Zásadné filmy Debory Pastirčákovej

Písmo: A- | A+

Filmy som začala intenzívnejšie objavovať už počas dospievania a pomerne skoro som v sebe narazila na akúsi nedôveru k veľkým príbehom. Oveľa sympatickejšie, bližšie a v niečom pravdivejšie na mňa pôsobili filmy, ktoré sa skladali z autentických výstižných momentov zasadených v jednoduchom príbehovom rámci. Asi aj preto ma oslovili staršie roadmovie Wima Wendersa, napríklad čiernobiely film o priateľstve novinára s deväťročným dievčatkom Alica v mestách, alebo filmy Jima Jarmuscha, ktoré v sebe niesli ešte aj zvláštnu meditatívnosť a melanchóliu zmiešanú s humorom. Obzvlášť intenzívne sa vo mne zapísal kultový anti-hero film Ghost Dog: Cesta samuraja. Scénu, v ktorej Ghost Dog vypúšťa na streche holuby z voliéry, si rada púšťam znova a znova.

Neskôr ma fascinovali filmy, ktoré pracovali so svetom detstva, najmä s jeho temnými stránkami. Film Starý dom uprostred Madridu od režiséra Carlosa Sauru je podľa mňa mimoriadne silný v psychologickom ponore do detskej protagonistky a v tom, ako prepája mnoho významových vrstiev. Je rovnako spoločenská metafora, ako aj veľmi krehký intímny príbeh. Podobne, no zároveň celkom inak, vnímam film Kde je dom môjho priateľa? od Abbasa Kiarostamiho. Neviem, či som videla iný film, ktorý vo svojej jednoduchosti obsiahol toľko emócie.

V súčasnosti je pre mňa svojou tvorbou inšpiratívna režisérka Alice Rohrwacher. Už jej film Zázraky ma absolútne vtiahol do svojej jemnej magicko-realistickej atmosféry. Páči sa mi, ako dokáže prepájať rôzne paradoxy: jemnosť s drsnosťou alebo štylizáciu s dokumentárnosťou. Alice Rohrwacher spolurežírovala aj dokumentárny film Futura, ktorý je v podstate mozaikou výpovedí mladých ľudí naprieč súčasným Talianskom. Reflektujú svoje vnímanie budúcnosti, často nie veľmi nádejné. Páči sa mi, ako dobre film pracuje s jednoduchou formou „hovoriacich hláv“, akí autentickí sú všetci protagonisti a protagonistky.

V presnom, trpezlivom a poetickom pozorovaní atmosféry a detailov ma očaril krátky dokument Komín, v ktorom sa vlastne nič nedeje. Režisérka Laila Pakalnina v ňom len nerušene nahliada do hry a detstva. A, samozrejme, nedá sa opomenúť Agnès Varda a jej film Všetci moji zberači a ja. Málokto vie byť taký osobný, no zároveň mať taký nadhľad ako ona. Jej rešpektu, hravosti, humoru, slobode a záujmu o obyčajné, no zároveň výnimočné by som sa rada naučila aj ja. Nielen pri tvorbe filmov, ale celkovo v pohľade na situácie okolo seba.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články