Filmy som začala intenzívnejšie objavovať už počas dospievania a pomerne skoro som v sebe narazila na akúsi nedôveru k veľkým príbehom. Oveľa sympatickejšie, bližšie a v niečom pravdivejšie na mňa pôsobili filmy, ktoré sa skladali z autentických výstižných momentov zasadených v jednoduchom príbehovom rámci. Asi aj preto ma oslovili staršie roadmovie Wima Wendersa, napríklad čiernobiely film o priateľstve novinára s deväťročným dievčatkom Alica v mestách, alebo filmy Jima Jarmuscha, ktoré v sebe niesli ešte aj zvláštnu meditatívnosť a melanchóliu zmiešanú s humorom. Obzvlášť intenzívne sa vo mne zapísal kultový anti-hero film Ghost Dog: Cesta samuraja. Scénu, v ktorej Ghost Dog vypúšťa na streche holuby z voliéry, si rada púšťam znova a znova.

Neskôr ma fascinovali filmy, ktoré pracovali so svetom detstva, najmä s jeho temnými stránkami. Film Starý dom uprostred Madridu od režiséra Carlosa Sauru je podľa mňa mimoriadne silný v psychologickom ponore do detskej protagonistky a v tom, ako prepája mnoho významových vrstiev. Je rovnako spoločenská metafora, ako aj veľmi krehký intímny príbeh. Podobne, no zároveň celkom inak, vnímam film Kde je dom môjho priateľa? od Abbasa Kiarostamiho. Neviem, či som videla iný film, ktorý vo svojej jednoduchosti obsiahol toľko emócie.

V súčasnosti je pre mňa svojou tvorbou inšpiratívna režisérka Alice Rohrwacher. Už jej film Zázraky ma absolútne vtiahol do svojej jemnej magicko-realistickej atmosféry. Páči sa mi, ako dokáže prepájať rôzne paradoxy: jemnosť s drsnosťou alebo štylizáciu s dokumentárnosťou. Alice Rohrwacher spolurežírovala aj dokumentárny film Futura, ktorý je v podstate mozaikou výpovedí mladých ľudí naprieč súčasným Talianskom. Reflektujú svoje vnímanie budúcnosti, často nie veľmi nádejné. Páči sa mi, ako dobre film pracuje s jednoduchou formou „hovoriacich hláv“, akí autentickí sú všetci protagonisti a protagonistky.

V presnom, trpezlivom a poetickom pozorovaní atmosféry a detailov ma očaril krátky dokument Komín, v ktorom sa vlastne nič nedeje. Režisérka Laila Pakalnina v ňom len nerušene nahliada do hry a detstva. A, samozrejme, nedá sa opomenúť Agnès Varda a jej film Všetci moji zberači a ja. Málokto vie byť taký osobný, no zároveň mať taký nadhľad ako ona. Jej rešpektu, hravosti, humoru, slobode a záujmu o obyčajné, no zároveň výnimočné by som sa rada naučila aj ja. Nielen pri tvorbe filmov, ale celkovo v pohľade na situácie okolo seba.