film Karavan Aňa Geislerová a David Vodstrčil vo filme Karavan. Foto: nutprodukcia

Karavan odkrýva tabu, ktoré v sebe nesie rodičovská láska

Písmo: A- | A+

Je matkou dieťaťa s postihnutím, ale je aj ženou, ktorá občas túži žiť a cítiť mimo svojej rodičovskej roly. Česko-slovensko-taliansky film Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej hovorí o realite, dilemách a skúškach, pred ktorými dennodenne stoja rodičia (zväčša matky). V záplave povinností a pod tlakom života „upozadia“ seba, až zabudnú, kým sú, čo ich teší, napĺňa, robí im radosť. Po svetovej premiére v súťažnej sekcii Istý pohľad v Cannes, uvedení v Karlových Varoch a na Cinematiku príde Karavan do slovenských kín. Premiéru má 18. septembra.

Hlboko osobná téma

„Téma filmu je pre mňa hlboko osobná. Môj syn sa narodil s Downovým syndrómom a neskôr sa u neho rozvinul aj autizmus. Príbeh filmu však nie je autobiografický. S mojou osobnou skúsenosťou rezonuje túžba po úniku – túžba vzbúriť sa proti role, ktorá je každej matke často vnucovaná. Táto téma vzbury sa odráža vo voľbe žánru. Road movie je pre mňa najživším vyjadrením Esterinej naliehavej a agresívnej túžby po živote,” priblížila v presskite režisérka Zuzana Kirchnerová. Scenár napísala spolu s Tomášom Bojarom a Kristinou Májovou.

Cesta k hotovému filmu a uvedeniu na prestížnom festivale však bola pre ňu dlhá. „Pre režisérku to bol vyše 10-ročný proces práce. Osobne som na filme začal pracovať v rámci jeho vývoja v roku 2017, takže pre mňa to bolo niečo okolo osem rokov. Bol to projekt, ktorý bol pre mňa osobne jednou z najväčších výziev, v pozitívnom zmysle slova. Či už išlo o citlivosť celého námetu a spracovanie príbehu,  medzinárodný koprodukčný štáb či nakrúcanie v zahraničí. Všetko sme ale zvládli vďaka skvelej skupine ľudí, ktorá sa pri výrobe tohto filmu dala dokopy,” povedal pre Filmsk.sk slovenský producent Jakub Viktorín zo spoločnosti nutprodukcia. O tom, že ide o silne napísaný príbeh hovorí aj fakt, že Karavan pred niekoľkými rokmi získal cenu Torino Production Award a cenu českej Filmovej nadácie za scenár.

Delegácia k filmu Karavan na premiére v Cannes. Foto: Laurent Koffel
Delegácia k filmu Karavan na premiére v Cannes. Foto: Laurent Koffel

Cesta ženy

A o kom vlastne vypovedá? Štyridsaťpäťročná Ester už nechce byť len matkou syna s mentálnym postihnutím. Vezme starý karavan a spolu sa vydávajú na cestu po Taliansku. Na nej si Ester po mnohých rokoch trúfne žiadať od života viac. Bez plánu, povinností, len oni dvaja. Do cesty im vojde bezprostredná Zuza, pred ktorou môžu byť sami sebou. Ester si vďaka nej uvedomí, že jej syn už nie je dieťaťom a ona naberie odvahu chcieť od života aj niečo pre seba.

„Postava Ester ma priťahovala z dvoch dôvodov. Je to silná, dospelá žena, nie mladé dievča, ktorá sa stále snaží nájsť samu seba. Ester hľadá nový smer v živote, ale jej hľadanie nie je metódou pokus-omyl adolescencie. Je to hlboká, existenciálna cesta ženy stredného veku a matky, formovaná zodpovednosťou a starostlivosťou,” priblížila režisérka. Do postavy Ester obsadila Aňu Geislerovú.

Jej syna si zahral neherec David Vodstrčil. Ide o chlapca s Downovým syndrómom, vo filme však hrá chlapca s poruchou autistického spektra. „Od samého začiatku projektu som vedela, že do role Davida musíme obsadiť neurodivergentného neherca – nielen, aby stvárnil postavu, ale aby do filmu vniesol svoj vlastný svet. Presne takého som objavila v talentovanom nehercovi Davidovi Vodstrčilovi. Jeho bezprostrednosť, spôsob komunikácie a vnímanie sveta, správanie a hranie mali vplyv na hercov i celý štáb. Bolo nevyhnutné, aby nebol zredukovaný na magický alebo excentrický charakter, ale aby bol zobrazený ako postava s vlastným vplyvom – niekto, kto plnohodnotne tvorí príbeh. Mojím cieľom bolo vyvinúť pre jeho postavu jedinečný filmový jazyk, aby diváci mohli vnímať svet cez jeho perspektívu,” povedala Kirchnerová. Do úlohy Zuzy obsadila slovenskú herečku Juliánu Brutovskú. Karavan nakrúcala na severe a juhu Talianska, aj na južnej Morave. Kameramankami filmu sú Simona Weisslechner a Denisa Buranová.

Funguje aj pre medzinárodné publikum

Karavan je poetické road movie o slobode, rôznych podobách lásky a o naliehavej túžbe konečne začať žiť a nielen prežívať. Podľa slov Kirchnerovej je to film pre všetkých rodičov, ktorí mali niekedy chuť ujsť od všetkých povinností a vrátiť sa späť do svojej mladosti.  

„Zuzane sa podarilo cez konkrétnu tému vzťahu matky a syna odkrývať tabu, ktoré v sebe nesie rodičovská láska, vyvolať emócie, ktoré majú hlboký a univerzálny presah a ľahko sa s nimi môže stotožniť každý z nás,” myslí si Viktorín. V Cannes sa dočkali pozitívnych reakcií, aj priaznivých medzinárodných novinárskych recenzií. „Veľkým zadosťučinením bolo, že film funguje pre medzinárodné publikum. Už pred samotnou premiérou sme boli schopní zabezpečiť sales agenta Alpha Violet, ktorý sa stará o to, aby sa film mohol distribuovať za hranicami krajín jeho vzniku. Vďaka nim sa film dokázal predať do niektorých krajín už v čase svetovej premiéry, medzi inými aj do Francúzska či Španielska,” dodal Jakub Viktorín.

Karavan (r. Zuzana Kirchnerová, Česko/Slovensko/Taliansko, 2025)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU 2 766 789 eur (Vklad Audiovizuálneho fondu: 393 750 eur, podpora z programu 5.1 – podpora audiovizuálneho priemyslu 102 700 eur, vklad STVR 62 952 eur)
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 9. 2025

Autor:

Aňa Geislerová a David Vodstrčil vo filme Karavan. Foto: nutprodukcia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články