Keď má neznámy herec talent, disciplínu a prípravu, môže byť veľkým objavom. Aj preto sa má herecké obsadenie prispôsobiť filmu, a nie opačne. Kto o tom rozhoduje? Naozaj pomáhajú opakovane videné tváre dostať pred slovenské filmové plátno viac divákov? Pýtame sa, čo to hovorí o kvalite filmu, v čom presne asistujú filmárom kastingové agentúry a ako sa vo filme objaví hviezda.
Zrejme sa zhodneme, že v nových slovenských filmoch, no aj v tých zahraničných so slovenskou účasťou sa za posledné roky opakujú tie isté herecké mená zo Slovenska. V seriálových produkciách sa síce ponuka trochu rozširuje, no pri obsadzovaní do hlavných úloh sa vsádza najmä „na istotu“. Na rane sú najmä Táňa Pauhofová, Milan Ondrík, Tomáš Maštalír. Najmä Milan Ondrík v poslednom období účinkuje ako protagonista hneď v niekoľkých slovenských filmových produkciách, vychytáva hlavné úlohy v televíznych seriáloch. Zároveň sa objavuje aj v zábavných šou komerčných televízií, a navyše dlhodobo účinkuje v reklame. Je to kastingový problém? Ako pre koho.
Práve cez najobsadzovanejšie tváre slovenského filmu sa vytvára mediálne zdanie, že kvalita filmu priamo súvisí so sledovanosťou na platformách a s návštevnosťou v kinách. Niektorí herci a herečky k tomu aktívne využívajú sociálne siete, a nielenže si tak zvyšujú kredit, ale aj propagujú obsah, ktorý považujú za dôležitý, vhodný a nachádzajú v ňom potenciál. Cez osobné profily tak dokážu robiť promo filmovým produkciám, v ktorých účinkujú oni sami alebo ich kolegovia, a osloviť desiatky tisíc sledovateľov. Na Slovensku takto pôsobia napríklad herečky Vica Kerekes, Monika Hilmerová či Dominika Kavaschová, z hercov býva aktívny práve Milan Ondrík. Na českom trhu udáva zrelý tón Aňa Geislerová a z mladých herečiek najmä Tereza Ramba, ktorá má na sieťach takmer 250-tisíc sledovateľov.
Dar pre režiséra
Zhruba pred pätnástimi rokmi režisér Marko Škop obsadzoval film Eva Nová a do ústrednej postavy matky vybral hereckú legendu Emíliu Vášáryovú. Keď k nej hľadal vhodný typ do úlohy syna, predstavoval si skôr niekoho zo zrelej generácie hercov divadla Astorka – Lukáša Latináka či Mariána Miezgu. Potom však spozornel pri divadelnej inscenácii Shakespearovej hry Coriolanus v Slovenskom národnom divadle, kde sa v hlavnej úlohe predstavil Milan Ondrík, ktorý za svoj impozantný výkon získal aj ocenenie Tatra banky pre mladého umelca. V tom čase ho ešte nebolo vidno v televíznych seriáloch ani vo filmoch, mal za sebou iba výraznejšie účinkovanie v slovenskej krimi komédii Tigre v meste.
„Oslovil som ho a veľmi o rolu stál. Pozval som ho na kastingovú skúšku a keď absolvoval scénu, vedel som, že je to on, koho chcem obsadiť,“ hovorí pre Filmsk.sk režisér Marko Škop. Nemyslí si, že Milana Ondríka objavil, len počúval svoj vnútorný hlas. Je presvedčený, že skôr či neskôr by jeho filmový talent niekto našiel. Skôr pokladá za šťastie, že mu dal medzi prvými príležitosť.
„Milan sa mi osvedčil, je to človek s obrovským drajvom, výnimočným vnútorným ťahom a je plný ochoty. Má širokú výrazovú škálu a dokáže vyťažiť zo situácie maximum, to je pre každého režiséra dar,“ uvažuje režisér. Milana Ondríka obsadil aj do svojho najnovšieho filmu Láska, ktorý bude mať v kinách premiéru v septembri tohto roka.
Marko Škop si myslí, že pokiaľ ide o hlavnú postavu, ambíciou herečky či herca je mať čo najlepšiu príležitosť a ponuka sa príliš neodmieta, pokiaľ nekoliduje s inými projektmi. Keď sa herec na postavu cíti, tak o ňu určite stojí.
Ako Chalamet
Vo svojom novom filme Láska zveril hlavnú ženskú úlohu Jane Kovalčikovej. „Robili sme kastingové skúšky, na ktoré prišlo zhruba dvadsať herečiek vo veku tridsať rokov a viac. Jana Kovalčiková predviedla veľmi zaujímavý výkon. Vie postavu vnútorne prežívať a okrem toho je typ herečky s iskrou a napätím, ktorej uveríte aj to, že je tínedžerka – podobný pocit mám napríklad u americko-francúzskeho herca Timothéea Chalameta,“ hovorí Marko Škop.
Pri výbere hercov spolupracuje aj s agentúrami, ale postupne dospel k záveru, že najprirodzenejšie je spraviť si predvýber a poradiť sa s kolegami. Hercov si pozvú vo vlastnej produkcii, vyberú scénu zo scenára. „Najprv prednesú repliku samostatne, potom im v dialógu ja nahadzujem texty, a napokon sa stretnú medzi sebou v rôznych kombináciách. Dôležité je, že to medzi nimi funguje,“ hovorí.
Škop rozlišuje medzi filmami so silnou autorskou výpoveďou a komerčnou produkciou. Práve v druhom prípade je dôležité obsadenie známej hereckej hviezdy, ktorá má zaručiť, že do kina príde viac ľudí.
„Sú režiséri, ktorí zbožňujú žánrové akčné filmy a krimi seriály a také aj nakrúcajú, a potom sú ľudia, ktorým ide viac o zobrazovanie autorských, vnútorných tém. Ak v mojom filme hrá známa herecká tvár, ktorú majú ľudia radi, som rád, keď si vďaka nej prídu pozrieť film. Ale nie je to pre mňa dôvod, prečo som takéhoto herca obsadil. Ani v prípade Milky Vášáryovej, ani v prípade Milana Ondríka. Popularita u mňa nie je rozhodujúca,“ vraví.
V propagácii filmu sa spolieha skôr na distribučnú spoločnosť a na ľudí, ktorí žijú filmom a sú na tepe dňa. Samozrejme, na zviditeľňovaní mu záleží a snaží sa vyjsť divákom v ústrety.
Schémy a maniere
„Problémov je asi viac. Jednak sme malá kinematografia, teda malý ,trhʻ, a navyše sme krajina s pomerne slabým záujmom obyvateľstva o vlastnú kinematografiu – už len v porovnaní s Českom. Z tohto hľadiska je potom, samozrejme, pochopiteľné, že keď už sa nejaký herec alebo herečka ,zahákneʻ, tak ho producenti viac obsadzujú. Ako sa vraví, kujú železo, kým je horúce. Ale ten kasting sa potom prehrieva,“ hovorí pre Film.sk kunsthistorička a filmová historička Petra Hanáková. Reaguje tak na diskusiu, ktorú v máji tohto roka rozprúdila filmová obec v rámci Dňa slovenského filmu, kde odznelo aj tvrdenie, že v slovenskom filme je „preondríkované“.
Práve pri nadmernom obsadzovaní rovnakej hereckej tváre nastáva podľa Hanákovej proces, ktorý môže fungovať na publikum kontraproduktívne a začína byť potom na niektorých hercov doslova alergické. Myslí si, že niektorí herci sa priveľkým počtom veľkých filmových úloh, často jedna druhej podobných a nakumulovaných príliš rýchlo za sebou, akosi priveľmi opotrebovávajú.
„Herci chytajú schémy a manieru, a možno sa aj takýmto priveľkým či nárazovým úspechom trochu osobnostne krivia, stávajú sa ,primadonamiʻ. V národnom divadle už takto vyhorelo niekoľko herečiek,“ hovorí Hanáková.
Pripomína ich účinkovanie v televíznych seriáloch a nazýva to doslova „žmýkaním“, najmä zo strany komerčných televízií na Slovensku, ktoré svojich desať-pätnásť hercov a herečky otáčajú vo všetkých produkciách. „Možno to robia dobrovoľne, ale neviem, či to nehraničí s vykorisťovaním. Mávam a mávala som ten pocit aj v národnom divadle pri
