Zásadné filmy Debory Pastirčákovej

Písmo: A- | A+

Filmy som začala intenzívnejšie objavovať už počas dospievania a pomerne skoro som v sebe narazila na akúsi nedôveru k veľkým príbehom. Oveľa sympatickejšie, bližšie a v niečom pravdivejšie na mňa pôsobili filmy, ktoré sa skladali z autentických výstižných momentov zasadených v jednoduchom príbehovom rámci. Asi aj preto ma oslovili staršie roadmovie Wima Wendersa, napríklad čiernobiely film o priateľstve novinára s deväťročným dievčatkom Alica v mestách, alebo filmy Jima Jarmuscha, ktoré v sebe niesli ešte aj zvláštnu meditatívnosť a melanchóliu zmiešanú s humorom. Obzvlášť intenzívne sa vo mne zapísal kultový anti-hero film Ghost Dog: Cesta samuraja. Scénu, v ktorej Ghost Dog vypúšťa na streche holuby z voliéry, si rada púšťam znova a znova.

Neskôr ma fascinovali filmy, ktoré pracovali so svetom detstva, najmä s jeho temnými stránkami. Film Starý dom uprostred Madridu od režiséra Carlosa Sauru je podľa mňa mimoriadne silný v psychologickom ponore do detskej protagonistky a v tom, ako prepája mnoho významových vrstiev. Je rovnako spoločenská metafora, ako aj veľmi krehký intímny príbeh. Podobne, no zároveň celkom inak, vnímam film Kde je dom môjho priateľa? od Abbasa Kiarostamiho. Neviem, či som videla iný film, ktorý vo svojej jednoduchosti obsiahol toľko emócie.

V súčasnosti je pre mňa svojou tvorbou inšpiratívna režisérka Alice Rohrwacher. Už jej film Zázraky ma absolútne vtiahol do svojej jemnej magicko-realistickej atmosféry. Páči sa mi, ako dokáže prepájať rôzne paradoxy: jemnosť s drsnosťou alebo štylizáciu s dokumentárnosťou. Alice Rohrwacher spolurežírovala aj dokumentárny film Futura, ktorý je v podstate mozaikou výpovedí mladých ľudí naprieč súčasným Talianskom. Reflektujú svoje vnímanie budúcnosti, často nie veľmi nádejné. Páči sa mi, ako dobre film pracuje s jednoduchou formou „hovoriacich hláv“, akí autentickí sú všetci protagonisti a protagonistky.

V presnom, trpezlivom a poetickom pozorovaní atmosféry a detailov ma očaril krátky dokument Komín, v ktorom sa vlastne nič nedeje. Režisérka Laila Pakalnina v ňom len nerušene nahliada do hry a detstva. A, samozrejme, nedá sa opomenúť Agnès Varda a jej film Všetci moji zberači a ja. Málokto vie byť taký osobný, no zároveň mať taký nadhľad ako ona. Jej rešpektu, hravosti, humoru, slobode a záujmu o obyčajné, no zároveň výnimočné by som sa rada naučila aj ja. Nielen pri tvorbe filmov, ale celkovo v pohľade na situácie okolo seba.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články