Obľúbené slovenské filmy Ota Hudeca

Oto Hudec / multimediálny umelec

11.09 2024
Písmo: A- | A+

Aj keď Obchod na korze nemožno právoplatne označiť za slovenský film, pre jeho aktuálnosť som sa rozhodol porušiť „pravidlo“ tejto rubriky. A tiež preto, že jeho čaro, grotesknosť, ťažoba, aj občasná láskavosť by nebola možná bez skvelého herectva Jozefa Kronera, malomestských reálií Sabinova a najmä bez pôvodnej literárnej predlohy Ladislava Grosmana.

Aj keď Obchod na korze nemožno právoplatne označiť za slovenský film, pre jeho aktuálnosť som sa rozhodol porušiť „pravidlo“ tejto rubriky. A tiež preto, že jeho čaro, grotesknosť, ťažoba, aj občasná láskavosť by nebola možná bez skvelého herectva Jozefa Kronera, malomestských reálií Sabinova a najmä bez pôvodnej literárnej predlohy Ladislava Grosmana.

Kvalitu filmu umocnilo spojenie práce českých režisérov a tvorivého tímu, slovenských hercov a lokality a tiež citlivého prejavu poľskej herečky Idy Kaminskej –  dôkaz, toho, že kvalitná tvorba často nebýva striktne „národná“ –  keď tvorcovia spolupracujú naprieč hranicami štátov a národov, vznikajú silné diela. Hlavný hrdina Tóno Brtko (arizátor), vo svojej podstate nie je ani zlý človek. Vhodený do zlej doby, občas povolí uzdu vlastnej sebeckosti a občas sa v ňom ozve svedomie.

Najsmutnejšie ale je, ako politické zmeny Slovenského štátu plíživo deformujú jeho život a charakter a spolu s ním celej spoločnosti (tichej väčšiny). V situáciách, keď sa lámu dejiny, zdá sa, že doba tvorí svojich hrdinov, ktorí sú ochotní sa vzoprieť aj za cenu osobného strádania, svojich zloduchov, ale aj mnoho takých, ktorí sa zo strachu, či z túžby po lepšom živote, zo všetkých „správnych“ dôvodov pomaly prispôsobujú. V Obchode na korze sa balansovanie Tóna Brtka na hrane ostrej doby končí tragicky. Výnimočnosť tohto oscarového filmu je podľa mňa práve v jeho civilnosti a nedokonalosti  hlavnej postavy. V ťaživej atmosfére diktatúry Slovenského štátu životy obyvateľstva čoraz viac ovplyvňuje nenápadný strach. Kým na námestí rastie drevená veža glorifikujúca jeden malý (slovenský) národ, režim si postupne označuje a neskôr zaberá všetko to, čo stojí mimo jeho predstavy o normalite. A uvoľnené majetky a pozície získavajú často smiešni, ale zároveň nebezpeční oportunisti. Ešte donedávna sa mi mohlo zdať, že film je potrebnou exkurziou do nespracovanej minulosti nášho (Slovenského) štátu, dnes akosi už naberá kontúry podobenstva smutne aktuálneho. A to nielen preto, že počas normalizácie skončil na dlhý čas v trezore.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zlatý ledňáček pre Od marca do mája, Tri zlaté dukáty aj portrét Jarcovjákovej

„Po dlhej a vášnivej diskusii sme sa rozhodli oceniť film, ktorý nás hlboko zaujal a zasiahol,“ zdôvodnila výber víťaza medzinárodná porota. Film ocenila za „jemnosť a nehu, s akou rozpráva o každodennom živote jednej rodiny, za precítené pochopenie jemnej rodinnej dynamiky, za odvahu vtiahnuť svojich divákov do krehkých príbehov a za umenie nachádzať v nich malé zázraky, za pôsobivú autenticitu a zdanlivo nenútené, majstrovské vedenie hercov.“ O cenu sa uchádzalo 9 filmov. Z 9 dokumentárnych filmov vybrala medzinárodná porota ako víťaza česko-slovensko-rakúsky film Ešte nie som, kým chcem byť Kláry Tasovskej. Rozpráva o fotografke Libuši Jarcovjákovej. Zlatého ledňáčka si odniesol za „vizuálne úchvatné pútavé rozprávanie s maximálnym rešpektom k téme, za snahu o uznanie nekompromisnej práce hlavnej hrdinky a hľadanie jej identity ako ženy a queer umelkyne v ťažkej dobe“. Spomedzi štyroch televíznych či internetových počinov v oblasti film a miniséria ocenili Zlatým ledňáčkom rozprávku Mariany Čengel Solčanskej. Jej Tri zlaté dukáty podľa poroty „skutočne vynikli ako rozprávka, ktorá ctí a oslavuje tento českému pubilku dobre známy štýl milého a veselého rozprávania, ale v súčasnom poňatí“. Porota tiež pochválila zábavné kontrasty medzi postavami, skvelú vizuálnu formu, kostýmy, prácu s kamerou aj to, že i záporní hrdinovia sú v snímke vykreslení ako ucelené, trojrozmerné charaktery. Svoje ceny udeľovala aj študentská porota.V kategórii celovečerný hraný alebo animovaný film vybrala za víťaza Vlny režiséra Jiřího Mádla. Za najlepší dokument...
Záber z filmu Koniec sveta.

Dedo a vnuk sa učia spolu žiť s vedomím, že nie je Rus ako Rus

Názov filmu vyznieva dosť expresívne, no podľa jeho režiséra Bohdana Slámu sa koniec sveta odohráva každý deň, akurát pre každého trochu inak. Ako povedal pre ČT24pri uvedení filmu do českých kín, podstatné je, že vždy prídu nové začiatky. So scenáristom Ivanom Arsenjevom vsadili svoj príbeh do obdobia počas okupácie v roku 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa a obsadili krajinu na dlhých dvadsať rokov. Hoci dielo sa zrodilo približne v rovnakom období ako oceňované Vlny Jiřího Mádla, podstata odkazu má iný rozmer, než aký ponúka obraz otvoreného boja za slobodu prejavu. V Slámovom filme slúži politika ako nevyhnutná kulisa pre niečo omnoho vnútornejšie – vzťah deda a vnuka. Český herec, filmár a divadelník Miroslav Krobot ako predstaviteľ deda zaujal k téme vlastný postoj: „Téma života za ,totáčaʻ sa mi zdá v českej kinematografii dosť spracovaná, ale úloha deda ju originálne presahuje vrátane šľachtického pôvodu, spôsobu myslenia a hlbokej osobnej skúsenosti s niekoľkými politickými zriadeniami,“ povedal pre ČT24. Dedo má podľa Arsenjevovho scenára ruské korene a z pôvodnej domovskej krajiny utiekol pred komunizmom. Je zdanlivo tvrdej povahy, no na jeho charaktere sa odzrkadľuje aristokratická noblesa aj každodennosť dedinského života. Dôvod, prečo trávi s vnukom čas bez zvyšku rodiny, je jednoduchý –malý Tonda ochorel a nemohol ísť s rodičmi a so starším bratom na výlet do Francúzska....
Zobraziť všetky články