Slovenský filmový režisér, dramaturg, filmový publicista, pedagóg, dlhoročný spolupracovník Slovenského filmového ústavu a zakladateľská osobnosť slovenského animovaného filmu, Rudolf Urc, zomrel 13. januára vo veku 88 rokov. Podieľal sa na stovkách dokumentárnych, spravodajských a animovaných filmov, bohato rozvetvená je i jeho publicistická a teoretická činnosť. Oslovili sme kolegyne a kolegov aj bývalé študentky Rudolfa Urca s otázkou, ako si na neho spomínajú a čo v ňom slovenská kinematografia stráca. (Medzititulky doplnila redakcia.)

Na počiatku nebolo nič

Vo filmárskej komunite patril Rudo Urc medzi tých, ktorí sa najviac usmievajú. Jeho úsmev bol priateľský, žičlivý, úprimný a najmä častý. Akoby ním vyjadroval svoj pozitívny postoj k životu a optimizmus, ktorý nestrácal ani v situáciách, keď bol nútený nájsť si nový obsah tvorivej práce. Aj vďaka tomu vedel inšpirovať ľudí vo svojom okolí k ich kreativite a k hľadaniu vlastnej cesty.

Jednou z jeho najväčších inšpirácií bolo navonok nenápadné, no historicky zásadné založenie katedry/ateliéru animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Stalo sa tak vtedy, keď „na počiatku nebolo nič“, ako sám spomínal. Slovenskú animáciu Koliba zlikvidovala a na čas vymizla aj z televíznych obrazoviek. Rudo však spustil úspešnú záchrannú akciu a počas troch desaťročí pripravil desiatky mladých tvorcov a tvorkýň, ktorí svojou tvorbou vstúpili do sveta. Spočiatku malé kroky aj smelé skoky tak trvajú už roky a posledný odkaz Ruda Urca nikdy nezhasne.

Martin Šmatlák, rektor VŠMU

Prirodzene dával priestor kolegom a študentom

V osobe profesora Rudolfa Urca stráca slovenská audiovízia nielen multidisciplinárneho odborníka, ale hlavne vzácneho lídra, ktorý dokázal veľmi prirodzene dať priestor svojim kolegom a študentom. Už počas štúdia na Katedre animovanej tvorby sme od neho dostali významnú podporu. Nepretláčal svoje názory na dielo, len smeroval otázkami k výsledku.

Bez jeho dôvery by som určite dnes nemala odhodlanie púšťať sa do ďalších veľkých projektov. Aj v ostatných rokoch mal neustále živý záujem o všetko, na čom sme pracovali. A v neposlednom rade to bol výnimočne slušný a prajný človek. Bude veľmi chýbať nielen slovenskej animácii!

Katarína Kerekesová, producentka a režisérka

Neuveriteľné znovuzrodenie

Že Rudolfovi Urcovi patrí jedno z najvýznamnejších miest v slovenskej dokumentárnej a animovanej kinematografii potvrdili filmoví historici, kritici aj novinári.

Ja môžem len doznať, aké významné miesto patrí Rudovi v mojom profesionálnom, ale aj osobnom živote. Zoznámili sme sa pred neuveriteľnými 65-imi rokmi v redakcii Spravodajského filmu, kam on nastúpil po absolvovaní pražskej FAMU. Šesťdesiate roky nás našli v spolupráci na rovnakých projektoch aj potom na rovnakých stupňoch následného postihu. Rudo z neho vyťažil svoje neuveriteľné znovuzrodenie v animovanom filme, ktorého sa stal „kráľom“.

V tejto jeho aktívnej premene som nachádzal silu pre vlastné ďalšie pôsobenie v profesii. Vždy sme si boli názorovo blízki. Ako dramaturg bol pri zrode mojich úspešných filmov, ako priateľ bol k dispozícii vždy, keď som ho potreboval. Veril som, že to funguje aj v opačnom garde.

Našli sme spoločný jazyk aj v aktivitách „v stareckom veku“, Rudov široký prehľad, precíznosť a vernosť faktom pri prezentovaní filmových dokumentov (na pôde SFÚ) je neopakovateľná.

Rudko, drahý priateľu, prečo si odišiel? Nemôžem uveriť, že Ťa už nestretnem, že mi nebudeš rozprávať o ďalších nápadoch, nedokončených plánoch. Veď sme si to len nedávno do nového roku sľúbili…

Milan Černák, filmový režisér, scenárista a dramaturg

Vidieť celé

Svetlý odev ladil s plachosťou Tvojich očí, ktoré prezrádzali vzdelanosť a inteligenciu. Ráznosť Tvojho hovoru vychádzala z rytmu reči, odmietal si krik. Rytmus rezonoval so silou myšlienky.

Prítomnosť Rudolfa Urca v slovenskej kultúre je nezastupiteľná,  pamätihodná i pamätlivá. Bol – stále ešte je – dôveryhodným svedkom diania, ktoré brilantne komentoval. Zodpovedne a sebareflexívne hodnotil dôvod svojej prítomnosti vo svete, ale aj prítomnosť nás ostatných. Bol šikovný a pracovitý. Veľa  povedal, zariadil, nakrútil, napísal. Mal dar osvetľovať, ktorý mu nadelil trilkujúci diablik racionality v hlave i v hlase. Diablik bol korigujúci a inšpiratívny.

Keď sa konkrétne udalosti vzďaľujú, historici ich vnímajú z vtáčej perspektívy.

Reťazíme ich do prehľadnejších radov a schém, usporadúvame ich sukcesívne či simultánne, diskrétnosť udalostí korigujeme tekutosťou, vierohodnosť podopierame pramenným výskumom s ambíciou dejiny vytvarovať nanovo, aby väčšmi zodpovedali svojmu predobrazu. Vždy je v tom aj alchýmia. Bez priamych účastníkov a svedkov doby dejiny nikdy nemôžeme uvidieť celé.

Som nočná sova. Písala som historický článok a boli 4 hodiny ráno. Potrebovala som si niečo „zážitkovo“ overiť, tak že teda Rudkovi napíšem. Otvorím jeho adresu – svietila tam zelená bodečka. „Rudko, čo tam robíš? Nemôžeš spať?“  A on:  – „Ále – práve čítam Tvoj text, Jeli. To Ti je nesmierne zaujímavé…“ Tešila som sa náramne.

Milý Rudko, svetlo tej Tvojej bodečky budem skúšať systematickejšie, kým príde čas. Keď sa zazelenáme obaja, zas si povieme niečo milé. A budeme sa dlho rozprávať.

Jelena Paštéková, filmová historička

Umožnil zaskvieť sa aj iným

Rudolf Urc patril v posledných rokoch k mojim najinšpiratívnejším spolupracovníkom. Jeho pružnosť, intelektuálna zvedavosť, bystrý pohľad na veci, ochota diskutovať i pochybovať sa v ňom spájali s mimoriadnou láskavosťou a žičlivosťou. Možno práve tieto vlastnosti z neho urobili takého dobrého filmového dramaturga: svoju múdrosť a talent nevyužíval len vo vlastnej tvorbe, ale aj na to, aby umožnil zaskvieť sa iným.

V posledných rokoch života sa sústreďoval predovšetkým na minulosť a históriu slovenského krátkeho a populárnovedeckého filmu. Jeho ochota pozrieť sa na ňu nepredpojatým, zvedavým bádateľským pohľadom ho takmer do poslednej chvíle viedla k tomu, aby skúmal, študoval, čítal a pýtal sa.

Ak s niečím nemal priamu skúsenosť, prebádal archívne zdroje alebo spojil sily s inými autor(ka)mi. Takto som s ním do spolupráce vstúpila aj ja. Jeho výskum začiatkov slovenského populárnovedeckého filmu, ktorému sa venoval v posledných dvoch rokoch, nemožno nazvať inak ako prvolezecký. Paradoxne bol však v písaní rýchlejší ako ja: on svoju časť knihy dopísal, kým ja na svojej ešte stále pracujem. Je mi nesmierne ľúto, že poslednú verziu textu si už neprečíta… Myslím však, že život naplnený zmysluplnou prácou a kvalitnými vzťahmi, aké Rudo dokázal nadväzovať a pestovať až do samého konca, je dobrý život. Aj v tom je pre mňa veľkým vzorom.

Mária Ferenčuhová, filmová teoretička

Umelec s talentom vedca-historika

Keď sme v  roku 2020 v rámci konferencie pripravili zborník o Rudovom diele, tak sme k tomu potrebovali takmer 300 strán. Nemožno ich zhrnúť v pár riadkoch.
Keby som ho však mal priblížiť dnešnej generácii, ktorá po dvadsiatich sekundách na Instagrame stráca pozornosť, tak by sa to možno dalo takto. To, čo predstavoval Albert Marenčin v 60. rokoch  pre hraný film, tým bol Rudolf Urc  pre dokumentárny. Ak Eduard Hofman v 50. a 60. rokoch bol hybnou silou českého animovaného filmu, tak to isté znamenal Rudolf Urc v 70. a 80. rokoch pre náš animák. A založenie katedry v 90. rokoch je tretím pilierom jeho výnimočnosti.

Umelec s talentom vedca-historika.

Ľudsky Ruda vystihoval termín pokojná sila, žiaden búrlivák, štipľavý ironik, ale mimoriadne prajný žičlivý človek, ktorý spájal a nie rozdeľoval. Tímový hráč. Vždy bola radosť sa s ním stretnúť.

Václav Macek, filmový historik

Vyhľadávaný pomocník s prajným úsmevom

Poznám veľa tvorivých osobnosti, ba aj priam velikánov v kinematografii, ktorí potrebujú, aby im niekto pomáhal. Pomoc si vypýtajú, niekedy aj s tým, že poskytujú životnú šancu. A poznám aj tých, ktorí zas pomáhajú ticho, nezištne, priateľsky, nepotrebujú na seba upriamovať pozornosť,  nikam sa nehrnú, netlačia, väčšinou ich niekto musí osloviť, ich pomoc je však neopakovateľná a často neoceniteľná. A tak sa stávajú takmer neznámymi, no vplyvnými tvorcami i vodcami. Ich sila a hodnota pretrváva a rastie v čase, dokážu preklenúť aj vládu demagógie, hlúposti a spoločenských hrôz.

Rudo bol síce režisér, scenárista, učiteľ, publicista, ale najčastejšie tvoril ako dramaturg – ako vyhľadávaný pomocník, pretože musel vedieť viac ako tí, čo žiadali o pomoc. Nebol však producent a ten tiež často poskytuje len inú formu pomoci. Aj preto som bol rád, keď ma požiadal, aby sme urobili prvý a zatiaľ asi nadlho posledný dokumentárny seriál o svete, ktorý mu prirástol k srdcu po strete a vynútenom rozchode hĺbavého dokumentaristu s budovateľmi svetlých zajtrajškov, prekrúcačmi faktov, z ktorých vlády a rozhodovania zostala zväčša pachuť, ale aj ohavné až neľudské činy a temné spomienky. Oproti tomu jeho hravý, nežný, pôvabný, vtipný a krásny, až magický svet animovaného filmu bolo aj naše spoločné dielo.

Minulú jeseň sme ešte vypili posledný pohár vína, keď pripravoval ďalší text o populárnovedeckom filme a sledoval som ako prijal aj ďalšiu národnú cenu za celoživotné dielo – ocenenú dlhým standing ovation – s nenápadným, prajným úsmevom, ktorý tak často rozdával. Ten so mnou navždy zostane spolu s hlbokou úctou a tichou vďačnosťou za priateľstvo, ale najmä za všetko, čo ma naučil.

Slovenská  kinematografia stráca s Rudom Urcom nielen výnimočného a nezameniteľného tvorcu, ale ďalší rozmer kolektívnej pamäti. Takmer všetko, čo nezaznamenal, nenávratne pohltí temná diera histórie. Patrí totiž k tým výnimočným bytostiam, ktoré nielen tvorili, učili, motivovali, ale Rudo vedel vždy opustiť egocentrickú perspektívu pohľadu, cez detail dokázal pochopiť a popísať širšie súvislosti, skrytý pôvab tvorby i odpor k neľudskosti, spupnosti a hlúposti v najdesivejších obdobiach totalitnej moci, ale aj v čase slobody, a to najmä žičlivo, originálne a nenahraditeľne.

Marian Urban, filmový producent

Pýtať sa treba, kým je koho

„Zvláštny, zaujímavý života beh. Nie že by mi to vadilo, ale nemalo by to dlho trvať. Lebo človek je vraj tvor spoločenský…,“ napísal Rudo v jednom z emailov, ktoré sme si vymenili počas prvého covidového lockdownu. Ten prerušil niekoľkoročnú sériu nášho pravidelného aj nepravidelného stretávania sa v priestoroch Kina Lumière. Ruda som pozývala na filmotékové Kraťasy z archívu a Výročia osobností, on ma pozýval na pásma týždenníkov Očami filmových spravodajcov. Potom sme zvyčajne zašli na pohár červeného vína – takmer vždy v sprievode jeho starých priateľov, bývalých kolegov a kolegýň z animovaného, dokumentárneho alebo spravodajského filmu. Lebo Rudo bol tvor spoločenský, srdečný, prajný. A nesmierne empatický, keď som ho trápila otázkami typu „ako to vtedy bolo?“ Lebo pýtať sa treba, kým je koho.

Rudo bol jedným z prvých respondentov v našom školskom projekte Oral history, ktorý sme odštartovali v školskom roku 2007/2008. A bol jedným z mála, ktorý nám v neľahkých začiatkoch fandili, lebo z vlastnej skúsenosti vedel, aké náročné aj dôležité je zaznamenať svedectvá o dobe, konfrontovať oficiálne verzie s privátnymi osudmi. „Vieme, samozrejme, že nie všetko, čo nám respondenti prezradia, je automaticky pravdivé. Aj tu musí byť historik ostražitý, lebo, povedané s Freudom: ,Stopercentná pravda neexistuje ako neexistuje stopercentný alkoholʻ. Ale komparácia poznatkov by mala obmedziť vznik legiend či mýtov. Ak sa historik naučí získaný materiál rozumne využiť, m o ž n o sa vyhne povrchným súdom.“

Stretnutia s Rudom a jeho súputnikmi výrazne ovplyvnili môj vzťah k filmovému archívu, hlavne k povstaleckej tematike, ktorá bola Rudovou srdcovkou. Rudo si vážil filmovú kritiku, veď sám bol píšucim autorom, nielen filmovým praktikom, režisérom, dramaturgom. Stále mal niečo rozpísané, veď toľko toho ešte bolo treba… Rudko, ďakujeme ti.

Eva Filová, filmová historička a pedagogička (text vyšiel na stránke Katedry filmových štúdií FTF VŠMU)

Tvoril a prepájal „pole“ filmovej kultúry   

Milan Černák raz použil pre situáciu slovenského dokumentu na konci 60. rokov, postupne devastovaného čistkami a cenzúrou, obraz stromu, plného vtáctva: Je to ako keď tlesknete a oni vzlietnu. Ale znovu si nakoniec sadnú, hoc na iný konár.

Lebo je otázne, či pre tvorivého človeka v skutočnosti existuje normalizácia? Tvoriť a byť užitočný možno rôznym spôsobom a talent sa nedá „vypnúť“. Možno ho premiestniť, utlmiť, ale je to ponorná rieka, ktorá vždy občas niekde „vylezie“ na povrch.

Aj Rudo Urc bol počas svojho života a kariéry rôznym spôsobom viditeľný a užitočný – niekedy ako exponovanejší autor-režisér, inokedy ako menej viditeľný dramaturg. Hoci jemu nie vždy „bolo umožnené“, nezatrpkol (ako mnohí iní). On umožňoval.  

Nikdy nemal problém napísať posudok, odporučiť, prísť do komisie, garantovať. Ale aj nechať sa inšpirovať od oveľa mladšieho človeka. Muža či ženy. Robil aj neviditeľné, ale kultúrotvorné veci. Sieťoval, zahusťoval terén. Tvoril a prepájal to – bourdieuovsky povedané – „pole“ filmovej kultúry.   

Umelecké, aj filmárske, prostredie je plné sebastredných individualít a ich vzájomných animozít a resentimentov. Urc bol iný – zvedavý, prívetivý, prajný, nemačovský, partnerský.

Zvlášť v dnešnej polarizovanej dobe nám človek takéhoto priateľského, spoločenského typu bude chýbať.

Petra Hanáková, filmová historička

Stále hľadajúci, kriticky premýšľajúci bádateľ

Zblížili sme sa pri práci na jeho výpravnej knihe o Kubalovi. Okrem kníh publikoval aj v Ikone a tak sme boli často v kontakte. Koncom roka sme pripravili na vydanie jeho prácu o Clementisovi a predtým dokončil aj svoj posledný veľký rukopis o populárnovedeckom filme na Slovensku, do ktorého sa aktuálne spoluatorsky vpisuje Mária Ferenčuhová. Z jej spoluúčasti sa veľmi tešil.

Vždy ho tešili, a nielen s rovesníkmi (s Pavlom Brankom či Milanom Černákom), takéto názorové, odborné konfrontácie. Spomínam si, ako som ho v roku 2020 zatiahol do prípravy veľkej prehliadky k 100. výročiu českého a slovenského animovaného filmu vo Viedni. Cestovali sme raz spolu na kurátorské stretnutie na FAVU v Brne. Napriek obavám, či bude vládať, neodolal, bol zvedavý ako aj o jeho odkaze premýšľa mladá generácia kurátorov v oboch krajinách. Fascinoval ma svojím živým záujmom, najmä o spojenia minulej a súčasnej tvorby.

Rudo Urc si vedel veľmi ľahko získať človeka bezprostrednosťou, srdečnosťou, láskavosťou a hlavne zvedavosťou a otvorenosťou myslenia. Nemal profesorský odstup. Ak chcel s niekým spolupracovať, zrušil najprv formálnosť. Nielen vo filmovom ústave si takto vedel otvoriť akékoľvek dvere.

Slovenská filmová kultúra stráca v Rudovi Urcovi bezpochyby skvelého režiséra, scenáristu, dramaturga, pedagóga a filmového publicistu. No stráca hlavne skutočnú osobnosť, stále hľadajúceho, kriticky premýšľajúceho bádateľa, veľkorysého a konsenzuálneho človeka.

Martin Kaňuch, šéfredaktor časopisu Kino-Ikon

Prosím, hýčkajte si jeho odtlačok

„Už končím,“ prehlásil vo svojej podlhovastej pracovni lemovanej veľkou knižnicou. Na úzkej strane miestnosti okno smerom do horúceho leta, pod ním počítač – tiež s oknami do sveta – a vedľa kazety a DVD-čka s ďalšími „oknami“. Sedela som tam a najskôr som sa snažila tváriť, že vtipkuje. Ale on bol vážny. Ako sa v takých situáciách reaguje? Chcela som, aby ešte nekončil, tak som pokračovala v pracovnom nasadení. Chcela som ho vtiahnuť. On sa však nenechal strhnúť. Akoby stál povedľa a ten prúd už len pozoroval. Zmierený.

Ako každý príbeh, aj ten jeho mal začiatok, mohutné jadro a spomínaný koniec. Dajú sa teraz vypočítavať jeho pracovné úspechy, filmy, čo kedy kde ako… vložiť historika do histórie. To už ale urobili mnohí na mnohých miestach, aj my v zborníku Rudolf Urc – tvorca a interpret histórie. Hoci pasívne, Rudkov život pokračuje ako jedinečný odtlačok v nás – v rôznych materiáloch. V tých mäkších a poddajnejších hlboký, v tých sypkejších prchavý, v tých tvrdých plytký či povrchný, v tých tekutých neohraničený… Toto je ten môj:

Na prvom mieste je úcta k človeku. Rudko bol veľký gavalier, stará škola. Nepotreboval si budovať autoritu dominanciou, ako pedagóg mal nás, študentov, vo veľkej úcte. Vždy bol veľmi slušný, trpezlivý. Aj naše myšlienky vnímal ako rovnocenné. A to až tak, že ich vložil hneď vedľa svojich do krásnej výpravnej knihy o Viktorovi Kubalovi. Rovnakú úctu mal aj k svojim kolegom. Veľa sme sa rozprávali o slovenských animátoroch, režiséroch… Niekedy som bola kritická k ich tvorbe, ale Rudko sa ich vždy zastal. Neoponoval mi, len ponúkol ich komplexnejší obraz, ktorý vyvieral presne z tej úcty.

Viackrát, keď som sa na nejaký čas od animácie odklonila, starostil sa, či sa k nej vrátim. Aj písanie o animácii vnímal ako prejav úcty k tvorbe ľudí, ktorí jej venujú obrovské množstvo svojho času. Písanie zrejme vnímal ako udržiavanie filmov pri živote. Práve tento jeho záujem o moju prácu, jeho vnímanie písania o filmoch ako lekárske poslanie, ma do veľkej miery pri animácii drží.

Naposledy som s ním riešila postavenie slovenskej animácie v kontexte českej. Slováci tu ťahali za kratší koniec, pražské vedenie slovenskú animáciu nechcelo podporovať. Rudko mi v jeho poslednom emaili nezabudol pripomenúť, že navzdory manažérskym rozhodnutiam stáli vedľa seba českí a slovenskí animátori ako ľudia, ktorí sa mali radi a udržiavali dobré vzťahy.

Keď niekto zomrie, čítam osobné spomienky tých, čo tu zostali. Tieto odtlačky, alebo možno skôr rámy rámujúce určitú časť sveta a skúsenosti, totiž nie sú len o jednom (videnom) alebo o druhom (vidiacom), ale o ich jedinečnom spojení, ktoré má v ľudskom živote najväčšiu hodnotu. Rudko vo svojom dlhom a plnom živote postretal veľmi veľa ľudí. A ak aj vás, prosím, hýčkajte si jeho odtlačok.

Eva Šošková, teoretička animovaného filmu a pedagogička FTF VŠMU (text vyšiel na stránke Katedry filmových štúdií FTF VŠMU)

Pre mnohých bol priateľom

Ako žiačik rád sedával v gelnickom kine. Raz v školskej pivnici, našiel knihu Dějiny filmu a tam to začalo. Takto vyzbrojený vstúpil na pražskú FAMU (1955 – 1960), kde študoval dramaturgiu. V tom čase sa na FAMU formovala československá nová vlna. Urc sa stretával o. i. s Menzlom, Passerom, Chytilovou. Odchovaný pražskou školou začínal najprv ako elév v Spravodajskom filme, neskôr sa stal dramaturgom v Štúdiu dokumentárneho filmu. Tu sformuloval, spolu s ďalšími, nové úlohy dokumentárneho filmu, autentickosť, objektívnosť a nutnosť odhaľovať pravdu. Tandem Urc-Sýkora vo filme Hlási sa Slobodný slovenský vysielač (1964) vytvorili obraz tých, ktorí prežívali individuálnu históriu v kontexte oficiálneho hodnotenia Povstania.

Ako dramaturg a spoluautor je Urc podpísaný pod desiatkami filmových dokumentov, okrem mnohých Čas, ktorý žijeme (1968), Leopoldovská pevnosť (1968), Obec plná vzdoru (1969) a pre televíziu spolu s Kudelkom neodvysielané, stratené filmy Čas, ktorý sme žili a Osudné dni (oba 1968). Filmy, na ktorých spolupracoval, získavali ocenenia doma i v zahraničí. Čas politického odmäku však trval krátko, šestnásť filmov sa odkladá do trezoru. A tak, vďaka  ideológom SFT začína ďalšia kapitola Urcovej kariéry, animovaný film, kam bol „odložený“.

Tu iniciuje realizáciu mnohých animákov, napríklad Kubalove filmy Zbojník Jurko (1976) či Krvavá pani (1980). Urc aj teoreticky a historicky ukotvil náš animovaný film vo viacerých monografiách a príspevkoch do zborníkov.

Po novembri 1989 prichádza sklamanie v podobe zlikvidovanej filmovej tvorby Koliba. Rudolf Urc tretíkrát začína odznova, stáva sa prodekanom na novovzniknutej filmovej fakulte a vydáva sa na cestu vysokoškolského učiteľa. Tu v roku 1992 vypracoval koncepciu budúcej katedry animácie a postavil jej základné piliere. Ďalšia kľúčová monografia, Traja veteráni za kamerou (1998), priniesla ojedinelé prieniky medzi dokumentárnym a animovaným filmom. Pokračoval v autorskom písaní viacerých monografií. Popritom sa tvorivo podpísal pod cyklus Čarovný svet animovaného filmu (2012), bol spoluscenáristom dlhometrážneho dokumentu Martin Slivka – muž ktorý sadil stromy (2007), spoluautorom zborníka Ostáva človek Martin Slivka (2009) a dalo by sa dlho pokračovať.

Naše spoločné tvorivé stretnutie bolo pri cykle Čarovný svet animovaného filmu (2001 – 2012). Rudo Urc mal napísaných trinásť scenárov a oslovil ma na dramaturgickú spoluprácu. O animovanom filme som vtedy toho veľa nevedela. „V tom je práve tvoja výhoda,“ povedal mi. A tak som začala zbierať vedomosti a pochopila som jedinečné postavenie tohto filmového druhu. Rudolf Urc bol skutočne úprimne zvedavý na môj názor, ochotne si vypočul druhú stranu. A pritom bol ako autor perfektne pripravený. Slovo po slove sme spolu písali komentár. Diskutovali sme o všeličom, medzitým sme sa spriatelili, zblížili sa aj naše rodiny. Vtedy sme už spolu písali aj film o Martinovi Slivkovi. Napísali sme prvú synopsu, potom literárny scenár. V tom čase do realizácie prišiel Martin Šulík plný nápadov.

Rudolf Urc  dostal do vienka veľký dar, schopnosť v ľuďoch integrovať a koncentrovať tvorivý potenciál, motivovať, vzbudiť nadšenie, vytvoriť a utužiť kolektív.

V ostatných dňoch som sa rozprávala s mnohými kolegami a každý ho, celkom spontánne, nazýval svojím priateľom. Rudolf Urc skutočne bol blízkym priateľom viacerých z nás.

Už teraz veľmi chýba.

Ingrid Mayerová, dramaturgička, scenáristka a pedagogička FTF VŠMU

Vnímal a ctil ľudskú blízkosť, záujem o človeka

Ešte pred pár mesiacmi mi kamarátka rozprávala o návšteve u pána Urca kvôli jeho rozrobenej štúdii o Vladimírovi Clementisovi. Nepretržitá tvorivá práca, neprerušený kontakt s ľudmi – to bolo napriek jeho veku oveľa menej prekvapivé ako správa o jeho smrti.

Prvý zásah o skone osoby, s ktorou sa človek poznal, vyvolá pietny sled záberov spoločne prežitých udalostí a stretnutí. Bezprostrednosť tohto spomienkového filmu má svoju výpoveď. A tak ako v Kunderovej Nesmrteľnosti sa román rozprestrie od úvodného gesta starej ženy, ktorá s pôvabom mladice zamáva rukou, v prípade pána Urca sa sled spontánne vrstvených osobných obrazov jeho láskavosti, dôstojnosti, erudovanosti zmrštil do prenikavého oživenia jedného jeho gesta.

Po mnohých rokoch mimo filmového prostredia som sa ocitla na filmovom podujatí, kde som stála ako kôl v plote, keď sa vedľa mňa zrazu vynoril pán Urc a s prívetivým – „som rád, že ťa tu vidím“ vzal do svojej ruky moju studenú dlaň. Priamosť tohto presného, bytostnou empatiou vedeného gesta mi vyvstala ako dodnes navýsosť hrejivý obraz a premkla určujúcou správou o zosnulom, ktorý predovšetkým vnímal a ctil ľudskú blízkosť, záujem o človeka a až potom ho prostredníctvom filmu umiestňoval do historických polôh a súvislostí.

Eva Vženteková, filmová publicistka