Záber z filmu Vtáčnik

recenzia Vtáčnik

Zóna záujmu

Petra Hanáková

Písmo: A- | A+

Väčšina z nás Bratislavčanov nežije v kaviarni, ale v meste. Niekto v centre, niekto na sídlisku, niekto v satelite. Jeden pod mostom, iný v River Parku. Ale všetci, zdá sa, chcú… chceme žiť v hlavnom meste a vybúchať z neho čo najviac. Aj to je dôvod, prečo sa v Bratislave v posledných rokoch kvalita života výrazne zhoršuje.

Ako privilegovaná (?) staromešťanka to v centre vnímam jasne: alternatívne vehikle jazdia po meste hlava-nehlava. Krčmy a zmrzlinárne s reprákmi vo dverách vyhrávajú „na plné gule“. Klimatické krabice na fasádach hučia vo dne v noci. Urban Housy a ďalšie arogantné prevádzky ukrajujú z verejného priestoru i nočného kľudu obyvateľstva stále viac. BARtislavu postupne zanáša vizuálny, akustický, olfaktický… v súčte toxický smog. Mesto sa džentrifikuje, privatizuje, developerizuje, do podstaty komerčne exploatuje. Už len samotný hradný kopec je vyťažený, vydlabaný hádam až do pekla!

Každá štvrť má/generuje iné problémy. Ich zdrojová príčina je však väčšinou rovnaká: nenažranosť človeka. A o tomto človeku éry kapitalocénu, ktorý stratil súdnosť, medzidruhovú empatiu i mieru vecí, je vlastne celovečerný debut Evy Križkovej Vtáčnik (2024).

Vtáčnik je názov „záhradkárskeho“ kopca nad Bratislavou, kedysi živého a zeleného, kde Eva vyrástla a žije. Dnes je to stavenisko, zóna výstavby a komerčného záujmu developerov, miesto šourúmových novostavieb, natlačených jedna na druhú. Eva – režisérka i protagonistka filmu zároveň, je ako emancipovaná verzia princeznej z krajiny Fantázia v Nekonečnom príbehu, ktorej milovaný Vtáčnik uniká do Ničoty, stráca sa jej pred očami. A ona ho musí zachrániť!

Vtáčnik je film o (miznúcej) biodiverzite, o vtákoch na Vtáčniku, o ich subtílnej a občas i subverzívnej prítomnosti a perspektíve. Aj o stávaní sa zvieraťom.

Samotný film je komorný a má celkom pomalý a podmanivý mood. Potrebuje však veľkú kinosálu, aby jeho téma naplno zaznela. A vo veľkom rozlíšení ukázala, ako trpí zem, mesto i duša citlivejšieho človeka. Autorka do svojho filmu zapojila veľa kreatívnych ľudí. Zaangažovala tvorivosť ľudí i zvierat, rozpracovala veľa motívov, čo je však miestami na škodu, lebo filmu chýba zovretosť aj určitý druh radikalizmu. Lebo ak má film osloviť nielen svojou poéziou, sympatickou reflexívnosťou, ale aj svojím klimatickým étosom, treba niektoré veci formulovať „po lopate“. S viac volume, aj viac ideologicky.

Je mi jasné, že Križková nie je Piussi. Veci zámerne nevyhrocuje. Chce komunikovať, prepájať, aj v prostredí bez komunitných väzieb tvoriť vzťahy, umožňovať komunikáciu (pekný motív stretnutia obyvateľov na nezastavanom pozemku ohraničenom signálnou páskou či neexistujúci chodník nakreslený kriedou na asfalt jedinej prístupovej komunikácie na Vtáčnik).

Z filmu i jeho kampane cítiť dobrú energiu, istý druh skoro detského idealizmu, ktorý verí, že aj kritizovať treba „po dobrom“. Spomínala som, že Križkovej film je jej celovečerný režisérsky debut. Ako skúsená aktérka (ak nepoviem aktivistka) domácej filmovej kultúry: kritička, šéfredaktorka Kinečka, scenáristka, kreatívna distributérka… však vie, že samotný film je len začiatok, s ktorým treba pracovať, jeho fámu, teda povedomie filmu, pestovať, ľudí k nemu vychovávať. I v tomto je film, distribuovaný spoločnosťou Film Expanded, celkom vynaliezavý. Chce putovať po školách, robiť osvetu udržateľnému životu, zarábať si participatívne i proaktívne.

Je to vlastne taký film de quartier, trochu na spôsob filmov Agnès Vardovej (napríklad Všetci moji zberači a ja, 2000). Aj film Evy Križkovej je veľmi osobný, zvedavý, nedokonalý a nedokonaný, z produkčného hľadiska časozberný a nedevelopersky pomalý. Aj preto by potreboval zovretejšiu dramaturgiu.

Silnou stránkou filmu je jeho akustická plasticita. Zvuková skladba, ktorej autorom je Tobiáš Potočný, zároveň účinkujúci i partner Evy, dáva priestor ľudským a zvieracím rezonanciám a ich kontrapunktom a je i zdrojom situačného humoru, ktorý film pekne zatepľuje (príhoda s diviakmi, kleptomanská straka, ktorá Tobiášovi uchmatne nahrávatko).

Film je vyslovene prelietavý, paralelne, no trochu nedôsledne sleduje niekoľko línií. Je tu linka rodinná i linka developerského vykorisťovania, ktoré devastuje prírodu a zabíja ľudský rozmer. Línie i protagonisti pribúdajú, a hoci sa v nich dá (z)orientovať, film príliš rozdrobujú. Pekná vstupná línia vtáčej perspektívy, zdôraznená farebným filtrom, vôbec viacerí vtáčí a zvierací protagonisti (lastovičky, ďatle, drozdy, straky, diviaky, kliešte…), tiež motív birdwatchera a dvojokulárovej masky ďalekohľadu, ktorý film aj výtvarne ozvláštňuje, sa neskôr vytráca a pozornosť sa preostruje na človeka.

Niekedy v poslednej štvrtine sa vo filme objaví jeden pozoruhodný protagonista – Evin sused Rasťo. Režisérka ho odchytí celkom príznačne pri bazéne a kamarátsky spovedá. Rasťo je cool chlapík, len mentalitou trošku buran. Aj by rád skúpil okolité pozemky, aby sa mohol vyvaľovať pri bazéne a pozorovať srnky… Moment, keď sa kamera vo veľkom detaile pozrie do tváre jeho blonďavej manželky a ona jej kriticizmus zavetrí, je v niečom desivý i obnažujúci. Niekde mi v ňom rezonuje Glazerova Zóna záujmu (2023) a jej obyčajný fašizmus: bazén, umelé vlny, paradajky, záhradka… A za plotom koniec sveta. Indiferencia. Lenže indiferencia, to je cesta do pekla!

Novinka Vtáčnik

rozhovor Eva Križková

 

Vtáčnik
Slovensko, 2024

RÉŽIA Eva Križková ●DRAMATURGIA Jan Gogola, ml. ●KAMERA Martin Jurči ●STRIH Hana Dvořáčková ●ZVUK Tobiáš Potočný ●HUDBA Martin Ožvold ●ZVUKOVÝ DIZAJN Martin Ožvold, Tobiáš Potočný ●PRODUCENTKA Silvia Panákova / Dayhey ●KREATÍVNA PRODUCENTKA Biba Bohinská ●KOPRODUCENTI Jarmila Polakova / Film&Sociologia, Tomáš Kaminský / Mandala Pictures

MINUTÁŽ 70 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA
15. 8. 2024

 

 

 

 

Záber z filmu Vtáčnik. FOTO: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články