Zásadné filmy Lukáša Terena

Lukáš Teren, kameraman

Písmo: A- | A+

Sú filmy, ktoré vo mne zostávajú ako ozveny. Nejde o jednotlivé obrazy či scény, ale o celé svety, ktoré tieto diela vytvorili.

Tri čiernobiele filmy, ku ktorým sa opakovane vraciam. Tri filmy, ktoré formujú každý detail mojej mysle, keď pracujem na scenári svojho filmu Palác mysle, snovej výpravy do podvedomia a jeho tajomstiev. Tieto filmy sú ako úlomky dávnych sľubov, niečo, čo je potrebné odhaľovať znova a znova, aby som sa s nimi bol schopný vyrovnať.

Sedem samurajov, film Akira Kurosawu. Toširó Mifune – jeho tvár ako mapa skúšok a odvahy, jeho pohyby ako silueta zhmotnenej drsnosti. Kurosawa ma naučil, že odvaha nie je len vo veľkých činoch, ale aj v odhodlaní čeliť vetru, dažďu, svetu, ktorý nie vždy poskytne úkryt. Tento film, v ktorom sa odvaha prelína s nevyhnutnosťou, mi stále rezonuje v mysli – vietor, ktorý preniká každou scénou, akoby pohltil ducha postáv a vtiahol ich do osudu, ktorý nemôžu ovládnuť. Ako postavy samurajov, aj my stojíme v niečom, čo nás presahuje, ale zároveň nás definuje tým, ako s tým zápasíme.

Siedma pečať. Ingmar Bergman a jeho ikonické stretnutie človeka so Smrťou. Šachová partia, kde každý pohyb figúrky nie je len pohybom – je to rozhodnutie, vyhlásenie, že ešte stále existuje vôľa postaviť sa pred absolútnu istotu. Bergman vytvoril svet, kde Smrť nie je len prízrak; stala sa takmer ľudskou postavou, ktorá paradoxne neodsudzuje ani neľutuje. Tento svet je priam magicky realistický, plný otázok, na ktoré rytier odpovede nenájde, a možno práve preto pretrváva. Táto Bergmanova schopnosť prepliesť obyčajné s nadpozemským je to, čo ma fascinuje – dokázal preniesť Smrť na ľudskú úroveň a ukázať, že ľudské aj nadpozemské sú súčasťou toho istého sveta.

A potom je tu Drak sa vracia. Grečnerov film, ktorý predstavuje slovenskú krajinu bez prikrášlenia. Na plátne ožíva krása slovenskej prírody, ktorá vie byť prívetivá aj nemilosrdná, zrkadlí samu povahu ľudí, ktorí ju obývajú. V tomto filme je príroda drsná, ale nie ľahostajná. Drak, outsider, ktorý sa nikdy skutočne nestal súčasťou spoločenstva, sa stáva jej súčasťou len preto, že zapadá do divokosti a krutosti tejto krajiny. Hudba Ilju Zeljenku dopĺňa každú scénu pocitom, že sa tu odohráva niečo mimo našej kontroly, niečo, čo nám pripomína, že sila nie je vždy vo vnútri človeka, ale v prírode okolo neho, ktorá ho formuje a definuje.

Tieto tri filmy sú základné kamene môjho vkusu – tri archetypy, ktoré sa spojili v jednom pohľade na svet, v ktorom žijem a tvorím. Sú ako nepísaný zákon, ktorý si nesiem do svojho filmu Palác mysle, ktorým skúmam sny a podvedomé symboly, ktoré nás ovládajú. Vraciam sa k nim, aby som si pripomenul, ako mi tieto príbehy dávajú odpovede na otázky, ktoré si ešte len musím položiť. A aj keď ich odpovede môžu byť odlišné, každý film vo mne zanecháva rovnaký pocit – pocit, že pravé príbehy nie sú len o tom, čo vidíme, ale aj o tom, čo cítime hlboko vnútri, kde sa spájajú realita a sny.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vlani si Divácku cenu Slnka v sieti odniesli tvorcovia filmu Invalid, producent Maroš Hečko (v strede) a režisér Jonáš Karásek (vpravo). Foto: SFTA / Zdenko Hanout

Slnko v sieti spustilo divácke hlasovanie

Slovenská filmová a televízna akadémia spustila hlasovanie v kategórii Divácka cena. Publikum môže vyberať svojho favorita spomedzi 30 filmových diel prihlásených na národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Divácke hlasovanie akadémia uzavrie 4. apríla. Víťaza diváckej kategórie vyhlásia spolu s víťazkami a víťazmi Slnka v sieti 16. apríla. „Minulý rok diváci vyberali spomedzi 24 slovenských filmov, v aktuálnom ročníku je to až 30 filmových diel. Veľmi sa tešíme, že slovenská kinematografia napreduje, že vznikajú kvalitné nielen hrané, ale aj dokumentárne, krátke a animované filmy. O tom, ktorý z nich najviac zaujal slovenské publikum, môžu rozhodnúť už teraz v diváckom hlasovaní. Veríme, že tak, ako sa filmoví tvorcovia a tvorkyne zaujímajú o svojich divákov v kinách, aj samotné diváctvo využije túto príležitosť vyjadriť podporu tomu filmu, ktorý sa im najviac v minulom roku páčil,“ povedala prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Katarína Krnáčová. Práve členovia SFTA svojím hlasovaním rozhodujú o držiteľkách a držiteľoch národnej filmovej ceny Slnko v sieti. Najviac nominácií získali tento rok historické filmy Vlny (r. Jiří Mádl) a Ema a smrtihlav (r. Iveta Grófová), ktoré majú 14 respektíve 12 nominácií. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Kompletný prehľad nominácií na Slnko v sieti za rok 2024 si môžete pozrieť tu. Hlasovanie o Diváckej cene prebieha od 17. marca do...
Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.  Naplnené obavy Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.  Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.  Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na...
Záber z rozprávky Zlatovláska. Foto: Magic Box

recenzia Zlatovláska

Aj vy by ste občas chceli vedieť, čo si myslia zvieratá? Hraná česko-slovenská rozprávka Zlatovláska vychádza z predlohy Karla Jaromíra Erbena a režijne sa jej chopil Jan Těšitel. Režisér má za sebou tvorbu na detskom televíznom seriáli, a preto mu nápady pre detské publikum nie sú vzdialené. Za klasickým príbehom však nemilo zaostávajú spomalené časti pre efekt a (v slovenských kinách) nadabovaní českí herci. Jurko a Štefan sú odhodlaní stať sa rytiermi. Svojho kráľa uctievajú, aj keď je trochu nemilosrdný a trochu z neho ide strach. Mladíkom prikáže, aby upiekli vzácneho jedovatého hada a použili psa Šťastka ako ochutnávača. Jurkovi, ktorý psíka zachránil, sa nápad nepozdáva a radšej kúsok mäsa prehltne sám. Prekvapivo prežije, ba čo viac, porozumie reči zvierat! Keď kráľ zistí, že neuposlúchol jeho príkaz, Jurko sa ocitá v ohrození života. Jediným vykúpením je splnenie kráľovej náhlej túžby po žene so zlatými vlasmi. Zlatovláska však býva veľmi, veľmi ďaleko na tajomnom ostrove. Kráľ Jurka a Štefana vysiela na cestu. Kamaráti stretávajú množstvo nových tvárí či „čumákov“ a Jurko využíva svoju novonadobudnutú schopnosť a všetkým ochotne pomáha. Zvieratká sa mu zaväzujú protislužbou, ktorá príde v pravý čas. Mocný, ale krutý cisár (Marián Mitaš) kráľa predbehol a Zlatovláskinmu otcovi za ruku jeho dcéry daruje kvapky života a smrti. Zlatovláska postupne prichádza...
Zobraziť všetky články