Z filmového diania archív - Filmsk.sk

Slovenský film: Novinky a festivaly – týždeň 47/2025 Film Potopa si z festivalu v Mar del Plata odniesol Cenu SIGNIS. Cenu si osobne prevzali scenárista Martin Šuster (druhý zľava), herečka Sára Chripáková, kameraman Oliver Záhlava a režisér Martin Gonda. Foto: Silverart/MFF Mar del Plata

Stalo sa vo filme za týždeň 47/2025

Písmo: A^- | A⁺

Prehľad udalostí, ktoré sa v týždni 47/2025 stali v slovenskom filme alebo so slovenským filmom súvisia.

Debut režiséra Martina Gondu Potopa si zo 40. ročníka festivalu v Mar del Plata (6. – 16. novembra) odniesol cenu Svetovej katolíckej asociácie pre komunikáciu SIGNIS. Porota film ocenila za „majstrovské zobrazenie vidieckej komunity premoženej environmentálnou krízou, ktorá si vynucuje migráciu do mestského centra.“. Snímka mala na festivale svetovú premiéru, do slovenských kín príde už 4. decembra. Potopa vznikla v slovensko-česko-poľskej koprodukcii. Odohráva sa na pozadí reálnych udalostí spojených s výstavbou vodárenskej nádrže Starina. Budovali ju v rokoch 1981 až 1987 v blízkosti mesta Snina na východe Slovenska. Jej výstavba pohltila viacero obcí, kde žili obyvatelia prevažne rusínskej národnosti. Slovenskými producentami sú Katarína Krnáčová a Tomáš Gič zo spoločnosti Silverart.

Vo veku 57 rokov zomrel filmový producent a pedagóg FTF VŠMU Erik Panák. Pri filme začínal v 90. rokoch v pomocných pozíciách, neskôr s manželkou, filmovou producentkou Silviou Panákovou, založili produkčnú spoločnosť ARINA. Medzi snímky, ktoré produkoval patria Fair play (r. Andrea Sedláčková, 2014), Backstage (r. Andrea Sedláčková, 2018), Jan Palach (r. Robert Sedláček, 2018) či Piargy (r. Ivo Trajkov, 2022).

Ocenenia pre Otca, nominácie pre Príbehy z čarovnej záhrady

Bábkový film Príbehy z čarovnej záhrady, ktorý vznikol v česko-slovensko-slovinsko-francúzskej koprodukcii nominovali na dve Európske filmové ceny 2025. O cenu sa uchádza v kategóriách európsky film a najlepší animovaný film. Za Slovensko sa na filme podieľal režisér Patrik Pašš ml. Slovenskými producentami sú Juraj Krasnohorský a Henrieta Cvangová zo spoločnosti Artichoke. Film vznikol aj v koprodukcii STVR.

Kameraman filmu Otec Adam Suzin získal hlavnú cenu v súťaži kameramanských debutov 33. ročníka festivalu EnergaCAMERIMAGE (15 – 22. novembra v poľskom Toruni) Zlatá žaba. Film Terezy Nvotovej týždeň predtým uspel aj na prestížnom 36. MFF v Štokholme, ktorý sa konal od 5. do 16. novembra. Otec si odniesol hlavnú cenu Bronzového koňa aj cenu za scenár. Porota vo vyhlásení tiež pochválila výkon Milana Ondríka. Snímku Otec už v slovenských kinách videlo takmer 130-tisíc divákov a diváčok.

Najnovšie články

Režisérka a scenáristka Barbora Sliepková. Foto: Archív B. S.

Zásadné filmy Barbory Sliepkovej

Film má moc vytvárať komunitu. Aj vďaka tomu dnes mladá filmárka cíti, že má svoje miesto vo svete. Z filmov si väčšinou pamätám len málo. Záber, svetlo, atmosféru, náladu alebo moje vlastné myšlienkové či emočné rozpoloženie. Namiesto hĺbkových analýz si teda dovolím v zábleskoch porozprávať o tom, akým je pre mňa film dôležitým životným sprievodcom. Okúzlenie ,,Dnes mi tatinko dovolil pozerať akčný film’’ – zápis z môjho z denníčka z roku 1999. Doma sa pozerali filmy vždy spolu. Spätne to vnímam pozitívne – v chaose, ktorý sme miestami žili, sa rodičia snažili vytvárať nám takéto oslavné a výnimočné momenty. Potajomky som v noci chodila pozerať otcovi poza chrbát tie strašidelné. Potom som mala sny plné mimozemských bytostí a cudzích svetov. Keď sa kúpil DVD prehrávač (VHS ma minuli), v požičovni som našla Raňajky na Plute, ktorý je dodnes jeden z mojich „komfort filmov“. Je podnetné pozrieť naň s odstupom rokov a vývojom verejnej diskusie o trans identite. Dúfam, že pri remaku do hlavnej roly obsadia skutočne trans herečku. Pre mňa osobne je milé a dôležité vidieť, že už vtedy som inklinovala ku queer tematike. Na strednej mi kamarát požičal hard drive s filmami – prvýkrát som začala filmy pozerať sama,...

Michaela Kolláriková. Foto: Archív M.K.

Obľúbené filmy Michaely Kollárikovej

Slobodu a odpor nehľadajme vo veľkých gestách, ale v príbehoch, ktoré sa odohrávajú na okrajoch, hovorí projektová manažérka Kina bez bariér a festivalu Jeden svet na školách. Filmy sú pre mňa predovšetkým zážitkom a svoju prácu s nimi chápem ako snahu tento zážitok sprostredkovať ďalej. Neberiem ich ako uzavreté a nemenné umelecké artefakty, ktoré zaraďujem do rebríčka podľa filmárskej precíznosti či originality. Sú to pre mňa skôr spomienky a prežitky. Útržky reality, ktoré sa viažu na konkrétny čas, priestor a ľudí, s ktorými som ich videla. Niekedy mi v pamäti zostane obraz, inokedy pocit či emócia, a práve tá často rozhodne o tom, ktorý film vo mne v danom čase rezonuje. Dnes spomeniem dvojicu čiernobielych diel vzdialených v časovom rozpätí šesťdesiat rokov. Pieseň o sivom holubovi (1961) a Čiary (2021). Aj dedo bol dieťa. Dokonca vo filme Pieseň o sivom holubovi Stanislava Barabáša vznikla na začiatku 60. rokov, v období politického uvoľnenia, keď československá kinematografia hľadala nový jazyk. Namiesto veľkých heroických gest ponúka drobné príbehy, v ktorých sa nevinnosť stretáva s brutalitou dejín. Pre mňa má film aj osobnú rovinu. Jednu z detských postáv stvárnil môj dedo a Pieseň o sivom holubovi som prvýkrát videla v jeho a babkinej obývačke. Intimita...

Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...

Zobraziť všetky články