film Karavan Aňa Geislerová a David Vodstrčil vo filme Karavan. Foto: nutprodukcia

Karavan odkrýva tabu, ktoré v sebe nesie rodičovská láska

Písmo: A- | A+

Je matkou dieťaťa s postihnutím, ale je aj ženou, ktorá občas túži žiť a cítiť mimo svojej rodičovskej roly. Česko-slovensko-taliansky film Karavan režisérky Zuzany Kirchnerovej hovorí o realite, dilemách a skúškach, pred ktorými dennodenne stoja rodičia (zväčša matky). V záplave povinností a pod tlakom života „upozadia“ seba, až zabudnú, kým sú, čo ich teší, napĺňa, robí im radosť. Po svetovej premiére v súťažnej sekcii Istý pohľad v Cannes, uvedení v Karlových Varoch a na Cinematiku príde Karavan do slovenských kín. Premiéru má 18. septembra.

Hlboko osobná téma

Téma filmu je pre mňa hlboko osobná. Môj syn sa narodil s Downovým syndrómom a neskôr sa u neho rozvinul aj autizmus. Príbeh filmu však nie je autobiografický. S mojou osobnou skúsenosťou rezonuje túžba po úniku – túžba vzbúriť sa proti role, ktorá je každej matke často vnucovaná. Táto téma vzbury sa odráža vo voľbe žánru. Road movie je pre mňa najživším vyjadrením Esterinej naliehavej a agresívnej túžby po živote,” priblížila v presskite režisérka Zuzana Kirchnerová. Scenár napísala spolu s Tomášom Bojarom a Kristinou Májovou.

Cesta k hotovému filmu a uvedeniu na prestížnom festivale však bola pre ňu dlhá. „Pre režisérku to bol vyše 10-ročný proces práce. Osobne som na filme začal pracovať v rámci jeho vývoja v roku 2017, takže pre mňa to bolo niečo okolo osem rokov. Bol to projekt, ktorý bol pre mňa osobne jednou z najväčších výziev, v pozitívnom zmysle slova. Či už išlo o citlivosť celého námetu a spracovanie príbehu,  medzinárodný koprodukčný štáb či nakrúcanie v zahraničí. Všetko sme ale zvládli vďaka skvelej skupine ľudí, ktorá sa pri výrobe tohto filmu dala dokopy,” povedal pre Filmsk.sk slovenský producent Jakub Viktorín zo spoločnosti nutprodukcia. O tom, že ide o silne napísaný príbeh hovorí aj fakt, že Karavan pred niekoľkými rokmi získal cenu Torino Production Award a cenu českej Filmovej nadácie za scenár.

Delegácia k filmu Karavan na premiére v Cannes. Foto: Laurent Koffel
Delegácia k filmu Karavan na premiére v Cannes. Foto: Laurent Koffel

Cesta ženy

A o kom vlastne vypovedá? Štyridsaťpäťročná Ester už nechce byť len matkou syna s mentálnym postihnutím. Vezme starý karavan a spolu sa vydávajú na cestu po Taliansku. Na nej si Ester po mnohých rokoch trúfne žiadať od života viac. Bez plánu, povinností, len oni dvaja. Do cesty im vojde bezprostredná Zuza, pred ktorou môžu byť sami sebou. Ester si vďaka nej uvedomí, že jej syn už nie je dieťaťom a ona naberie odvahu chcieť od života aj niečo pre seba.

Postava Ester ma priťahovala z dvoch dôvodov. Je to silná, dospelá žena, nie mladé dievča, ktorá sa stále snaží nájsť samu seba. Ester hľadá nový smer v živote, ale jej hľadanie nie je metódou pokus-omyl adolescencie. Je to hlboká, existenciálna cesta ženy stredného veku a matky, formovaná zodpovednosťou a starostlivosťou,” priblížila režisérka. Do postavy Ester obsadila Aňu Geislerovú.

Jej syna si zahral neherec David Vodstrčil. Ide o chlapca s Downovým syndrómom, vo filme však hrá chlapca s poruchou autistického spektra. „Od samého začiatku projektu som vedela, že do role Davida musíme obsadiť neurodivergentného neherca – nielen, aby stvárnil postavu, ale aby do filmu vniesol svoj vlastný svet. Presne takého som objavila v talentovanom nehercovi Davidovi Vodstrčilovi. Jeho bezprostrednosť, spôsob komunikácie a vnímanie sveta, správanie a hranie mali vplyv na hercov i celý štáb. Bolo nevyhnutné, aby nebol zredukovaný na magický alebo excentrický charakter, ale aby bol zobrazený ako postava s vlastným vplyvom – niekto, kto plnohodnotne tvorí príbeh. Mojím cieľom bolo vyvinúť pre jeho postavu jedinečný filmový jazyk, aby diváci mohli vnímať svet cez jeho perspektívu,” povedala Kirchnerová. Do úlohy Zuzy obsadila slovenskú herečku Juliánu Brutovskú. Karavan nakrúcala na severe a juhu Talianska, aj na južnej Morave. Kameramankami filmu sú Simona Weisslechner a Denisa Buranová.

Funguje aj pre medzinárodné publikum

Karavan je poetické road movie o slobode, rôznych podobách lásky a o naliehavej túžbe konečne začať žiť a nielen prežívať. Podľa slov Kirchnerovej je to film pre všetkých rodičov, ktorí mali niekedy chuť ujsť od všetkých povinností a vrátiť sa späť do svojej mladosti.  

Zuzane sa podarilo cez konkrétnu tému vzťahu matky a syna odkrývať tabu, ktoré v sebe nesie rodičovská láska, vyvolať emócie, ktoré majú hlboký a univerzálny presah a ľahko sa s nimi môže stotožniť každý z nás,” myslí si Viktorín. V Cannes sa dočkali pozitívnych reakcií, aj priaznivých medzinárodných novinárskych recenzií. „Veľkým zadosťučinením bolo, že film funguje pre medzinárodné publikum. Už pred samotnou premiérou sme boli schopní zabezpečiť sales agenta Alpha Violet, ktorý sa stará o to, aby sa film mohol distribuovať za hranicami krajín jeho vzniku. Vďaka nim sa film dokázal predať do niektorých krajín už v čase svetovej premiéry, medzi inými aj do Francúzska či Španielska,” dodal Jakub Viktorín.

Karavan (r. Zuzana Kirchnerová, Česko/Slovensko/Taliansko, 2025)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU 2 766 789 eur (Vklad Audiovizuálneho fondu: 393 750 eur, podpora z programu 5.1 – podpora audiovizuálneho priemyslu 102 700 eur, vklad STVR 62 952 eur)
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 9. 2025

Autor:

Aňa Geislerová a David Vodstrčil vo filme Karavan. Foto: nutprodukcia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Otec Oscar Herečka Aňa Geislerová, producentka Veronika Paštéková a producent Anton Škreko. Foto: archív Veroniky Paštékovej

Kam dôjde Otec na ceste k Oscarom?

Slovenským kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov je tento rok snímka Otec Terezy Nvotovej. To, či dostane šancu priblížiť sa k Oscarovi, sa dozvieme už 16. decembra, keď americká Akadémia filmových umení a vied zverejní takzvaný shortlist s pätnástkou predvybraných filmov. Z nich vzíde pätica nominovaných titulov. O tom, že Slovensko bude v oscarovom súboji zastupovať Otec, sa jeho tvorcovia dozvedeli v deň slovenskej premiéry filmu na festivale Cinematik 10. septembra. „Je to trochu nešťastné, lebo iné krajiny už pracovali na kampani. Tá pozostáva zo zabezpečenia PR agentúry v Amerike – my máme aj európsku agentúru a tiež agentúry na sociálne siete. Vzhľadom na krátkosť času bolo ťažké zabezpečiť skúsené, ale zároveň cenovo dostupné agentúry,“ vysvetľuje pre filmsk.sk producentka Otca Veronika Paštéková zo spoločnosti DANAE Production. Kvituje, že tvorcom vyšiel v ústrety Audiovizuálny fond a promptne hodnotil ich žiadosť o podporu reprezentácie Slovenska v súvislosti s domácou oscarovou nomináciou. „Inak by sme museli čakať na výsledky až niekedy do decembra,“ hovorí Paštéková a dodáva, že na prezentáciu filmu v zahraničí v súvislosti s Oscarmi zohnali financie aj z ďalších súkromných zdrojov a tiež ich podporila televízia Joj. Rady od skúsených kolegov O kampani sa tvorcovia radili aj s kolegami zo zahraničia. „Vo chvíli, keď sme sa dozvedeli o nominácii, radili sme sa s českým koprodukčným partnerom moloko film, s Jiřím Mádlom (ten sa vlani...
recenzia Potopa Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

recenzia Potopa

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity. Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z Rusínskeho národného divadla Alexandra Duchnoviča s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života. Krajina zvaná Starina Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice....
Zobraziť všetky články