Zásadné filmy Debory Pastirčákovej

Písmo: A- | A+

Filmy som začala intenzívnejšie objavovať už počas dospievania a pomerne skoro som v sebe narazila na akúsi nedôveru k veľkým príbehom. Oveľa sympatickejšie, bližšie a v niečom pravdivejšie na mňa pôsobili filmy, ktoré sa skladali z autentických výstižných momentov zasadených v jednoduchom príbehovom rámci. Asi aj preto ma oslovili staršie roadmovie Wima Wendersa, napríklad čiernobiely film o priateľstve novinára s deväťročným dievčatkom Alica v mestách, alebo filmy Jima Jarmuscha, ktoré v sebe niesli ešte aj zvláštnu meditatívnosť a melanchóliu zmiešanú s humorom. Obzvlášť intenzívne sa vo mne zapísal kultový anti-hero film Ghost Dog: Cesta samuraja. Scénu, v ktorej Ghost Dog vypúšťa na streche holuby z voliéry, si rada púšťam znova a znova.

Neskôr ma fascinovali filmy, ktoré pracovali so svetom detstva, najmä s jeho temnými stránkami. Film Starý dom uprostred Madridu od režiséra Carlosa Sauru je podľa mňa mimoriadne silný v psychologickom ponore do detskej protagonistky a v tom, ako prepája mnoho významových vrstiev. Je rovnako spoločenská metafora, ako aj veľmi krehký intímny príbeh. Podobne, no zároveň celkom inak, vnímam film Kde je dom môjho priateľa? od Abbasa Kiarostamiho. Neviem, či som videla iný film, ktorý vo svojej jednoduchosti obsiahol toľko emócie.

V súčasnosti je pre mňa svojou tvorbou inšpiratívna režisérka Alice Rohrwacher. Už jej film Zázraky ma absolútne vtiahol do svojej jemnej magicko-realistickej atmosféry. Páči sa mi, ako dokáže prepájať rôzne paradoxy: jemnosť s drsnosťou alebo štylizáciu s dokumentárnosťou. Alice Rohrwacher spolurežírovala aj dokumentárny film Futura, ktorý je v podstate mozaikou výpovedí mladých ľudí naprieč súčasným Talianskom. Reflektujú svoje vnímanie budúcnosti, často nie veľmi nádejné. Páči sa mi, ako dobre film pracuje s jednoduchou formou „hovoriacich hláv“, akí autentickí sú všetci protagonisti a protagonistky.

V presnom, trpezlivom a poetickom pozorovaní atmosféry a detailov ma očaril krátky dokument Komín, v ktorom sa vlastne nič nedeje. Režisérka Laila Pakalnina v ňom len nerušene nahliada do hry a detstva. A, samozrejme, nedá sa opomenúť Agnès Varda a jej film Všetci moji zberači a ja. Málokto vie byť taký osobný, no zároveň mať taký nadhľad ako ona. Jej rešpektu, hravosti, humoru, slobode a záujmu o obyčajné, no zároveň výnimočné by som sa rada naučila aj ja. Nielen pri tvorbe filmov, ale celkovo v pohľade na situácie okolo seba.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975

Týždeň vo filme 1966: Cesta do pol sveta bez pasu…

Cesta do pol sveta bez pasu je pre súčasné generácie samozrejmá. Pred šesťdesiatimi rokmi bola nereálnym science fiction. Preto tak „príťažlivo“ pomenoval režisér Ondrkal svoj monotematický žurnál (TvF č. 41), hoci šlo o prechádzku po lokalitách v Československu, ktoré niesli názvy známych svetových miest. Viac ich bolo v Čechách a na Morave – Babylon, Benátky, Damašek, Jeruzalem, Mníchov, Viedeň. Aj na Slovensku sa však našli Havaj a Praha, ktorá síce nebola za hranicami, ale do lučeneckého okresu akosi nepatrila. Atraktivitu týždenníka zvyšovala ešte aj účasť excelentných interpretov komentára Lasicu a Satinského. Vo výrobných dokladoch je ako autor komentára uvedený režisér, ale oboch treba nepochybne považovať za spoluautorov. Svedčia o tom mnohé ich náhle kontroverzie, používanie citosloviec a reakcie, ktoré sa vopred na papier nenapíšu. Ostaňme ešte niekoľkými poznámkami pri prednese sprievodného textu. Dialogizovaná forma bola už dlhší čas samozrejmá. (Zmena výlučne informačno-popisného charakteru snímok si to logicky vyžiadala.) Tým, že išlo o federálny formát, sa k nej automaticky pridala dvojjazyčnosť a pravidelne aj interpretácia mužským a ženským hlasom. Tento trend sa uplatňoval aj v ostatných komunikačných prostriedkoch. V rozhlase či televízii trvá aj po šesťdesiatich rokoch (samozrejme, okrem dvojjazyčnosti, na ktorú dnes niet dôvodov). V posledných mesiacoch sme avizovali orientáciu filmového spravodajstva na zverejňovanie zaujímavostí z domova i zo sveta. To pokračuje aj v júnovej kolekcii....
Divadlo v kine Helen Mirren v predstavení Audiencia. Foto: Aerofilms

Kino Lumière spúšťa cyklus Divadlo v kine so svetovými hereckými osobnosťami

Kino Lumière pripravilo na leto nový cyklus Divadlo v kine. Každý mesiac uvedie záznam výnimočného predstavenia z londýnskeho National Theatre so svetovými hereckými osobnosťami ako Helen Mirren, Gillian Anderson či režisérmi ako Stephen Daldry. Prvou v cykle bude inscenácia klasického majstrovského diela Tennesseeho Williamsa Električka zvaná túžba, ktorú do súčasnej podoby zrežíroval Benedict Andrews. Projekcia sa uskutoční v utorok 2. júna o 18.30 hod. Ide o poslednú možnosť vidieť toto predstavenie na veľkom plátne. Nový cyklus v Kine Lumière predstavuje výber najvýraznejších inscenácií londýnskeho National Theatre. Filmový program kina rozširuje o kvalitné svetové divadlo. Dramaturgovia kina sa ho rozhodli spustiť po úspešnej skúsenosti s uvedením inscenácií pražského Dejvického divadla, či už v priamom prenose alebo zo záznamu. Kľúčom výberu predstavení z londýnskeho National Theatre je priniesť na plátno také inscenácie, na ktorých sa režisérsky alebo herecky podieľali osobnosti s výrazným presahom do oblasti filmu. Záznamy predstavení budú uvedené v čo najvyššej technickej kvalite, aby bol divácky zážitok autentický. Cyklus Divadlo v kine bude lektorsky uvádzať teatrologička a dramaturgička Dáša Čiripová. Električka zvaná túžba Prvým predstavením cyklu Divadlo v kine bude Električka zvaná túžba. Slávna dráma amerického autora Tennesseeho Williamsa mala na Broadwayi premiéru v roku 1947 a získala Pullitzerovu cenu. Túto klasiku pre londýnske National Theatre do súčasnej podoby preniesol režisér Benedict Andrews....
Zobraziť všetky články