Žijeme zvláštnu dobu. Všeličo sa na nás valí. Ale, chvalabohu, stále tu máme filmové festivaly a prehliadky, v rámci ktorých môžeme vidieť i filmy, čo nám vlejú do žíl optimizmus. Alebo aj nie. Dramaturgovia tých podujatí sú spravidla skúsení odborníci, ktorí uvádzané tituly starostlivo vyberajú. Ak aj sledujeme „starý“ film či film s historickou tematikou, tak preto, aby nám niečo povedal o dnešku.
V rámci nedávnej prehliadky Be2Can sme mohli vidieť aj dokument nemeckého režiséra Andresa Veiela Riefenstahl (2024). Od 13. novembra je aj v bežnej distribúcii. Znalcom netreba vysvetľovať, že ide o portrét filmovej režisérky Leni Riefenstahl, ktorá sa „preslávila“ najmä snímkou Triumf vôle (1935). Nakrútila ju na objednávku nacistického ministerstva propagandy a zobrazuje zjazd Hitlerovej NSDAP v Norimbergu v roku 1934. O pár rokov neskôr natočila dvojdielny film o berlínskej olympiáde Olympia – Prehliadka národov a Olympia – Oslava krásy. Tieto filmy sú ukážkou filmárskeho majstrovstva s využitím vizuálne fascinujúcich, v nejednom prípade priekopníckych formálnych prostriedkov. Zároveň nesú viac či menej otvorene propagandistické poslanie. Vďaka tej prvej vlastnosti sa o tejto režisérke dodnes učia študenti filmu na školách po celom svete. A v dôsledku tej druhej zostáva veľmi kontroverznou postavou.
Iste nie je náhoda, že holandský film Propagandista (2024) režiséra Luuka Bouwmana zaradili u nás tohto roku do svojho programu až tri festivaly – Febiofest, Jeden svet a Festival slobody. Práve v súvislosti s Febiofestom sme sa o tomto filme už zmienili, a tak len pripomeňme, že protagonistom tohto dokumentu je filmár Jan Teunissen, ktorý sa v Holandsku okupovanom nemeckou armádou stal členom lokálnej nacistickej strany a prijal rôzne funkcie vo filmovej branži, v rámci ktorých sa podieľal na mimoriadne odporných propagandistických filmoch.
Keby mala kognitívna disonancia meno a tvár…
V oboch snímkach vidíme, že dotyční filmári ani s odstupom času nepripúšťajú svoje profesionálne či etické zlyhanie. Riefenstahl reaguje na nepríjemné vecné otázky zlostne, všetko popiera a prekrúca. Ale zdá sa, že sama verí tomu, čo hovorí. Ako povedal v prednáške po uvedení filmu Riefenstahl na Be2Can dokumentarista Robert Kirchhoff, „keby mala kognitívna disonancia meno a tvár, mala by meno a tvár Leni Riefenstahlovej“. Je však pravda, že Riefenstahl nebola oficiálne z ničoho obvinená, a teda ani potrestaná. Teunissen, ktorý za svoje činy, naopak, potrestaný bol, svoje pôsobenie zľahčuje, bráni sa tým, že chcel „robiť filmy“, lebo film bol jeho vášňou, ešte aj v polovici šesťdesiatych rokov vypúšťa z úst antisemitské poznámky.
Ach, ako dobre, že dnes nežijeme v takej historicky vypätej dobe. Nemôžeme vstúpiť do nacistickej strany (len do „sociálnodemokratickej“ či ľudovej), nemôžeme nakrútiť antisemitský film (len také trochu servilné spravodajstvo do hlavného vysielacieho času).
Zato môžeme iné veci. Napríklad prijať pracovnú pozíciu na ministerstve kultúry. Hoci je zrejmé, že tento úrad bude kultúru iba nivočiť, a ak bude niekoho podporovať, tak babrákov bez talentu. Alebo ochotne „zachrániť“ filmový festival pre deti tým, že prijmem príslušné miesto v štátnej inštitúcii s nekvalifikovaným, politicky dosadeným vedením, od ktorého nemožno očakávať odbornosť, skôr cenzúrne zásahy – a dať tak pomyselnú facku ľuďom, ktorí z tej inštitúcie odišli na protest a s hrdo vztýčenou hlavou, lebo neboli ochotní pracovať za takých podmienok. Alebo prijať miesto v rade nejakého fondu, kde sa rozhoduje o peniazoch, s vedomím, že mojou úlohou bude brutálne zasahovať do rozhodnutí odborných komisií a plniť tak politicky motivované želania vedenia ministerstva. Prípadne zotrvávať v tých odborných komisiách možno aj s dobrým úmyslom aspoň sa pokúsiť zachrániť, čo sa dá. Ale nedá sa, lebo odborné komisie sa dostali do úlohy bezvýznamných komparzistov.
Taká bola/je doba, znie častý argument. Áno, každá doba je nejaká. A každý má vždy možnosť voľby. Otázka je, ako s ňou naloží.
