Ružové sny Febiofest Tvorcovia filmu Ružové sny na premietaní pri príležitosti 50. výročia vzniku snímky. Foto: Miro Nôta

ohlasy Dobrý človek ešte žije. V Ružových snoch

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

Ružové sny oslavovali. Odhalili Jolanku, zazvonil bicykel a prišiel aj kúzelník Hanák.

Zdalo by sa, že po uši zaľúbený poštár Jakub a krásna Jolanka z osady sú dnes už len dojímavou vyblednutou spomienkou na časy, keď ľudí rozdeľovali rasové predsudky a homofóbia sa pestovala ako obľúbený folklór. Dobre však vieme, že sú tu zas. Vlastne nikam nezmizli, akurát ich na istý čas utlmili predstavy o tom, ako sa naša spoločnosť posúva k lepšiemu. Režisér Dušan Hanák ich vo filme Ružové sny sprítomnil s gráciou westernového hrdinu aj romantického džentlmena cez večný motív nešťastnej lásky Rómea a Júlie. A tak rozdielne komunity Rómov a gadžov tancujú podľa tohto scenára dodnes.

Je až neuveriteľné, že od vzniku poetickej tragikomédie z roku 1976 o radostiach a starostiach dvoch mladých ľudí uprostred výsmechu spoločnosti ubehlo celých päťdesiat rokov. Pri tejto príležitosti ju práve prebiehajúci MFF Febiofest Bratislava 2026 zaradil do programu. Na premietanie v bratislavskom Kine Lumière pozval aj tvorcov a protagonistov.

Stretnutie to bolo priam dojímavé, predsa však plné nežnej energie, ktorá potvrdila, že klenoty nestarnú a téma je stále aktuálna.

Pravý prvý džob

Dušan Hanák šiel do veľkého rizika, keď si ma vzal za scenáristu bez skúseností,“ povedal na stretnutí scenárista filmu Dušan Dušek. Dodnes je presvedčený, že práve vďaka ich spolupráci na Ružových snoch a neskoršej trezorovej snímke Ja milujem, ty miluješ sa k scenáristike dostal tak blízko, že ju potom mohol takmer tridsať rokov prednášať na Vysokej škole múzických umení.

Aj pre Juraja Nvotu sa všetko začalo práve Ružovými snami. „Od nich sa začal odvíjať celý môj pracovný život, bol to prvý džob, ktorý som kedy dostal,“ hovorí po polstoročí svojej profesionálnej kariéry. Poštár Jakub bol zároveň hereckou rolou, ktorá mu na celé roky prisúdila príznačnú auru. Jakubovu dobrotivú povahu a hravý prístup k životu potvrdzoval Nvotov neskorší jemne komický, pozitívny a ľudský prístup k divadelnej a filmovej réžii.

Ružové sny Febiofest Delegácia k uvedeniu filmu Ružové sny na Febiofeste pri príležitosti 50. výročia vzniku snímky. Zľava Juraj Nvota, Jozef (Dodo) Šimončič, Zuzana Kronerová, Dušan Hanák, Dušan Dušek a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Foto: Miro Nôta
Delegácia k uvedeniu filmu Ružové sny na festivale Febiofest pri príležitosti 50. výročia vzniku snímky. Zľava Juraj Nvota, Jozef (Dodo) Šimončič, Zuzana Kronerová, Dušan Hanák, Dušan Dušek a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Foto: Miro Nôta

Mali sme sa radi

V obraze ma rozhodne nehľadajte,“ odkázala veselo publiku na festivale Febiofest herečka Zuzana Kronerová. Úlohy Jolanky sa svojho času zmocnila neviditeľne, aby očarujúcemu herectvu Ivy Bittovej dodala zvukovú guráž na slovenský spôsob. Vraj pre tento dabing svojho času aj podstúpila u režiséra tvrdý casting. Je hrdá, že ho vyhrala a tvorivý tím plný hlbokého záujmu o tému a mladíckej túžby po pravdivom príbehu napokon aj bezchybne doplnila. „Boli sme mladí a mali sme sa radi,“ ubezpečil divákov aj skvelý kameraman filmu Dodo Šimončič.

Film vznikol v priebehu normalizácie, v čase, keď rozhodnutia politických potentátov brzdili slobodu umenia. Možno aj preto, alebo skôr napriek tomu, sa Dušan Hanák rozhodol hľadať cez tento film medzi bielymi aj Rómami dobrých ľudí. „Spolu s Dušanom Dušekom sme napísali scenár, ktorým sme chceli povedať, že dobrý človek ešte žije,“ dodáva režisér.

Ružové sny Febiofest Tvorcovia filmu Ružové sny – zľava režisér Dušan Hanák, scenárista Dušan Dušek, herečka Zuzana Kronerová, ktorá prepožičala hlas postave v podaní Ivy Bittovej a kameraman Jozef (Dodo) Šimončič. Foto: Miro Nôta
Tvorcovia filmu Ružové sny na MFF Febiofest Bratislava 2026. Zľava režisér Dušan Hanák, scenárista Dušan Dušek, herečka Zuzana Kronerová, ktorá prepožičala hlas postave v podaní Ivy Bittovej a kameraman Jozef (Dodo) Šimončič. Foto: Miro Nôta

Ružové sny sú najúspešnejším filmom vydaným v Slovenskom filmovom ústave. Vyšiel ako DVD aj blu-ray a predalo sa z neho vyše 25 000 kusov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články