Šedá zóna intenzívne pracuje na našom poľudštení. Stačí neodvracať zrak a aspoň na chvíľu sa vcítiť do kože rodičov.
Mnoho filmov má tú moc, že s nami pohne, no niektoré nás v istom životnom okamihu úplne vykoľaja. Možno ich už nikdy nemusíme vidieť opäť, no tá zmena perspektívy s nimi spojená je zásadná.
Ak ma pamäť neklame, prvý film, ktorý ma vystrelil zo starorodičovského divána od čiernobieleho televízora a prinútil ma hľadať papier, ktorý som vzápätí musela s rešpektom zahodiť prázdny, bolo Effelovo Stvorenie sveta (r. Eduard Hofman, 1958). Ten nerealizovaný tvorivý ošiaľ bol zrejme spôsobený fascináciou vlastným univerzom, ktoré dokázal tento vôbec prvý celovečerný animovaný film štúdia Bratři v triku vybudovať, jeho rafinovanou naivitou, radosťou z tvorby i láskavým komentárom Jana Wericha.
Rešpekt a láska k animovanému filmu mi možno i vďaka tomuto zážitku zostali aj v dospelom veku, keď som vďaka Fest Anči objavovala animovanú tvorbu určenú nielen detskému publiku. Ten súkromný mystický opar okolo Stvorenia sveta sa trochu obávam narušiť jeho opätovným pozretím – navyše som doteraz celkom neakceptovala, že film nie je čiernobiely.
Neskôr ma k dedkovmu divánu a vtedy už našťastie farebnému televízoríku priklincoval seriál Davida Lyncha Mestečko Twin Peaks. Bol to vtedy zjav na televíznej obrazovke, a hoci som sa v tom čase nemala s kým o tomto počine rozprávať, mal nesporný formatívny účinok na mnohých, s ktorými som si neskôr čo povedať mala. Lynchova schopnosť budovať tklivé napätie a zároveň vrstviť úsmevné bizarnosti, rozmarne sa pohrávať so žánrami aj s očakávaniami nás vykázala za hranice rozumového chápania a ešte nás aj vysmiala.
Na jednom z prvých ročníkov MFF Bratislava mnou zalomcoval austrálsky hraný film Zatancuj mi moju pieseň (Dance Me to My Song, r. Rolf de Heer, 1998) a vzápätí sa po ňom zľahla zem. Neviem sa zbaviť dojmu, že tento takmer nikým nevidený film by si u nás zaslúžil opätovné uvedenie. Bez okolkov nás vtiahne do intímneho prežívania hlavnej hrdinky s ťažkým zdravotným znevýhodnením a my vidíme hrdú a nezávislú osobnosť s trochu drsnejším zmyslom pre humor, ktorá si nárokuje svoje miesto na zemi a citový život. A ono je to aj love story, len celkom iná.
Naposledy ma v kinosále úplne rozhodil dokumentárny film Daniely Meressa Rusnokovej Šedá zóna (2024). Scitlivovanie publika je jedným z najvznešenejších kúziel kinematografie a Šedá zóna na našom poľudštení intenzívne pracuje počas celej svojej minutáže. Stačí neodvracať zrak a aspoň na chvíľu sa vcítiť do kože rodičov, ktorým sa po narodení predčasne narodených detí a následných komplikáciách prevrátil život naruby. V obraze aj zvuku decentný dokument, scelený autorským komentárom režisérky, drží balans únosnosti tejto ťaživej témy a odľahčuje ju zábleskmi detskej bezprostrednosti, súkromné svedectvá vyvažuje univerzálnym posolstvom. Tomuto autofiktívnemu denníku by som pritom neupierala ani literárnu hodnotu.
