19. Filmový festival inakosti 2025 Osemdesiattri filmov, dvanásť sprievodných podujatí a viac ako štyritisíc návštevníkov a návštevníčok.

ohlasy 19. Filmový festival inakosti

FFI 2025 – pre dobrotu na žobrotu?

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Každý, kto chytil do rúk bulletin tohtoročného Filmového festivalu inakosti, si mohol pomyslieť, že v tlačiarni došlo k chybe. To, čo býva zvyčajne na titulke, sa totiž ocitlo na zadnej strane. Na prednej svietila výzva „Pomôžte Filmovému festivalu inakosti zostať na scéne. Budúcnosť festivalu je aj vo vašich rukách.“ Nebola to ani chyba, ani náhoda. Festival sa totiž konal za neštandardných finančných podmienok.

V prvej tlačovej správe festivalu sa uvádza: „Po tom, čo ministerstvo kultúry zastavilo financovanie LGBTI+ projektov a ľudskoprávnych podujatí, ostáva budúcnosť jediného slovenského kvír filmového festivalu neistá. Hoci FFi odborná komisia vyhodnotila ako tretí najlepší projekt v danom dotačnom programe Audiovizuálneho fondu (AVF), podpora mu bola zamietnutá bez relevantného odôvodnenia. AVF tak po siedmich rokoch kontinuálnej podpory nebude medzi partnermi festivalu.“ Aby bolo vo veci jasno, dodajme, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová verejne avizovala svoj eugenický zámer nepodporiť žiadne LGBTI+ projekty bez ohľadu na ich kvalitu a že Rada AVF sa s ňou – azda čírou náhodou – v názore zhodla a projekt FFI zmietla zo stola.

The Show Must Go On

„Je dôležité, aby sme sa nevzdali a aby sme so vztýčenou hlavou pokračovali ďalej,“ povedal komik Fero Joke (František Košarišťan), ktorý ako tvár tohtoročného FFI svietil teda nie na prednej, ale na zadnej strane bulletinu (a, pochopiteľne, na plagáte). Organizátori festivalu – Iniciatíva Inakosť a Kvír film – to naozaj nevzdali a vďaka nim sa 19. ročník FFI uskutočnil napriek všetkému v štandardnej podobe. Jeho dejiskom boli od 19. do 25. novembra bratislavské kiná Lumière a Film Europe. Program tvorilo spolu 38 dlhometrážnych a 45 krátkych filmov. Akýmsi bonusom bol koncertný film Queen Rock Montreal (r. Saul Swimmer, remastrovaná verzia z roku 2023), uvedený v predvečer festivalu v spolupráci s cyklom Music & Film. Ostatné snímky boli zaradené do siedmich programových sekcií.

Ponuka filmov bola vskutku pestrá z rôznych hľadísk. Prevahu mali hrané filmy, ale v programe bolo aj niekoľko dokumentov a animovaných snímok.

19. Filmový festival inakosti 2025 Režisér filmu Nepela Gregor Valentovič a predstaviteľ Nepelu Josef Trojan. Foto: FFI
Režisér filmu Nepela Gregor Valentovič a predstaviteľ Nepelu Josef Trojan. Foto: FFI

Hrané filmy tvorili pestrú škálu, pokiaľ ide o časové rozpätie – od Persony Ingmara Bergmana z roku 1966 až po najaktuálnejšie snímky z tohtoročných svetových festivalov s copyrightom 2025 – aj pokiaľ ide o žánre – od psychologických drám (opäť Persona) a sociálne ladených príbehov (Moja krásna práčovňa, r. Stephen Frears, 1985) až po nenáročnú romantickú komédiu (Kto sa chce oženiť s astronautom?, r. David Matamoros, 2024) či béčkovú queer zombie hororovú komédiu (Kráľovné mŕtvych, r. Tina Romero, 2025). A takisto od študentských krátkych filmov až po vizuálne opulentné tituly, ako je Queer Lucu Guadagnina (2024). Posledne spomenutý titul je zároveň dokladom toho, že do programu bolo zaradených aj niekoľko distribučných titulov, pri ktorých funguje zaujímavý „festivalový syndróm“: ako súčasť programu festivalu prilákajú divákov, ktorí ich predtým prehliadli alebo ktorí (prie)bežne do kina nechodia.

Zo sveta

Ak by som mal z najpočetnejšej sekcie Panoráma (22 titulov), zameranej na súčasnú svetovú tvorbu, vybrať tri najvýraznejšie tituly, určite by moja voľba padla v prvom rade na film The History of Sound (r. Oliver Hermanus, 2025), festivalový bonbónik zaradený do programu v poslednej chvíli. Príbeh dvoch priateľov a partnerov, ktorí spolu zažijú čosi osobné i pracovné a potom náhle stratia kontakt, sa odohráva prevažne v prvej štvrtine minulého storočia (s časovým skokom do roku 1980) a herecky v ňom excelujú Paul Mescal a Josh OʼConnor.

Vo francúzskom filme





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články