Zásadné filmy Lukáša Terena

Lukáš Teren, kameraman

Písmo: A- | A+

Sú filmy, ktoré vo mne zostávajú ako ozveny. Nejde o jednotlivé obrazy či scény, ale o celé svety, ktoré tieto diela vytvorili.

Tri čiernobiele filmy, ku ktorým sa opakovane vraciam. Tri filmy, ktoré formujú každý detail mojej mysle, keď pracujem na scenári svojho filmu Palác mysle, snovej výpravy do podvedomia a jeho tajomstiev. Tieto filmy sú ako úlomky dávnych sľubov, niečo, čo je potrebné odhaľovať znova a znova, aby som sa s nimi bol schopný vyrovnať.

Sedem samurajov, film Akira Kurosawu. Toširó Mifune – jeho tvár ako mapa skúšok a odvahy, jeho pohyby ako silueta zhmotnenej drsnosti. Kurosawa ma naučil, že odvaha nie je len vo veľkých činoch, ale aj v odhodlaní čeliť vetru, dažďu, svetu, ktorý nie vždy poskytne úkryt. Tento film, v ktorom sa odvaha prelína s nevyhnutnosťou, mi stále rezonuje v mysli – vietor, ktorý preniká každou scénou, akoby pohltil ducha postáv a vtiahol ich do osudu, ktorý nemôžu ovládnuť. Ako postavy samurajov, aj my stojíme v niečom, čo nás presahuje, ale zároveň nás definuje tým, ako s tým zápasíme.

Siedma pečať. Ingmar Bergman a jeho ikonické stretnutie človeka so Smrťou. Šachová partia, kde každý pohyb figúrky nie je len pohybom – je to rozhodnutie, vyhlásenie, že ešte stále existuje vôľa postaviť sa pred absolútnu istotu. Bergman vytvoril svet, kde Smrť nie je len prízrak; stala sa takmer ľudskou postavou, ktorá paradoxne neodsudzuje ani neľutuje. Tento svet je priam magicky realistický, plný otázok, na ktoré rytier odpovede nenájde, a možno práve preto pretrváva. Táto Bergmanova schopnosť prepliesť obyčajné s nadpozemským je to, čo ma fascinuje – dokázal preniesť Smrť na ľudskú úroveň a ukázať, že ľudské aj nadpozemské sú súčasťou toho istého sveta.

A potom je tu Drak sa vracia. Grečnerov film, ktorý predstavuje slovenskú krajinu bez prikrášlenia. Na plátne ožíva krása slovenskej prírody, ktorá vie byť prívetivá aj nemilosrdná, zrkadlí samu povahu ľudí, ktorí ju obývajú. V tomto filme je príroda drsná, ale nie ľahostajná. Drak, outsider, ktorý sa nikdy skutočne nestal súčasťou spoločenstva, sa stáva jej súčasťou len preto, že zapadá do divokosti a krutosti tejto krajiny. Hudba Ilju Zeljenku dopĺňa každú scénu pocitom, že sa tu odohráva niečo mimo našej kontroly, niečo, čo nám pripomína, že sila nie je vždy vo vnútri človeka, ale v prírode okolo neho, ktorá ho formuje a definuje.

Tieto tri filmy sú základné kamene môjho vkusu – tri archetypy, ktoré sa spojili v jednom pohľade na svet, v ktorom žijem a tvorím. Sú ako nepísaný zákon, ktorý si nesiem do svojho filmu Palác mysle, ktorým skúmam sny a podvedomé symboly, ktoré nás ovládajú. Vraciam sa k nim, aby som si pripomenul, ako mi tieto príbehy dávajú odpovede na otázky, ktoré si ešte len musím položiť. A aj keď ich odpovede môžu byť odlišné, každý film vo mne zanecháva rovnaký pocit – pocit, že pravé príbehy nie sú len o tom, čo vidíme, ale aj o tom, čo cítime hlboko vnútri, kde sa spájajú realita a sny.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
Zobraziť všetky články