Cena LUX: Na rozdiel od Babylonu dáva nádej na spoločnú reč

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Mačacia odysea sa stala symbolom kultúrneho prepojenia Ameriky a Európy.

BRUSEL. Sú momenty, keď vo vyše sedemstomiestnej sále Europarlamentu nesedia na stoličkách poslanci členských štátov, ale bežní občania. Obsadia ju do posledného miesta, viditeľne nabití nadšením a radosťou z toho, že sa stali súčasťou veľkého podujatia. Takto prišli aj na udeľovanie LUX Audience Award 2025, aby oslávili, že laureátom tohto ročníka je animovaný film Flow – Mačacia odysea. Keďže víťaz získal tento rok aj Oscara, publikum sa môže tešiť zo súhry vkusu a názoru Európskej a Americkej filmovej akadémie.

Spoločné hodnoty

LUX Audience Award je jedno z mála filmových ocenení, ktorých prestíž vytvárajú sami diváci. Tento rok sa cena odovzdávala 29. apríla za účasti novinárov, ľudového publika i nominovaných tvorcov. Hlasovania sa zúčastnilo takmer 22-tisíc divákov a diváčok, čo je oproti minulým rokom výrazný skok vpred.

Len pre vysvetlenie, názov LUX nemá nič spoločné s kresťanskou televíziou na Slovensku. V kontexte filmového ocenenia označuje svetlo ako nádej, cestu, je symbolom tvorivosti, skúsenosti a odbornosti v umení kinematografie.

Posolstvo ceny zároveň apeluje na spoločné európske hodnoty. V súčasnosti je o to silnejšie, že zaznieva v časoch vojny, ktorá ohrozuje celý kontinent. Lotyšskí tvorcovia Mačacej odysey ju cítia o to viac, že zdieľajú spoločnú hranicu s Ruskom.

Zmena paradigmy

Animovaná dráma Mačacia odysea zvíťazila spomedzi piatich nominovaných európskych filmov (okrem nej ešte Animal, Dahomey, Intercepted, Julie mlčí). Prináša prekrásne rozprávkové podobenstvo o vzťahu živých bytostí k prírode, o jej nevyspytateľnosti, udržateľnosti, o božskom hneve, láske, pýche a páde ľudstva.

Foto: Film Europe

Hlboký príbeh zvieracích hrdinov v hlavnej úlohe s čiernou mačkou je istým spôsobom aj príbehom tvorcov, ktorými sa obklopil introvertný lotyšský režisér Gints Zilbalodis. Ich tohtoročný Oscar v kategórii animovaných filmov je okrem iného aj dôkazom toho, že základom pre vznik svetového filmového diela nemusia byť veľké peniaze. Tím verí, že umelec je najšťastnejší v procese tvorby, ktorý sa nikdy nekončí.

„Táto cena je pre nás najväčším sviatkom diverzity a bohatstva európskeho filmu,“ povedal na tlačovej konferencii v Bruseli belgický koproducent Mačacej Odysey Gregory Zalcman. Jeho francúzsky kolega, koproducent Ron Dyens cez hlavnú myšlienku filmu upozornil, v čom dnes žijeme: obklopujú nás hlboké sociálne, politické aj technologické problémy, učíme sa fungovať s umelou inteligenciou, bojujeme s globálnym otepľovaním.

„Súčasný svet nie je v dobrej forme. Európa ako výrazný hlas nie je ľahkou možnosťou, pretože v nej hovoríme rozličnými jazykmi,“ povedal inšpirovaný soškou LUX, ktorá symbolizuje babylonskú vežu postavenú z filmového pásu. „My však potrebujeme jeden spoločný jazyk, spoločnú reč, aby sme mohli hovoriť o všetkých podobách Európy. Spoločná reč dáva nádej, že Európa, na rozdiel od Babylonu, môže fungovať.“

O nádeji hovoril aj predseda Európskej filmovej akadémie Mike Downey, keď pred novinármi vyzdvihol zmysel mačacieho príbehu. „Prvý animák o prírode, ktorý som v živote videl, bola rozprávka Bambi, odvtedy som na dôležitejší nenatrafil. Teraz sa to zmenilo. Ústredný charakter Mačacej odysey vytvára silné emocionálne väzby. Hovorí o znovunájdení stratenej planéty, prináša niečo, o čom sme si mysleli, že je v tomto temnom období Európy stratené: nádej na mier.“

Mačacia odysea. Foto: Film Europe

Prečítajte si aj recenziu Filmsk.sk na Mačaciu odyseu

Foto: Film Europe

Pomoc na platformách

Cena LUX vznikla, aby v duchu rozmanitosti podporovala európsku kinematografiu. Prvý raz sa odovzdávala v Bruseli v roku 2007. Spolu s Európskym parlamentom ju od roku 2020 organizuje Európska filmová akadémia s podporou programu Kreatívna Európa.

Vybrané filmy by mali vždy upozorňovať na aktuálne sociálne a politické otázky a podnetným spôsobom zapájať publikum do diskusií o Európe a o pestrosti európskej kinematografie, podporovať kultúrnu výmenu a rozvíjať európsku identitu. Prestížne uznanie môže byť dôležité najmä v rámci európskej filmovej komunity.

Zaslúženú pozornosť získavajú filmy z hľadiska umeleckého aj spoločenského dopadu, čo v praxi znamená aj to, že vďaka nominácii dostanú titulky v 24 jazykoch a možnosť premietania v distribúciách členských krajín Európy.

„Keďže Európsky parlament nie je v oblasti filmu veľkým hráčom, je o to väčším úspechom, že z ocenenia sa darí vygenerovať relevantný projekt, i keď bez finančnej odmeny,“ hovoria zástupcovia programu Kreatívna Európa.

Cez tento program je cena LUX zároveň súčasťou širšieho európskeho kultúrneho rámca a legislatívy, ktorá sa týka ochrany médií a podpory európskych filmov v kontexte digitálnych platforiem, akou je napríklad Netflix.

Foto: Philippe Buissin/multimedia.europarl.europa.eu

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Organ režiséra Štefana Uhra. FOTO - SFÚ

V brazílskom São Paule sa premietnu slovenské filmy z obdobia československej novej vlny

V brazílskom meste São Paulo sa v termíne od 21. mája do 1. júna uskutoční prehliadka Zakázaný československý svet, ktorá ponúkne päť slovenských filmov z obdobia československej novej vlny. Prehliadka je zostavená z titulov, ktoré dodnes s úspechom reprezentujú našu krajinu na podujatiach s klasickým filmom v zahraničí. Jej zámerom je prezentácia slovenskej kultúry a umenia v Brazílii. Prehliadka Zakázaný československý svet sa koná v São Paule vo Filmotéke Brasileira a brazílskym divákom prináša slovenské a české diela z obdobia rozmachu našej kinematografie. Dramaturgovia prehliadky uvádzajú, že „československá kinematografia je samostatnou kapitolou v explózii nových filmov 60. rokov 20. storočia. Na začiatku desaťročia sa medzi Prahou a Bratislavou sformovala nová generácia režisérov s kolekciou inovatívnych filmov, ktoré rýchlo upútali pozornosť celého sveta. Vo fenoméne, ktorý sa označuje ako ´zázrak československého filmu´, sa na medzinárodnej filmovej mape objavili režiséri ako Štefan Uher, Miloš Forman, Jaromil Jireš, Juraj Jakubisko, Věra Chytilová, Evald Schorm, Jan Neměc a mnohí ďalší.“ Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ Päť filmov Slovenskú kinematografiu v kolekcii dvadsiatich dvoch titulov bude reprezentovať päť filmov. Dráma z obdobia vojnovej Slovenskej republiky Organ (1964) Štefana Uhra a tiež satirická tragikomédia pranierujúca malomeštiacke prežitky, pokrytectvo a intrigánstvo Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana. Uvedený bude aj psychologický príbeh o chorobe jednotlivca a spoločnosti 322...
Tibor Biath pri nakrúcaní filmu Prípad Barnabáš Kos (1964). Foto: archív SFÚ / Margita Skoumalová

Tibor Biath

Kameraman Tibor Biath sa podpísal pod takmer 50 celovečerných hraných a televíznych filmov a 70 krátkometrážnych snímok. Narodil sa pred sto rokmi 12. mája 1925 v Prešove, zomrel 5. mája 2012 vo veku nedožitých 87 rokov. „Všetci sme ho mali radi, on tuším ani nemal nepriateľov,“ povedal v rozlúčkovej reči režisér Eduard Grečner. „Dobrácky pohľad Tibora Biatha odzbrojil každého. V tvorivých štáboch vedel svojou charizmou vytvoriť pokojnú a družnú priateľskú atmosféru.“ Podľa Grečnera, s ktorým nakrútil film Nylonový mesiac (1965), mal Biath vzácnu vlastnosť – ako kameraman sa netlačil do popredia a „nepredvádzal sa“, vedel, že najviac spraví, ak bude slúžiť myšlienke diela. Tibor Biath od detstva rád fotografoval a kúpeľňu v rodičovskom byte „zanešvároval“ vývojkou a ustaľovačom. Rok po skončení druhej svetovej vojny ho zaujalo avízo v novinách, že sa v Prahe otvára filmová škola. Po Moskve, Berlíne, Ríme a Paríži je FAMU piatou najstaršou filmovou školou na svete. Biath sa prihlásil. Hoci už doma skúšal nakrúcať na kamarátovu16 mm kameru, pražskí kolegovia, ktorí sa hlásili na školu, mali pred ním náskok – viacerí mali skúsenosť s prácou na Barrandove. Biath však svojimi fotografiami zaujal vtedajšieho dekana FAMU Karola Plicku a prijali ho. Stihol absolvovať iba 5 semestrov, keď ho v roku 1949 zo školy vylúčili z politických dôvodov. „Nebol som však jediný – zo školy vtedy letela...

publikácia Václav Macek: Na ceste k samostatnosti

Monografia filmového historika, profesora Václava Maceka, ponúka dejiny Katedry filmových štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v kontexte histórie fakulty a školy v rokoch 1949 – 2024. Macek, ktorý katedru roky aj viedol, využíva archívne zdroje, orálnu históriu a nevynecháva ani kontext výučby filmu na Slovensku a v Česku. Študijný odbor Filmová veda na Slovensku prvýkrát otvorili na Divadelnej fakulte VŠMU v školskom roku 1978/1979 v kombinácii s divadelnou vedou. „V priebehu osemdesiatych rokov sa spočiatku úspešný pokus o konštituovanie filmovej vedy ako študijného odboru na istý čas prerušil. Toto spomalenie sľubného vývoja bolo spôsobené administratívnym rozhodnutím o presunutí odboru z Vysokej školy múzických umení na Univerzitu Komenského. Medzitým však počet filmových odborov na Divadelnej fakulte narastal a zmenila sa aj politická situácia, čo umožnilo 14. 6. 1990 ustanovenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty. V tom istom roku na tejto fakulte vzniká aj samostatná Katedra filmovej vedy. Fungovala až do roku 2003, keď sa začal proces jej transformácie na subkatedru v rámci ateliéru aplikovanej dramaturgie,“ uvádza stránka katedry. Dnes je opäť samostatná. Pod názvom Katedra audiovizuálnych štúdií fungovala niekoľko rokov, od školského roka 2022/2023 sa premenovala na Katedru filmových štúdií. Viac o nej sa dočítate v Macekovej knihe, ktorá je...
Zobraziť všetky články