Namiesto veľkých heroických gest ponúka drobné príbehy, v ktorých sa nevinnosť stretáva s brutalitou dejín. Pre mňa má film aj osobnú rovinu. Jednu z detských postáv stvárnil môj dedo a Pieseň o sivom holubovi som prvýkrát videla v jeho a babkinej obývačke. Intimita rodinného priestoru a rozprávanie o nakrúcaní boli súčasťou zážitku. Film sa stal nielen dielom o deťoch vo vojne, ale aj súčasťou našej rodinnej pamäte.

O šesť desaťročí neskôr prichádza dokumentárny film Barbory Sliepkovej Čiary. Bratislava tu vystupuje ako hlavná postava, rozprávaná cez portréty, detaily a mikrosituácie, ktoré by inak zostali nepovšimnuté. Kontrasty medzi leskom a prázdnotou, medzi anonymitou a túžbou po komunite. Film som nevidela v klasickej kinosále, ale v ubytovni pre ľudí bez domova Depaul. To miesto zásadne formovalomoje prežívanie. Fragmentárnosť filmového obrazu sa prelínala s fragmentárnosťou ľudských osudov okolo mňa. Film sa ma dotkol práve preto, že rezonoval s týmto prostredím. Ukazoval mesto nie z centra, ale z jeho okrajov.

Spája ich viac ako čiernobiely obraz

Na prvý pohľad tieto dva filmy delí oveľa viac ako len žáner, no zároveň ich spája viac ako len čiernobiely obraz. Spája ich mozaikovitosť a dôraz na životy, ktoré by veľké dejiny či oficiálne príbehy prehliadli. A spája ich aj moje vlastné prežívanie. Pieseň o sivom holubovi som prvýkrát videla v kruhu rodiny, Čiary v priestore komunity, ktorá rodinu častokrát nahrádza. Intímna obývačka a ubytovňa pre ľudí bez domova sú na prvý pohľad vzdialené svety, no oba priestory mi pripomenuli, že sila filmu je práve v tom, ako sa dotýka každodenných ľudí a ich príbehov.

Možno preto mám dnes pocit, že sivý holub z Barabášovho filmu prelietava aj cez zábery Sliepkovej Bratislavy. Možno preto mám dnes potrebu hovoriť práve o týchto dvoch filmoch. Nie preto, že by boli vždy na vrchole môjho osobného rebríčka, ale preto, že práve teraz sa mi ich obrazy a spomienky spojili do jedného dialógu. Slobodu a odpor netreba hľadať vo veľkých gestách, ale v drobných príbehoc