Film Perla Rebeka Poláková vo filme Perla. Foto: CinemArt SK

Film Perla – Rebeka Poláková medzi dvoma svetmi a dvoma mužmi

Písmo: A- | A+

Slovenská maliarka Perla žije v 80. rokoch v Rakúsku, kam za dramatických okolností emigrovala zo socialistického Československa. Vtedy bola tehotná, dnes má deväťročnú dcéru a konečne sa jej postupne začína dariť. Spoza hraníc sa však ozve otec Perlinej dcéry, ktorého pustili z väzenia… Komornú historickú drámu Perla režisérky Alexandry Makarovej uvádzajú v slovenských kinách od 14. augusta.

Ako už názov napovedá, film je celý o Perle. Jej boj za slobodu a jej odolnosť sú votkané takmer do každého záberu. Perlu som venovala svojej starej mame, ktorej nesmierna vášeň pre život a odvážne rozhodnutia inšpirovali cestu mojej hrdinky. Pre Perlu je boj jednoduchý, ale hlboký: právo robiť vlastné rozhodnutia. Bolo pre mňa dôležité použiť politické prostredie začiatku 80. rokov ako pozadie a nie ako ústredný bod, pretože skutočný boj sa odohráva na emocionálnej úrovni medzi postavami,“ vysvetlila Makarová. „Myslím, že história sa v mnohom opakuje na Slovensku, v Maďarsku a v Gruzínsku. Ľudia sú sledovaní, či prejavujú lojalitu k režimu, ako tomu bolo vtedy,“ dodala filmárka.

Je to príbeh ženy, ktorá sa ocitá v zložitej situácii – nielen medzi dvoma svetmi rozdelenými železnou oponou, ale aj medzi dvoma úlohami ženy: úlohou matky a emancipovanej ženy a medzi dvoma mužmi: bývalou láskou z Československa a súčasným viedenským partnerom,povedal počas košického Art Filmu slovenský koproducent filmu Tomáš Krupa. Z festivalu si film Perla odniesol cenu FIPRESCI aj zvláštne uznanie pre herečku Rebeku Polákovú, ktorá stvárnila hlavnú úlohu.

Tajomná Rebeka Poláková

O Perlinom vzhľade som nemala konkrétnu predstavu. Bola som úplne otvorená, ale chcela som herečku s nedefinovateľnou kvalitou. Išlo mi o to, aby diváci dlho nevedeli, kto tá žena vlastne je. Rebeka to dosiahla takmer strašidelným spôsobom. Vždy vyzerá inak, má dokonalé vystupovanie, je naozaj neprehliadnuteľná, ale nikdy ju nemôžete úplne zaradiť. Je v nej niečo tajomné,“ povedala režisérka Alexandra Makarová.

Pôvodom slovenská filmárka pôsobí v Rakúsku, kam odišla s matkou po roku 1989. Tu natočila aj svoj hraný celovečerný debut Rozbi moje srdce (2018). Perla je jej druhý celovečerný film.

Tému totality a úteku z rodnej krajiny nosila v sebe Makarová dlho. Jej prastarí rodičia utiekli po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii z Ruska do Československa. Jej pradeda po roku 1945 odvliekli do gulagu, rodina roky nevedela, čo s ním je. Makarovej mama sa zase kvôli kádrovému profilu niekoľkokrát nedostala na vysokú školu. Práve jej obrazy uvidia diváci vo filme Perla.

Osobné korene príbehu

Z osobných skúseností čerpala režisérka aj pri písaní príbehu. Pre postavu Perly bola na začiatku inšpiráciou najmä Makarovej mama. Neskôr sa do príbehu premietli aj ďalšie ženy z jej rodiny a vznikla fikcia ovplyvnená osobnou skúsenosťou. „Vyrastala som v rodine žien, ktoré ste videli vo filme. Ženy z našej rodiny boli vždy impulzívne, chceli si naplno vychutnávať život,“ prezradila Makarová po uvedení filmu na festivale v Karlových Varoch.

Osobné korene tohto príbehu mi boli jasné. Keď niečo chcem – a v tom nie som Perle nepodobná – tak na začiatku príliš nepremýšľam nad tým, či je to desivé. Jednoducho to urobím. Aj preto, že som dosť tvrdohlavá. Spočiatku som nepremýšľala o tom, ako veľmi je tento príbeh osobný. Ale má základ v mnohých ženách z mojej rodiny. Často som si hovorila, prečo som taká ľahkomyseľná, že som si vybrala takto osobnú tému? Malo to pre mňa ale tiež určitý katarzný efekt,“ povedala režisérka.

Svetová premiéra v Rotterdame

Svetovú premiéru mal film Perla v hlavnej súťaži na festivale v Rotterdame a na festivale rakúskych filmov Diagonale získal okrem iného Cenu publika. „Bolo pre nás otázne, do akej miery rakúske publikum prijme príbeh československej emigrantky a cena z festivalu Diagonale, čo je jeden z najväčších a najprestížnejších rakúskych festivalov, potvrdila, že ten príbeh je aj pre rakúske publikum zaujímavý,“ povedal Tomáš Krupa.

Snímka vznikla v rakúsko-slovenskej koprodukcii spoločností Golden Girls a Hailstone, podieľali sa na nej aj STVR a ORF. Okrem Polákovej sa v nej objaví aj viacero ďalších slovenských hercov a herečiek ako Noël Czuczor, Ivan Romančík, Zuzana Konečná či Ingrid Timková. Nakrúcalo sa aj na Slovensku. Podľa Krupu už dnes nie je jednoduché u nás nájsť miesta, ktoré by ešte stále a do detailov pripomínali 80. roky. Filmári také miesto našli v kúpeľoch Sliač.

Most medzi minulosťou a možnou budúcnosťou

Práca s Rebekou Polákovou a zvyškom neuveriteľného slovenského obsadenia a štábu bola pre mňa katarzným zážitkom. V posledný deň natáčania, keď sme sa lúčili, som si uvedomila, že mi pomohli vybudovať most medzi mojou minulosťou a možnou budúcnosťou. Dúfam, že Perla dokáže to isté – spojiť ženy minulosti so ženami, ktoré vidím dnes. Existujú po celom svete, uväznené patriarchálnymi systémami, ktoré ich izolujú, umlčujú a ovládajú. Napriek tomu som chcel publiku odovzdať silné posolstvo odporu a nádeje,“ uzavrela režisérka.

Autor:

Rebeka Poláková vo filme Perla. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články