Tohtoročný, už 32. Medzinárodný filmový festival Febiofest sa konal od 19. do 25. marca v bratislavskom kine Lumière a rovnako ako v ostatných rokoch bol prepojený s edukačným podujatím Visegrad Film Forum, ktoré „sídli“ na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Program Febiofestu vychádzal zo schémy, ktorá sa osvedčila v minulosti, ale priniesol i viacero noviniek.
Spojenie oboch podujatí „vyvrcholilo“ hneď na úvod spoločným slávnostným otvorením, keď bol uvedený rumunsko-srbský film Nový rok, ktorý nikdy neprišiel v réžii Bogdana Muresana za účasti jeho producentky Ady Solomon. Dej tohto mimoriadneho filmu sa odohráva v priebehu dvoch dní v decembri 1989 – od streľby do demonštrujúcich občanov v Temešvári po vypuknutie revolúcie na bukureštskom námestí na druhý deň, ktorá znamenala koniec totalitného režimu obludného diktátora Nicolae Ceauşesca. Producentka v diskusii po premietaní priblížila proces vzniku tohto filmu, ktorý vznikal dlhých šesť rokov. Na začiatku bol krátky film o chlapcovi, ktorý sa v liste Ježiškovi zmieni o tom, že jeho otec si želá Ceauşescovu smrť, a vhodí list do verejnej poštovej schránky, čo jeho otec považuje za takmer smrteľné nebezpečenstvo. Po úspechu tohto filmu sa tvorcovia rozhodli nakrútiť ďalšie poviedky a spojiť ich do tzv. omnibusu, čo sa napokon zmenilo na celovečerný formát, v ktorom sa tri-štyri príbehy mozaikovito prepletajú a majú niektoré spoločné body. Film je nesmierne verný v zobrazení dusivej atmosféry doby (ale aj v použitých prostrediach, kulisách a kostýmoch) a majstrovsky je nakrútená davová scéna vypuknutia revolúcie (za hudobného sprievodu Ravelovho Bolera). Ak môžem byť trochu osobný, rumunské udalosti si pamätám – odohrávali sa v čase, keď sme v Československu už mali po Novembri ʼ89 čerstvo vybojovanú slobodu – a vrátiť sa k nim po tri a pol desaťročí v profesionálne dokonalej a emocionálne silnej podobe je vskutku zážitok; sám pre seba som si Nový rok… nazval filmom desaťročia.
Tri súťaže V strede Európy
Najväčšou novinkou tohtoročného Febiofestu bolo rozšírenie počtu súťažných sekcií, keď k už zabehanej súťaži krátkych filmov (tradične 20 titulov) pribudli súťaže dlhometrážnych hraných snímok a dokumentov. Obe nové sekcie (niekde sa označujú ako jedna spoločná) sa skladali iba zo šiestich titulov, čo sa môže javiť ako nízke číslo – všetky súťaže však prebiehali pod hlavičkou V strede Európy, čo znamená zameranie sa na krajiny Vyšehradskej štvorky, Rakúsko a Ukrajinu, takže počet šesť titulov dáva zmysel. V súťaži krátkych filmov zostala hlavná cena doma – zvíťazila snímka slovenskej režisérky Rebeky Bizubovej Spoveď, veľmi osobný film na tému sexuálneho obťažovania v cirkvi. Špeciálne uznanie udelila porota rakúskej snímke Yarê, v ktorej režisér Sallar Othman cez príbeh malej školáčky vypovedá o súčasnej politickej i environmentálnej situácii v Sýrii.
Spomedzi poltucta dlhometrážnych hraných filmov zvíťazilo maďarské Ponaučenie režiséra Bálinta Szimlera, odohrávajúce sa v konzervatívnom prostredí základnej školy, kde akoby sa spájal duch starých, komunistických čias s negatívnymi momentmi súvisiacimi s politickou situáciou v súčasnom Maďarsku. Na nepochopenie okolia tu naráža nielen mladá, zapálená učiteľka Juci, ale aj malý Palkó, ktorý predtým chodil do školy v Nemecku a nechápe obmedzenia, ktoré mu „ponúka“ maďarská škola. Film nemá ústredný príbeh, stavia na celkovej atmosfére a je poskladaný z množstva epizód, často hraničiacich s absurditou.
Nie je bez zaujímavosti, že po filmoch Vysvetlenie na všetko, ktorý je u nás v bežnej distribúcii, a Bez vzduchu, uvedenom vlani na AFF aj FFI, je to pre nás už tretí titul, ktorý sa (v prvom pláne) zaoberá situáciou v maďarskom školstve. Asi majú tí Maďari so školstvom nejaký problém… Špeciálne uznanie získal český film slovenského režiséra Martina Pavla Repku Od marca do mája, ktorý medzičasom vstúpil do širokej distribúcie (predstaviteľka hlavnej postavy Zuzana Fialová bola tvárou tohtoročného Febiofestu). Pozoruhodný bol aj poľský film Ľudia režisérskej dvojice Maciej Ślesicki a Filip Hillesland: v krutom, nemilosrdnom obraze ruskej agresie na Ukrajine sa takisto (podobne ako v Novom roku…) prepletajú osobné príbehy, v tomto prípade výlučne ženských postáv. Zo zrejmých dôvodov sa celý natáčal v Poľsku a aj postavy Rusov vytvorili ukrajinskí herci. Slovensko malo formálne zastúpenie v tejto súťaži iba v podobe koprodukčného podielu na filme Szabolcsa Hajdua Jednopercentný Indián.
Víťazom súťaže dokumentárnych filmov sa stal strihový dokument Fragmenty ľadu, ktorý vznikol v koprodukcii Ukrajiny a Nórska. Režisérka Marija Stojanova v ňom využila amatérske zábery, ktorí nakrúcal jej otec videokamerou od druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, zhruba od času, keď sa mu narodila dcéra. Bol členom sovietskeho/ukrajinského súboru baletu na ľade, nakrúcal najmä v rodinnom prostredí a na zahraničných zájazdoch, no nie na zájazdoch po Sovietskom zväze, kde sa nedialo nič zaujímavé. Stojanovovej film, zložený výhradne z archívnych záberov a opatrený autorkiným komentárom, je nielen rodinnou históriou, ale predovšetkým odrazom/obrazom života v komunistickom Sovietskom zväze a neskôr na postsovietskej Ukrajine, keď rodina bojuje paradoxne s väčšími problémami než predtým. Účasť Slovenska v tejto súťaži predstavovali opäť koprodukčné podiely na snímkach Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková) a Tá druhá (r. Marie_Magdalena Kochová).
