Záber z otvorenia Febiofestu 2025. Foto: Febiofest

Febiofest 2025 – vzrušujúce filmové zrkadlo minulosti i súčasnosti

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Tohtoročný, už 32. Medzinárodný filmový festival Febiofest sa konal od 19. do 25. marca v bratislavskom kine Lumière a rovnako ako v ostatných rokoch bol prepojený s edukačným podujatím Visegrad Film Forum, ktoré „sídli“ na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Program Febiofestu vychádzal zo schémy, ktorá sa osvedčila v minulosti, ale priniesol i viacero noviniek.

Spojenie oboch podujatí „vyvrcholilo“ hneď na úvod spoločným slávnostným otvorením, keď bol uvedený rumunsko-srbský film Nový rok, ktorý nikdy neprišiel v réžii Bogdana Muresana za účasti jeho producentky Ady Solomon. Dej tohto mimoriadneho filmu sa odohráva v priebehu dvoch dní v decembri 1989 – od streľby do demonštrujúcich občanov v Temešvári po vypuknutie revolúcie na bukureštskom námestí na druhý deň, ktorá znamenala koniec totalitného režimu obludného diktátora Nicolae Ceauşesca. Producentka v diskusii po premietaní priblížila proces vzniku tohto filmu, ktorý vznikal dlhých šesť rokov. Na začiatku bol krátky film o chlapcovi, ktorý sa v liste Ježiškovi zmieni o tom, že jeho otec si želá Ceauşescovu smrť, a vhodí list do verejnej poštovej schránky, čo jeho otec považuje za takmer smrteľné nebezpečenstvo. Po úspechu tohto filmu sa tvorcovia rozhodli nakrútiť ďalšie poviedky a spojiť ich do tzv. omnibusu, čo sa napokon zmenilo na celovečerný formát, v ktorom sa tri-štyri príbehy mozaikovito prepletajú a majú niektoré spoločné body. Film je nesmierne verný v zobrazení dusivej atmosféry doby (ale aj v použitých prostrediach, kulisách a kostýmoch) a majstrovsky je nakrútená davová scéna vypuknutia revolúcie (za hudobného sprievodu Ravelovho Bolera). Ak môžem byť trochu osobný, rumunské udalosti si pamätám – odohrávali sa v čase, keď sme v Československu už mali po Novembri ʼ89 čerstvo vybojovanú slobodu – a vrátiť sa k nim po tri a pol desaťročí v profesionálne dokonalej a emocionálne silnej podobe je vskutku zážitok; sám pre seba som si Nový rok… nazval filmom desaťročia.

Tri súťaže V strede Európy

Najväčšou novinkou tohtoročného Febiofestu bolo rozšírenie počtu súťažných sekcií, keď k už zabehanej súťaži krátkych filmov (tradične 20 titulov) pribudli súťaže dlhometrážnych hraných snímok a dokumentov. Obe nové sekcie (niekde sa označujú ako jedna spoločná) sa skladali iba zo šiestich titulov, čo sa môže javiť ako nízke číslo – všetky súťaže však prebiehali pod hlavičkou V strede Európy, čo znamená zameranie sa na krajiny Vyšehradskej štvorky, Rakúsko a Ukrajinu, takže počet šesť titulov dáva zmysel. V súťaži krátkych filmov zostala hlavná cena doma – zvíťazila snímka slovenskej režisérky Rebeky Bizubovej Spoveď, veľmi osobný film na tému sexuálneho obťažovania v cirkvi. Špeciálne uznanie udelila porota rakúskej snímke Yarê, v ktorej režisér Sallar Othman cez príbeh malej školáčky vypovedá o súčasnej politickej i environmentálnej situácii v Sýrii.

Spomedzi poltucta dlhometrážnych hraných filmov zvíťazilo maďarské Ponaučenie režiséra Bálinta Szimlera, odohrávajúce sa v konzervatívnom prostredí základnej školy, kde akoby sa spájal duch starých, komunistických čias s negatívnymi momentmi súvisiacimi s politickou situáciou v súčasnom Maďarsku. Na nepochopenie okolia tu naráža nielen mladá, zapálená učiteľka Juci, ale aj malý Palkó, ktorý predtým chodil do školy v Nemecku a nechápe obmedzenia, ktoré mu „ponúka“ maďarská škola. Film nemá ústredný príbeh, stavia na celkovej atmosfére a je poskladaný z množstva epizód, často hraničiacich s absurditou.

Nie je bez zaujímavosti, že po filmoch Vysvetlenie na všetko, ktorý je u nás v bežnej distribúcii, a Bez vzduchu, uvedenom vlani na AFF aj FFI, je to pre nás už tretí titul, ktorý sa (v prvom pláne) zaoberá situáciou v maďarskom školstve. Asi majú tí Maďari so školstvom nejaký problém… Špeciálne uznanie získal český film slovenského režiséra Martina Pavla Repku Od marca do mája, ktorý medzičasom vstúpil do širokej distribúcie (predstaviteľka hlavnej postavy Zuzana Fialová bola tvárou tohtoročného Febiofestu). Pozoruhodný bol aj poľský film Ľudia režisérskej dvojice Maciej Ślesicki a Filip Hillesland: v krutom, nemilosrdnom obraze ruskej agresie na Ukrajine sa takisto (podobne ako v Novom roku…) prepletajú osobné príbehy, v tomto prípade výlučne ženských postáv. Zo zrejmých dôvodov sa celý natáčal v Poľsku a aj postavy Rusov vytvorili ukrajinskí herci. Slovensko malo formálne zastúpenie v tejto súťaži iba v podobe koprodukčného podielu na filme Szabolcsa Hajdua Jednopercentný Indián.

Víťazom súťaže dokumentárnych filmov sa stal strihový dokument Fragmenty ľadu, ktorý vznikol v koprodukcii Ukrajiny a Nórska. Režisérka Marija Stojanova v ňom využila amatérske zábery, ktorí nakrúcal jej otec videokamerou od druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, zhruba od času, keď sa mu narodila dcéra. Bol členom sovietskeho/ukrajinského súboru baletu na ľade, nakrúcal najmä v rodinnom prostredí a na zahraničných zájazdoch, no nie na zájazdoch po Sovietskom zväze, kde sa nedialo nič zaujímavé. Stojanovovej film, zložený výhradne z archívnych záberov a opatrený autorkiným komentárom, je nielen rodinnou históriou, ale predovšetkým odrazom/obrazom života v komunistickom Sovietskom zväze a neskôr na postsovietskej Ukrajine, keď rodina bojuje paradoxne s väčšími problémami než predtým. Účasť Slovenska v tejto súťaži predstavovali opäť koprodukčné podiely na snímkach Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková) a Tá druhá (r. Marie_Magdalena Kochová).





Foto: Febiofest

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

František Kovár vo filme Andreja Lettricha Červené víno (1976). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

František Kovár

Patrí medzi najobľúbenejších slovenských hercov a tiež medzi legendy svojej generácie. Jeho hlas je nezameniteľný a jeho divadelná, televízna, filmová a takisto dabingová tvorba je obsiahla. František Kovár oslavuje 14. novembra 80. narodeniny.  Jeho jubileum pripomenie aj STVR. V deň jeho narodenín o 20.10 na Dvojke odvysiela v premiére dokument Pokušenia, hriechy a cnosti Františka Kovára (r. Bohumír Bobocký, Miki Gucman). František Kovár patrí k výrazným osobnostiam slovenského divadla, filmu a televízie. Počas desaťročí na javisku i pred kamerou vytvoril galériu postáv – od dramatických hrdinov cez historické osobnosti až po civilných, ľudsky presvedčivých mužov. K hereckej kariére sa František Kovár dostal, podobne ako viacero jeho kolegýň a kolegov, najskôr cez dramatický krúžok a neskôr štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1967. Po absolvovaní herectva nastúpil do Divadla Andreja Bagara v Nitre. V rokoch 1967 až 1971 tam získaval prvé profesionálne skúsenosti a učil sa remeslu v každodennom kontakte s rôznorodým repertoárom. Nová scéna, Korzo aj SND Následne sa presunul do Bratislavy, kde sa stal členom súboru Novej scény. Pôsobil v ňom od roku 1971 a postupne si vybudoval postavenie spoľahlivého a všestranného herca. Stvárňoval postavy v klasických i súčasných hrách a spolupracoval s viacerými významnými režisérmi. Účinkoval aj v Divadle Astorka Korzo...
Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články