež vlastné úspory a zdroje tvorcovia hľadali aj cez crowdfundingovú kampaň na portáli Donio. „Mnoho ľudí, ktorí na tomto filme pracovali na ňom pracovali zadarmo. Všetkým patrí vďaka a neviem, či im to niekedy budem vedieť splatiť,“ ďakuje Sabadoš každému, kto mu s filmom nejako pomohol.
Podľa Sabadoša chceli skúsť veci robiť trochu inak. „Narážam hlavne na producentskú a produkčnú stránku prípravy filmu. Mnoho z nás tomuto projektu verí a vedeli sme, že je veľmi málo pravdepodobné, že práve tento projekt dokážeme zafinancovať v dohľadnom čase tak, aby sme vedeli natáčať komfortne,“ vysvetľuje producent. „Zároveň sme boli odhodlaní ukázať, že ak je na tom zhoda v štábe, je možné natočiť celovečerný film aj takto a to bez toho, aby divák po formálnej stránke videl podstatný rozdiel medzi násobne drahšími filmami a filmom našim. Netvrdím, že je to cesta ktorou by som sa ďalej chcel uberať, ale bolo mojim producentským rozhodnutím, že tento film by mal vzniknúť práve tu a teraz.“ Ako dodáva, nebolo by to možné bez FAMU a hlavne Studia FAMU, „ktoré nám poskytuje zázemie, finančné a materiálno technické zabezpečenie.“
Nefinancovateľné, (ale nie nerealizovateľné)
Podporu z Audiovizuálneho fondu získali tvorcovia Poslednej sezóny až na postprodukciu. „Som za ňu enormne vďačný, keďže je možné ju považovať aj za nejaké hodnotenie mňa ako producenta. Uvedomujem si, že Audiovizuálny fond nedisponuje veľkým množstvom prostriedkov, ktoré by mohol na podporu filmovej kultúry rozdeľovať. Zároveň, na podporu filmového priemyslu (vratky), sme s parametrami, s ktorými sme išli do projektu nedosahovali,“ hovorí Sabadoš. Podpora 10 000 eur tvorcom pokryje najmä zvukovú postprodukciu. „Aj táto, na prvý pohľad nie vysoká podpora od AVF, nám pomohla vo výsledku výrazne. Zároveň musím poďakovať aj Košickému samosprávnemu kraju. Bol prvou slovenskou inštitúciou, ktorá film podporila. Bez tejto podpory by sme nemohli realizovať najzložitejšie fázy natáčania,“ dodáva producent.
Podľa Sabadoša je systém podpory nastavený dobre. „Zároveň verím, že stále existuje možnosť ako podmienky zlepšovať. Či už napr. vznikom kategórie podpory nízkorozpočtových filmov/debutov vo forme vratiek, ktoré budú mať iné podmienky ako podpora priemyslu, alebo vytvorením výzvy pre nízkorozpočtové/debutové filmy, o ktorej sa na fonde diskutuje. To ale naráža na nedostatok financií. Práve možnosť podpory aj nízkorozpočtových diel formou vratiek, by mohla mladé autorky a autorov motivovať k väčšej autorskej slobode. Niektoré typy filmov sú z môjho pohľadu aktuálne nefinancovateľné (ale nie nerealizovateľné), a to je škoda,“ myslí si Sabadoš.
Podpora Audiovizuálneho fondu ako dôležitý impulz
Priemerný rozpočet majoritne slovenských debutov bol v rokoch 2021 – 2025 617 413 eur, pri minoritných koprodukčných debutoch vyšiel priemer na 780 555 eur. Pritom priemerný rozpočet majoritných hraných debutov bol 897 756 eur (pri dokumentoch to bola suma 117 693 na projekt). Mnohé debuty by bez podpory Audiovizuálneho fondu nevznikli. Podiel podpory AVF na celkovom rozpočte v percentách bol napríklad pri dokumentárnom filme Čiary (r. Barbora Sliepková, 2021) 52,5 %, nad 40 % rozpočtu bol aj pri úspešných hraných tituloch minulého roka Hore je nebo v doline som ja (42,39 %), Nepela (42,95 %) či Potopa (42,56 %).
„Podpora Audiovizuálneho fondu bola prvým impulzom, ktorý nás poháňal vpred. Hodnotenia komisie nám dodali odvahu veriť, že náš projekt má zmysel a potenciál. A samozrejme, po získaní podpory sa nám ľahšie hľadali ďalší partneri či oslovovali ľudia na spoluprácu. Pre debutanta je takáto inštitucionálna podpora nielen otázkou financií, ale predovšetkým potvrdením kredibility celého filmu v očiach tohto filmového sveta,“ vysvetľuje režisérka Katarína Gramatová.
Dôležitý program Minimal
Producent jej filmu Igor Engler to vidí podobne. „Audiovizuálny fond nás podporoval prakticky od úplného začiatku. Projekt získal podporu už na úrovni štipendia, neskôr na vývoj, produkciu aj postprodukciu a dokonca aj na festivalovú distribúciu. Pre nás to bola veľmi dôležitá kontinuita podpory. Konkrétne štipendium nám napríklad umožnilo venovať sa projektu intenzívnejšie a tráviť viac času priamo v prostredí, kde sa príbeh odohráva. Mohli sme opakovane chodiť za chlapcami do ich dediny, lepšie spoznať ich svet a tým pádom pracovať so scenárom aj s príbehom autentickejšie,“ vysvetľuje.
Podľa Englera im pomohlo aj to, že ako debutanti predkladali projekt v rámci programu Minimal. „Ten je pre prvé filmy veľmi dôležitý, pretože vytvára priestor pre mladých tvorcov, ktorí ešte len začínajú. Kombinácia podpory Audiovizuálneho fondu a silného koprodukčného partnera bola pre nás kľúčová na viacerých úrovniach – finančne, organizačne aj kreatívne.“
Ako začínajúci producent vnímal proces získavania podpory z Audiovizuálneho fondu pozitívne. „Od začiatku sme mali pocit, že systém je pomerne zrozumiteľný a že komisia pristupuje k projektom otvorene a s pochopením,“ hovorí Engler. Pomohlo aj to, že ich dramaturgom bol skúsený producent Ivan Ostrochovský a vedel ich v procese usmerniť a pomôcť im skúsenosťami. „Uvedomujem si však, že náš prípad bol v niečom výnimočný a snažím sa na to príliš nezvyknúť. Viem, že proces získavania podpory nie je vždy jednoduchý a že každý projekt má svoju vlastnú cestu. O to viac si vážim, že sme mali možnosť náš debut realizovať práve s takouto podporou,“ dodáva Engler.
Podpora Audiovizuálneho fondu ako základný pilier
„Podpora z Audiovizuálneho fondu je pre slovenský majoritný projekt úplne kľúčová – predstavuje základný pilier financovania vývoja aj produkcie. V našom prípade sa nemôžem sťažovať, že by sme mali kvôli debutovému projektu výrazne horšiu pozíciu pri hodnotení na Audiovizuálnom fonde. Práve naopak – projekt bol hodnotený veľmi pozitívne: skončili sme ako najlepšie hodnotený projekt v danej výzve a podporu na produkciu sa nám podarilo získať hneď na prvýkrát. To nám výrazne pomohlo, pretože sme mohli plynule nadviazať na ďalšie zahraničné financovanie,“ hovorí producent filmu Potopa Tomáš Gič. To, že v rámci výzvy skončil ich projekt ako prvý vnímal nielen v rovine finančnej podpory, ale tiež ako formu dôvery voči projektu, ktorá mu dodá nielen kredibilitu, ale tiež uistí tvorcov v ich umeleckom zámere.
Podpora Audiovizuálneho fondu bola kľúčová aj pre tvorcov filmu Milovník, nie bojovník. „Bez finančnej podpory z fondu by film veľmi pravdepodobne nevznikol. Rovnako ako bez podpory českého fondu. Proces získavania podpory bol náročný, ale napokon sme dostali podporu na prvý pokus,“ hovorí režisérka Martina Buchelová.
Zohrali pri zháňaní prostriedkov na film úlohu aj úspechy jej krátkometrážnej tvorby? „Myslím, že zavážili všetky okolnosti. Najpodstatnejšia je určite predovšetkým pripravenosť scenára, ako aj celkového projektu a samozrejme pripravenosť tvorcov. V našom projekte je mnoho debutantov a bolo určite výhodou, že sme mali v tíme aj ľudí, čo tento proces a jeho náročnosť už absolvovali. Napríklad česká koproducentka Julie Marková Žáčková, kameraman Adam Mach, alebo strihač Marek Bihuň. Musím povedať aj za seba v pozícií režisérky, že je to skutočne oveľa väčšia fyzická, ale hlavne psychická záťaž, ako pri krátkych filmoch,“ dodáva.
Podpora zo súkromných zdrojov?
Podľa producentky filmu Otec Veroniky Paštékovej je pre debutanta pri získavaní podpory z Audiovizuálneho fondu najväčšou výzvou počet bodov v kredite žiadateľa. „Ten je, prirodzene, nižší než pri etablovaných producentoch, čo môže celý proces výrazne sťažiť. Myslím si však, že aj táto téma sa momentálne rieši na rade fondu,“ hovorí Paštéková. „Nám sa podarilo získať podporu na produkciu až na druhý pokus, pričom výzva sa otvára len raz za pol roka, takže to v praxi znamenalo rok čakania. Aj náš český partner moloko film, ktorý je už etablovaným producentom, uspel až na druhý raz. Nemyslím si však, že v zahraničí je situácia zásadne iná — zdroje sú vždy limitované a kvalitných projektov je veľa, čo je vlastne dobrá správa,“ dodáva.
Podľa nej by filmárom veľmi pomohli aj iné možnosti financovania kultúry – zo súkromného sektora. „U nás je to však náročné, keďže chýba zákon o sponzoringu kultúry a legislatíva myslí skôr na šport. Aj preto je podpora z firemných zdrojov zatiaľ minimálna,“ upozorňuje Paštéková.
Prirodzené spojenie s Českom
Keď slovenskí filmári hľadajú koprodukčného partnera, prirodzeným spojencom je Česko. „Pre nás ako študentov pražskej FAMU, bolo prirodzene prepojiť Slovensko a Česko, a preto je aj náš debutový film zmesou slovenských a českých hercov. A okrem samotného slovensko-českého príbehu a hercov je aj realizačný štáb spojením Slovákov a Čechov (a aj Slovinca),“ hovorí Vladimír Sabadoš. „Keďže ide o nízkorozpočtový debutový film, je tento film pre mnohých z nás celovečernou prvotinou. Napr. kameraman Jan Vališ je náš spolužiak z FAMU, produkčný a režijný štáb bol do veľkej miery zložený z našich spolužiakov z FAMU. Prirodzene sme využili naše kontakty a do procesu sme zapojili aj študentov VŠMU, ktorí nám boli veľkým prínosom. Túto kostru sme doplnili o skúsenejších profesionálov a o miestne výpomoci,“ dodáva.
„České a slovenské prostredie sú si blízke, ale rozdiel je už len v samotnej veľkosti a kapacite trhu. V Česku je predsa len širšia infraštruktúra, viac výrobných kapacít aj väčší objem projektov, čo debutantom vytvára o niečo širšie pole možností. Slovenské prostredie je menšie, a preto je každý mechanizmus podpory citlivejší na personálne aj finančné výkyvy“ upozorňuje producentka Barbara Janišová Feglová. To, čo by podľa nej filmárom pomohlo najviac, je predvídateľnosť a kontinuita. „Debut nevzniká za rok. Potrebuje čas na vývoj, na overovanie tvorivého tímu, na medzinárodné konzultácie aj na hľadanie správneho produkčného modelu. Systém by mal vedieť podporiť nielen „výsledok“, ale aj tú krehkú fázu vzniku, keď sa talent ešte len premieňa na film,“ hovorí.
Nutná forma spolupráce
Podľa producentky Michaely Kaliskej koprodukcie pomáhajú nielen debutantom a debutantkám. „V krajinách s obmedzenými finančnými možnosťami je to do nejakej miery až nutná forma spolupráce. Ak to stiahnem na náš film, myslím, že hlavným prínosom bolo si to vôbec vyskúšať a rovno na debute,“ hovorí. Okrem toho, že koprodukcia rozširuje finančné zdroje, vníma Kaliská aj ostatné všeobecné výhody „ako napríklad prístup k viacerým finančným zdrojom, rozsiahlejšia distribúcia a možný predaj filmu, spoločná zodpovednosť, možnosť vytvoriť dynamickejší tvorivý tím. Debuty sú možno špecifické vo väčšej potrebe flexibility, to môže byť vo vzťahu ku viacstranným koprodukciám niekedy náročnejšie,“ dodáva.
Podľa Barbary Janišovej Feglovej koprodukcia debutantom pomáha nielen vo finančnej rovine, keď im otvára prístup k viacerým zdrojom a partnerom. „Takisto rozširuje okruh spolupracovníkov, skúseností, inšpirácie a spätnej väzby, čo je pri prvom filme často rozhodujúce. Dobrý koproducent neprináša len peniaze, ale aj know-how, kontakty a schopnosť pomenovať, čo projekt potrebuje, aby sa posunul ďalej. Pri debute je pochopiteľne zháňanie koproducenta náročnejšie, no o to jasnejšie musí byť čitateľná kvalita projektu, osobnosť autora a potenciál filmu presiahnuť lokálny rámec,“ vysvetľuje producentka.
Industry platformy a charakter filmu
Veľmi dôležitú úlohu v tomto procese podľa nej zohrávajú koprodukčné trhy a industry platformy. „Debutantom dávajú priestor projekt nielen prezentovať, ale aj otestovať svoj zámer. Môžu získať spätnú väzbu, naučiť sa presvedčivo hovoriť o svojom filme a často si práve tu nájdu partnerov, sales agentov alebo festivalových dramaturgov, ktorí projekt sledujú ďalej. Pri debute je to dôležité aj z psychologického hľadiska – autor cíti podporu, záujem, ale aj zodpovednosť a vieru, že jeho film môže vstúpiť do širšieho medzinárodného kontextu,“ dodáva Janišová Feglová.
Prínos účasti na rôznych koprodukčných a industry fórach vidí Michaela Kaliská „v budovaní povedomia a vizibility filmu a získavaní možných partnerstiev, ktoré môžu byť pri realizácii filmu veľmi nápomocné.“ Podľa nej však aj tu treba postupovať uvážlivo. „Príliš veľa vývojových, či industry fór môže byť pre film aj kontraproduktívne a ich vedľajším efektom môže byť, že film stráca svoj pôvodný charakter a tvar,“ myslí si. Upozorňuje, že napríklad obdobie literárneho vývoja látky môže byť pre niektorých tvorcov a tvorkyne veľmi citlivé a verejná prezentácia projektu v tejto fáze mu nemusí prospieť.
Hraný debut dokumentaristky
Barbara Janišová Feglová aktuálne pripravuje česko-slovenský hraný debut režisérky Milady Tešitelovej Zviera, o ktorom sme viac písali v prvej časti našej témy. Okrem toho však produkuje napríklad aj samostatný hraný debut dokumentaristky Barbory Berezňákovej Táto izba sa nedá zjesť podľa rovnomennej knižnej predlohy. V čom sú z producentského pohľadu najväčšie rozdiely medzi prácou na dokumentárnom a hranom debute?
„V dokumentárnom debute býva proces otvorenejší, viac závislý od reality a od toho, čo autor objaví počas nakrúcania a strihu. Producent tam často vstupuje aj ako dramaturgický partner a garant pri nastavovaní etických hraníc, pri práci s protagonistami a pri priebežnom vyhodnocovaní tvaru filmu. Zo svojej skúsenosti vychádzam z toho, že producent v dokumente nie je len akýsi šéf alebo organizačno-finančný garant, ale kreatívny a strategický partner, ktorý je prítomný takmer pri všetkých rozhodnutiach od vývoja po distribúciu,“ vysvetľuje Janišová Feglová.
„Hraný debut je v niečom opačný. Potrebuje vyššiu mieru prípravy, presnejšie plánovanie a veľkú disciplínu ešte pred prvou klapkou. Viac vecí sa musí vyriešiť a natrénovať dopredu, pretože pri nakrúcaní už nebýva taký priestor na improvizáciu alebo zmeny. Zároveň je však pri debute veľmi dôležité, aby sa táto výrobná presnosť nestala prekážkou autorskej slobody,“ hovorí producentka.
Je rozdiel, ak už má režisér/režisérka hraného debutu za sebou prácu na celovečernom dokumentárnom filme? Podľa Janišovej Feglovej je to, samozrejme, výhoda. „Zvyčajne to znamená, že už vie niesť veľký formát, vie pracovať s časom, s tímom, s neistotou a má silnejší cit pre dynamiku situácií. Na druhej strane, hraný film si vyžaduje iný druh prípravy. Ale skúsenosť z dokumentu môže byť pre hraný debut veľmi cenná, najmä v práci s detailom, rytmom a autenticitou.“
Hraný debut Romana Ďuriša aj novinky Gregora Valentoviča
Na viacerých ďalších debutoch pracuje aj producentka filmu Nepela Katarína Tomková. „Momentálne máme v strihu debutový film slovenskej režisérky Hany Hančinovej Interest. Zároveň pod hlavičkou escadry kolegovia pripravujú film 33 krokov režiséra Šimona Domčeka, réžijný debut scenáristu Michala Baláža Pásmo, hraný debut dokumentaristu Romana Ďuriša Manéž, a pripravujeme takisto hraný debut slovenskej scenáristky Aleny Sabuchovej a poľského režiséra Karola Pałku, knižnú adaptáciu Šeptuchy.“
Ako producentka je Tomková podpísaná aj pod druhým filmom, na ktorom pracuje režisér Gregor Valentovič. Pôvodne mal byť jeho debutom. Protagonistom snímky Dvadsaťsedem je učiteľ angličtiny David, ktorý sa síce už dávnou vyoutoval ako gej, stále sa však snaží prispôsobiť sa predstavám väčšinovej spoločnosti.
Spoluprácu s Valentovičom chystá aj producent Igor Engler, ktorý momentálne pracuje na viacerých projektoch. „Najbližšie budem pracovať na britskej produkcii pre Netflix, čo je pre mňa veľmi cenná skúsenosť, najmä z hľadiska fungovania väčších medzinárodných produkcií. Popri tom sa venujem aj vývoju vlastných projektov na Slovensku. Spolu s režisérom Gregorom Valentovičom pripravujeme film Miesto na slnku, ktorý sa zaoberá témou identity a pocitu spolupatričnosti, teda tým, aké dôležité je pre človeka nájsť svoje miesto a pocit domova,“ prezrádza Engler.
„Zároveň vyvíjam projekt s režisérkou Monikou Mahútovou. Nedávno sme získali podporu z Košického samosprávneho kraja na krátky film s názvom Na jedno pozretie. Radi by sme tento projekt neskôr rozvinuli aj do celovečernej podoby. Film sa venuje online priestoru a otázkam bezpečnosti a vzťahov v digitálnom svete,“ dodáva Engler.
Príbeh boxera nebude iba o športe
Na druhom hranom filme pracuje aj Katarína Gramatová. „Momentálne všetku svoju energiu sústredím na vývoj svojho druhého celovečerného filmu. Nechcem zatiaľ prezrádzať príliš veľa, no príbeh bude mať dve roviny. Prvou je športová – vo filme mi hrá skutočný mladý boxer, ktorého na túto rolu pripravujem. Film vychádza z jeho skutočného osudu. Ale naozaj z príbehu nechcem prezrádzať viac,“ hovorí Gramatová. „Už sa z toho stáva asi taký môj štýl prístupu réžie pracovať so skutočnou postavou, ktorá ma herecký potenciál a nesie v sebe a v svojich očiach niečo magické čo diváka bude baviť sledovať.“
Podľa režisérky to nebude iba film o športe. „Je to predovšetkým príbeh o súrodeneckej láske a skúmaní limitov rodinných pút. Úspech so sebou často prináša aj straty, napríklad stratu kontaktu s blízkymi. Zaujíma ma téma spolužitia s manipulátorom či chronickým klamárom a to, ako si nastaviť hranice, keď o súrodenca nechceme prísť, hoci nám jeho prítomnosť ubližuje. Táto psychologická rovina mi otvára mnoho možností, ako sa hrať s formou a s divákom,“ prezrádza filmárka o snímke, ktorá je vo fáze vývoja.
Zatiaľ sa na nej podieľajú slovenská spoločnosť guča films a česká Somatic Films a tvorcovia získali podporu ako od slovenského, tak od českého kinematografického fondu. „Keďže plánujeme nakrúcať vo viacerých krajinách, pripravujeme aj ďalšie medzinárodné koprodukcie. Celý tento proces si nesmierne užívam – od spoznávania boxerskej kultúry až po štúdium komplikovaných rodinných vzťahov. Opäť ma to privádza k fascinujúcim ľuďom a už teraz sa teším na výkony svojich nehercov, v ktorých vidím obrovský potenciál.“
Dilema Jonáša Karáska aj debut Mareka Moučku
Akú novinku pripravuje aj Veronika Paštéková, ktorá ako producentka debutovala filmom Otec? „Mám rada, keď film nesie určitý odkaz sprostredkovaný cez emóciu. Tentoraz chceme prehovoriť najmä k ženám a mladým dievčatám. Pripravujeme projekt Dilema – drámu s prvkami trileru aj komédie, so špecifickou vizualitou Jonáša Karáska. Scenáristicky sa ho ujali Hana Lasicová a Jozef Paštéka. Chceme otvoriť trochu tabuizovanú tému sexu so súhlasom. Pôjde o jeden priestor, v ktorom sa prepletá viacero príbehov, vzťahov známych aj neznámych ľudí, emócií a tajomstiev, ktoré postupne vyplávajú na povrch s tým, ako večer pokračuje.„
Producent Tomáš Gič chystá po hranom debute Potopa dokument. „Začali sme nakrúcať dokumentárny film Krásna utópia. Ide o debutový projekt talentovaného režiséra Mareka Moučku, ktorého krátke filmy boli uvedené na významných medzinárodných festivaloch,“ prezrádza Gič. „Film sleduje občanov a kráľov fiktívneho mikroštátu Elgeland-Vargaland, ktorý bol založený dvomi švédskymi umelcami v roku 1992. Prostredníctvom príbehu dvoch starnúcich kráľov, konfrontovaných s reálnymi spoločenskými udalosťami, skúma otázky identity, moci a významu hraníc v súčasnom svete. Popri tom aktuálne dokončujem aj svoje doktorandské štúdium, v rámci ktorého pripravujem dizertačnú prácu. V jej teoretickej časti má vzniknúť právna príručka pre filmových producentov,“ dodáva Gič.
Martin Gonda sa pozrie na anjeličkárky aj manosféru
Zaujímavé témy má v hľadáčiku režisér Martin Gonda. „Momentálne so scenáristom Martinom Šusterom pracujeme na dvoch autorských minisériách. Jedna z nich nesie pracovný názov Anjeličkárky a prináša iný pohľad na prostredie slovenského malomesta a vidieka v 30. rokoch 20. storočia. Búra pozitívny mýtus o našej vlastnej minulosti a otvára dosiaľ opomínanú tému nelegálnych interrupcií v rámci vtedajšieho rigidného právneho systému a zhoršujúcej sa politickej atmosféry. Je to téma, ktorá je vo svete, žiaľ, stále prítomná aj dnes,“ prezrádza Gonda. „S českým scenáristom Lukášom Csicselym zároveň vyvíjame nový celovečerný film, ktorý sa venuje témam manosféry, toxickej maskulinity a radikalizácii mladého človeka pod vplyvom internetových prúdov, ktorých sme v dnešnej dobe čoraz častejšie svedkami,“ dodáva.
V texte sú využité štatistické údaje o slovenských filmových debutoch z rokov 2021 – 2025. Pochádzajú z materiálu, ktorý pre Audiovizuálny fond vypracoval Miroslav Ulman. Ďakujem pekne pánovi Ulmanovi za poskytnutie týchto údajov.
