19. Filmový festival inakosti 2025 Osemdesiattri filmov, dvanásť sprievodných podujatí a viac ako štyritisíc návštevníkov a návštevníčok.

ohlasy 19. Filmový festival inakosti

FFI 2025 – pre dobrotu na žobrotu?

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Každý, kto chytil do rúk bulletin tohtoročného Filmového festivalu inakosti, si mohol pomyslieť, že v tlačiarni došlo k chybe. To, čo býva zvyčajne na titulke, sa totiž ocitlo na zadnej strane. Na prednej svietila výzva „Pomôžte Filmovému festivalu inakosti zostať na scéne. Budúcnosť festivalu je aj vo vašich rukách.“ Nebola to ani chyba, ani náhoda. Festival sa totiž konal za neštandardných finančných podmienok.

V prvej tlačovej správe festivalu sa uvádza: „Po tom, čo ministerstvo kultúry zastavilo financovanie LGBTI+ projektov a ľudskoprávnych podujatí, ostáva budúcnosť jediného slovenského kvír filmového festivalu neistá. Hoci FFi odborná komisia vyhodnotila ako tretí najlepší projekt v danom dotačnom programe Audiovizuálneho fondu (AVF), podpora mu bola zamietnutá bez relevantného odôvodnenia. AVF tak po siedmich rokoch kontinuálnej podpory nebude medzi partnermi festivalu.“ Aby bolo vo veci jasno, dodajme, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová verejne avizovala svoj eugenický zámer nepodporiť žiadne LGBTI+ projekty bez ohľadu na ich kvalitu a že Rada AVF sa s ňou – azda čírou náhodou – v názore zhodla a projekt FFI zmietla zo stola.

The Show Must Go On

„Je dôležité, aby sme sa nevzdali a aby sme so vztýčenou hlavou pokračovali ďalej,“ povedal komik Fero Joke (František Košarišťan), ktorý ako tvár tohtoročného FFI svietil teda nie na prednej, ale na zadnej strane bulletinu (a, pochopiteľne, na plagáte). Organizátori festivalu – Iniciatíva Inakosť a Kvír film – to naozaj nevzdali a vďaka nim sa 19. ročník FFI uskutočnil napriek všetkému v štandardnej podobe. Jeho dejiskom boli od 19. do 25. novembra bratislavské kiná Lumière a Film Europe. Program tvorilo spolu 38 dlhometrážnych a 45 krátkych filmov. Akýmsi bonusom bol koncertný film Queen Rock Montreal (r. Saul Swimmer, remastrovaná verzia z roku 2023), uvedený v predvečer festivalu v spolupráci s cyklom Music & Film. Ostatné snímky boli zaradené do siedmich programových sekcií.

Ponuka filmov bola vskutku pestrá z rôznych hľadísk. Prevahu mali hrané filmy, ale v programe bolo aj niekoľko dokumentov a animovaných snímok.

19. Filmový festival inakosti 2025 Režisér filmu Nepela Gregor Valentovič a predstaviteľ Nepelu Josef Trojan. Foto: FFI
Režisér filmu Nepela Gregor Valentovič a predstaviteľ Nepelu Josef Trojan. Foto: FFI

Hrané filmy tvorili pestrú škálu, pokiaľ ide o časové rozpätie – od Persony Ingmara Bergmana z roku 1966 až po najaktuálnejšie snímky z tohtoročných svetových festivalov s copyrightom 2025 – aj pokiaľ ide o žánre – od psychologických drám (opäť Persona) a sociálne ladených príbehov (Moja krásna práčovňa, r. Stephen Frears, 1985) až po nenáročnú romantickú komédiu (Kto sa chce oženiť s astronautom?, r. David Matamoros, 2024) či béčkovú queer zombie hororovú komédiu (Kráľovné mŕtvych, r. Tina Romero, 2025). A takisto od študentských krátkych filmov až po vizuálne opulentné tituly, ako je Queer Lucu Guadagnina (2024). Posledne spomenutý titul je zároveň dokladom toho, že do programu bolo zaradených aj niekoľko distribučných titulov, pri ktorých funguje zaujímavý „festivalový syndróm“: ako súčasť programu festivalu prilákajú divákov, ktorí ich predtým prehliadli alebo ktorí (prie)bežne do kina nechodia.

Zo sveta

Ak by som mal z najpočetnejšej sekcie Panoráma (22 titulov), zameranej na súčasnú svetovú tvorbu, vybrať tri najvýraznejšie tituly, určite by moja voľba padla v prvom rade na film The History of Sound (r. Oliver Hermanus, 2025), festivalový bonbónik zaradený do programu v poslednej chvíli. Príbeh dvoch priateľov a partnerov, ktorí spolu zažijú čosi osobné i pracovné a potom náhle stratia kontakt, sa odohráva prevažne v prvej štvrtine minulého storočia (s časovým skokom do roku 1980) a herecky v ňom excelujú Paul Mescal a Josh OʼConnor.

Vo francúzskom filme





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články