Film Perla Rebeka Poláková vo filme Perla. Foto: CinemArt SK

Film Perla – Rebeka Poláková medzi dvoma svetmi a dvoma mužmi

Písmo: A- | A+

Slovenská maliarka Perla žije v 80. rokoch v Rakúsku, kam za dramatických okolností emigrovala zo socialistického Československa. Vtedy bola tehotná, dnes má deväťročnú dcéru a konečne sa jej postupne začína dariť. Spoza hraníc sa však ozve otec Perlinej dcéry, ktorého pustili z väzenia… Komornú historickú drámu Perla režisérky Alexandry Makarovej uvádzajú v slovenských kinách od 14. augusta.

Ako už názov napovedá, film je celý o Perle. Jej boj za slobodu a jej odolnosť sú votkané takmer do každého záberu. Perlu som venovala svojej starej mame, ktorej nesmierna vášeň pre život a odvážne rozhodnutia inšpirovali cestu mojej hrdinky. Pre Perlu je boj jednoduchý, ale hlboký: právo robiť vlastné rozhodnutia. Bolo pre mňa dôležité použiť politické prostredie začiatku 80. rokov ako pozadie a nie ako ústredný bod, pretože skutočný boj sa odohráva na emocionálnej úrovni medzi postavami,“ vysvetlila Makarová. „Myslím, že história sa v mnohom opakuje na Slovensku, v Maďarsku a v Gruzínsku. Ľudia sú sledovaní, či prejavujú lojalitu k režimu, ako tomu bolo vtedy,“ dodala filmárka.

Je to príbeh ženy, ktorá sa ocitá v zložitej situácii – nielen medzi dvoma svetmi rozdelenými železnou oponou, ale aj medzi dvoma úlohami ženy: úlohou matky a emancipovanej ženy a medzi dvoma mužmi: bývalou láskou z Československa a súčasným viedenským partnerom,povedal počas košického Art Filmu slovenský koproducent filmu Tomáš Krupa. Z festivalu si film Perla odniesol cenu FIPRESCI aj zvláštne uznanie pre herečku Rebeku Polákovú, ktorá stvárnila hlavnú úlohu.

Tajomná Rebeka Poláková

O Perlinom vzhľade som nemala konkrétnu predstavu. Bola som úplne otvorená, ale chcela som herečku s nedefinovateľnou kvalitou. Išlo mi o to, aby diváci dlho nevedeli, kto tá žena vlastne je. Rebeka to dosiahla takmer strašidelným spôsobom. Vždy vyzerá inak, má dokonalé vystupovanie, je naozaj neprehliadnuteľná, ale nikdy ju nemôžete úplne zaradiť. Je v nej niečo tajomné,“ povedala režisérka Alexandra Makarová.

Pôvodom slovenská filmárka pôsobí v Rakúsku, kam odišla s matkou po roku 1989. Tu natočila aj svoj hraný celovečerný debut Rozbi moje srdce (2018). Perla je jej druhý celovečerný film.

Tému totality a úteku z rodnej krajiny nosila v sebe Makarová dlho. Jej prastarí rodičia utiekli po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii z Ruska do Československa. Jej pradeda po roku 1945 odvliekli do gulagu, rodina roky nevedela, čo s ním je. Makarovej mama sa zase kvôli kádrovému profilu niekoľkokrát nedostala na vysokú školu. Práve jej obrazy uvidia diváci vo filme Perla.

Osobné korene príbehu

Z osobných skúseností čerpala režisérka aj pri písaní príbehu. Pre postavu Perly bola na začiatku inšpiráciou najmä Makarovej mama. Neskôr sa do príbehu premietli aj ďalšie ženy z jej rodiny a vznikla fikcia ovplyvnená osobnou skúsenosťou. „Vyrastala som v rodine žien, ktoré ste videli vo filme. Ženy z našej rodiny boli vždy impulzívne, chceli si naplno vychutnávať život,“ prezradila Makarová po uvedení filmu na festivale v Karlových Varoch.

Osobné korene tohto príbehu mi boli jasné. Keď niečo chcem – a v tom nie som Perle nepodobná – tak na začiatku príliš nepremýšľam nad tým, či je to desivé. Jednoducho to urobím. Aj preto, že som dosť tvrdohlavá. Spočiatku som nepremýšľala o tom, ako veľmi je tento príbeh osobný. Ale má základ v mnohých ženách z mojej rodiny. Často som si hovorila, prečo som taká ľahkomyseľná, že som si vybrala takto osobnú tému? Malo to pre mňa ale tiež určitý katarzný efekt,“ povedala režisérka.

Svetová premiéra v Rotterdame

Svetovú premiéru mal film Perla v hlavnej súťaži na festivale v Rotterdame a na festivale rakúskych filmov Diagonale získal okrem iného Cenu publika. „Bolo pre nás otázne, do akej miery rakúske publikum prijme príbeh československej emigrantky a cena z festivalu Diagonale, čo je jeden z najväčších a najprestížnejších rakúskych festivalov, potvrdila, že ten príbeh je aj pre rakúske publikum zaujímavý,“ povedal Tomáš Krupa.

Snímka vznikla v rakúsko-slovenskej koprodukcii spoločností Golden Girls a Hailstone, podieľali sa na nej aj STVR a ORF. Okrem Polákovej sa v nej objaví aj viacero ďalších slovenských hercov a herečiek ako Noël Czuczor, Ivan Romančík, Zuzana Konečná či Ingrid Timková. Nakrúcalo sa aj na Slovensku. Podľa Krupu už dnes nie je jednoduché u nás nájsť miesta, ktoré by ešte stále a do detailov pripomínali 80. roky. Filmári také miesto našli v kúpeľoch Sliač.

Most medzi minulosťou a možnou budúcnosťou

Práca s Rebekou Polákovou a zvyškom neuveriteľného slovenského obsadenia a štábu bola pre mňa katarzným zážitkom. V posledný deň natáčania, keď sme sa lúčili, som si uvedomila, že mi pomohli vybudovať most medzi mojou minulosťou a možnou budúcnosťou. Dúfam, že Perla dokáže to isté – spojiť ženy minulosti so ženami, ktoré vidím dnes. Existujú po celom svete, uväznené patriarchálnymi systémami, ktoré ich izolujú, umlčujú a ovládajú. Napriek tomu som chcel publiku odovzdať silné posolstvo odporu a nádeje,“ uzavrela režisérka.

Autor:

Rebeka Poláková vo filme Perla. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články