Road movie Revaza Čcheidzeho ukazuje, ako gruzínske chečečury držia človeka nad vodou.
O kúsoček širšie než úplne detskými očami som začala svet postupne vnímať počas sivých, normalizačných, konsolidačných a hnusných sedemdesiatych. Biedne obdobie. O vykĺbení doby z pántov svedčí aj to, že okrem vtedy kultového kina Mladosť som asi najviac dobrých filmov videla v Dome československo-sovietskeho priateľstva, v Dessewffyho paláci na Námestí Ľudovíta Štúra.
Z iného sveta
Znie to čudne, v dnešnom čase priam zahanbujúco. Ale tam sme so školou alebo s bratmi chodili na Ejzenštejna, Tarkovského, ale najmä na filmy z mimoruských sovietskych republík. A z nich úplne najradšej na tie gruzínske – boli ako z iného sveta, básnivé, osviežujúce, farebné (hoci často ešte čiernobiele), boli oslobodzujúce.
Sarkis Paradžanov, Eldar Šengelaja, Thengiz Abuladze… Farba granátového jablka, Dvaja čudáci, Nevesta pre deduška, dokonalé Blankytné hory alebo Nepravdepodobný príbeh, Náhrdelník pre moju milú, Strom prianí, neskôr Pokánie… ale pre mňa, vtedy dávno, predovšetkým Štepy Revaza (Reza) Čcheidzeho z roku 1972. Road movie, balada, príbeh o plody prinášajúcej uvzatosti, esej o počiatkoch a koncoch, o ľudskosti, prírode, pohostinnosti, vzťahoch, dobrote a zlobe. K tomu nádherná pesnička.
Kde žije Robinson
Starý otec Luka, v kaftane a so srandovnou čapicou, si vezme do hlavy, že sa vydá na cestu, aby získal sadenice vzácneho druhu hrušiek. Majú úžasné meno – chečečury sa volajú. Pri putovaní ho sprevádza vnuk Kacha, možno tak osem- či desaťročný.
Napriek všelijakému odhováraniu a prekážkam napokon dorazia na ostrov, kde žije Robinson (mal aj typicky gruzínske priezvisko, ale to už si nepamätám), neveľmi sympatický človek, majiteľ veľkej záhrady s mnohými stromčekmi… aj tými, čo rodia hrušky chečečury. Vtedy som, myslím, vytušila, hoci som to ešte nevedela presne zverbalizovať, že umenie dokáže byť formatívne, ak sa mu duša otvorí, a že krása vie podržať človeka nad vodou.
