Ivan Mistrík vo filme Archimedov zákon (1964), ktorý uvedie Art Film. Foto: archív SFÚ
Písmo: A- | A+

Účasť Slovenského filmového ústavu (SFÚ) na Art Filme v Košiciach je už tradíciou. Tento rok SFÚ zostavil pre festival sekciu Rodinné filmové striebro. Filmy zo zbierok SFÚ sa budú premietať aj v sekcii Cena Milana Lasicu. Celkovo sa na Art Filme premietne desať klasických filmov, päť dlhometrážnych a päť krátkometrážnych. Festival Art Film sa v Košiciach koná od 20. do 27. júna.

Festivalová sekcia Rodinné filmové striebro, ktorej garantom je Slovenský filmový ústav, sa aj tento rok zameriava na prezentáciu pokladov z filmového archívu a sprístupňovanie filmového dedičstva. „Výber filmov tvoria nielen reprezentatívne diela slovenskej kinematografie, ale do pozornosti dáva aj tie menej známe, často neprávom opomínané filmové výpovede najmä z krátkometrážnej tvorby,“ hovorí Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ.

Východ v krátkom filme

Okrem troch hraných filmov v sekcii premietnu aj pásmo piatich krátkometrážnych filmov, ktoré podľa Hausnera „nakrútili majstri našej dokumentárnej tvorby. Ich prostredníctvom sa dostaneme na nevšedné miesta na východnom Slovensku, pričom tiež ukazujú rozmanitosť života a činnosti ľudí, tak ako ich zaznamenali filmoví dokumentaristi.“Všetky filmy zo zbierok SFÚ sa budú premietať v Kine Úsmev, v kinosále Impulz.

Pásmo krátkometrážnych filmov nazvané Východ v krátkom filme otvorí videoúvod Rudolfa Urca, ktorý v 60. rokoch minulého storočia pôsobil ako režisér a vedúci dramaturg Spravodajského filmu a Štúdia krátkych filmov v Bratislave.

Diváci uvidia päť dokumentárnych filmov. Batromijov dom (1984) Fera Feniča zobrazuje život lesného robotníka a jeho rodiny v Novej Sedlici. Zakliata dolina (1966) Štefana Kamenického hovorí o živote ľudí v menej rozvinutých oblastiach východného Slovenska. Mašinka (1967) Karola Skřipského je o lesnej železničke v Remetských Hámroch. V Rozhovore (1963) Otakara Krivánka nevidomý asistent lekárskej fakulty v Košiciach hovorí o svojom živote. A napokon film Poznačení tmou (1959) Štefana Uhra približuje spôsoby výuky, poznávania a vnímania detí v škole pre nevidiacich v Levoči.

Art Film s Hanákom i Trančíkom

V sekcii Rodinné filmové striebro sa budú premietať aj tri dlhometrážne hrané filmy. Tragikomédia Dušana Hanáka Ja milujem, ty miluješ (1980) o starom mládencovi je výpoveďou o ľuďoch z periférie. Film vznikol v roku 1980, ale vinou komunistickej cenzúry sa dostal k divákom až na konci roka 1988, pričom vzbudil nadšené ohlasy československej filmovej kritiky. V roku 1989 ho uviedli na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne, kde získal cenu Strieborný medveď za najlepšiu réžiu. Z Medzinárodného filmového festivalu v Štrasburgu si odniesol Hlavnú cenu a Cenu FIPRESCI.

Film Dušana Trančíka Keď hviezdy boli červené (1990) zachytáva časové obdobie konca štyridsiatych rokov až po okupáciu Československa v auguste 1968. Na príbehu váhavého a nesmelého muža, konformistu, sleduje osudy ľudí – spolutvorcov i obetí morálnej klímy, ktorá sa v Československu udomácnila v päťdesiatych rokoch, aby napriek nádejným vyhliadkam v roku 1968 znovu ovládla medziľudské vzťahy. Film vznikol na prelome režimov, produkovala ho ešte Koliba a dofinancovala francúzska koprodukcia so zámerom zachrániť európsky film pred „zamerikanizovaním“. Art Film uvedie aj najnovší Trančíkov film Akcia Monaco.

Druhý najlepší slovenský film storočia

Záber z filmu Kým sa skončí táto noc. Foto: archív SFÚ / G. Skoumalová
Záber z filmu Kým sa skončí táto noc. Foto: archív SFÚ / G. Skoumalová

Snímka Kým sa skončí táto noc (1965) Petra Solana je jedným z prvých existencialistických filmov na československý spôsob. Ide o psychologickú sondu do vnútra ľudí, ktorí prežívajú noc v prepychovom nočnom podniku. Rozpráva príbeh o dvoch mladých úradníčkach, ktoré po celý rok šetria na niekoľko dní bezstarostného života, dvoch mladých inštalatéroch hľadajúcich erotické dobrodružstvo, stavebnom majstrovi a jeho sprenevere výplaty celej partie, neuznanom vynálezcovi a bývalom majorovi britskej armády, ktorého politické príkoria povojnových čias priviedli k alkoholizmu. Film skúma hranice túžby po vykročení z večného kolobehu zodpovednosti a práce a v strete viacerých generácií načrtáva kaleidoskop postáv, ktorých generačné traumy sú neprenosné.

Keď v roku 2022 Film.sk usporiadal anketu Film.sk – slovenský film storočia, Solanova snímka sa umiestnila na druhej priečke.

Majstrovstvo Ivana Mistríka

V sekcii Cena Milana Lasicu premietne Art Film dve snímky zo zbierok SFÚ, účinkuje v nich laureát ocenenia Ivan Mistrík. Archimedov zákon (1964) Andreja Lettricha je súdobá satira pranierujúca karierizmus, diktátorské spôsoby, podlizovanie sa a servilnosť. Film zobrazuje absurdný príbeh kariéry malého úradníčka, ktorého vďaka omylu povýšili. Jeho pracovný a úradný vzostup však sprevádza morálny úpadok. Veselohra Šťastie príde v nedeľu (1958) Jána Lacka je o športke a vášnivých športkároch. Trojicu mladých mužov privádza spoločné „športkárenie“ do rôznych nepríjemných a často až komických situácií a ich predstavy o rýchlom zbohatnutí sa čoskoro rozplynú.

Slovenský filmový ústav bude mať zastúpenie aj v Industry programe. Počas festivalu sa v košickom Artfore uskutoční diskusia o vydávaní filmovej literatúry na Slovensku. O filmových časopisoch, knihách, DVD a blu-ray nosičoch aj o prezentácii slovenského filmu na internete budú hovoriť Peter Dubecký, generálny riaditeľ SFÚ, Mária Ferenčuhová, filmová bádateľka z oddelenia vedy a výskumu SFÚ, Martin Kaňuch, odborný redaktor edičného oddelenia SFÚ a šéfredaktor filmologického časopisu Kino-Ikon a tiež estetik a filozof Peter Michalovič. Diskusia chce upriamiť pozornosť na to, že myslenie o filme, znalosť nielen domácej, ale i svetových kinematografií, vedomie historických súvislostí i komplexnosti súčasných trendov, nebýva jednoduché. V Kulturparku počas soboty, nedele a pondelka záujemcovia nájdu aj predajný stánok s edičnými produktami SFÚ, z ktorých mnohé budú k dispozícii za zľavnené ceny.

Viac o festivale Art Film čítajte aj tu.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články