Nevera ako triler má sympatických a tvorivých hrdinov. Prečo sa zrádzajú a tak veľmi si ubližujú?
Čerstvý dokumentárny film Diany Fabiánovej Hranice vernosti posúva filmovú intimitu do menej príjemných polôh. Pod vplyvom diskusií, ktoré vzbudil, som si spomenula na absolútny šok, ktorý vo mne vyvolal švédsky film Nevera (r. Liv Ullmann, 2000). Hoci odvtedy už prešlo celé štvrťstoročie, stále si pamätám, ako som sa po skončení tejto dvojhodinovej snímky musela chvíľu prechádzať ulicami, aby som spracovala intenzívny pocit komplexnosti života.
Manželstvo v sedemdesiatkach
Liv Ullmann, hviezda Persony, tentoraz v role režisérky, nakrútila Neveru na základe scenára svojho mentora i bývalého životného partnera Ingmara Bergmana. V tom čase už vyše osemdesiatročný umelec sa v ňom vrátil k bolestivej epizóde vlastného života. Akoby chcel napísať akýsi neformálny doslov k Scénam z manželského života, ktoré rozbúrili spoločenskú diskusiu o podobách manželstva v sedemdesiatych rokoch. Akési prepojenie medzi týmito dvomi filmami cítime už aj kvôli obsadeniu Erlanda Josephsona do úlohy režiséra (postava sa volá Bergman), ktorý Neveru rámcuje.
Jednoducho prerozprávaný príbeh musí pôsobiť úplne banálne: ide o milenecký vzťah, ktorý sa nečakane vyvinie z dlhoročného priateľstva. Romantická lovestory v Paríži, ktorá tragicky ukončí relatívne šťastné manželstvo. Takéto niečo by mohlo byť pokojne aj námetom pre televízny seriál, ktorý inak na báze tohto materiálu neskôr aj vznikol. Rozdiel je len v tom, že drsná úprimnosť tohto filmu až mrazí.
Obete vášnivej lásky
Ak by túto story, tento boj dvoch mužov o charizmatickú ženu nenakrútila režisérka, bol by z toho asi celkom iný film. Marianne nie je v interpretácii Liv Ullmann ani nevinnou obeťou, ale ani démonickou zvodkyňou. Lena Endre v tejto úlohe hrá predovšetkým očami, tak ako sme to často videli aj u Liv Ullmann. Viac ako v iných podobných filmoch sú v príbehu prítomné aj deti – narodené, ale aj tie nenarodené, plody, ale aj obete vášnivej lásky. Režisérka nedáva divákom veľa možností, aby si mohli lásku tak príjemne idealizovať. Nezjednodušuje ju však ani na súboj egocentrických, prípadne až narcistických osobností. Všetci hrdinovia príbehu sú vlastne sympatickí, zaujímaví, tvoriví. Prečo sa potom tak zrádzajú, prečo si tak ubližujú?
Nevera nie je typicky festivalový film, hoci sa svojho času dostal do oficiálneho výberu Cannes a bol nominovaný aj na Európsku filmovú cenu. Nevzrušuje zvláštnou vizuálnou estetikou ani režisérskou exhibíciou. Filmové prehľady majú zo žánrovým zaradením tejto snímky malý problém. Označenie „romantický/triler“ pôsobí v kontexte reálneho obsahu dosť vtipne. Ale chápem, že kolonku „neromantický/život“ na portáloch asi nenájdeme.
