ehy z čarovnej záhrady, ktoré majú dve nominácie na Európske filmové ceny, sú očarujúcou jazdou na krídlach fantázie. Rozprávajú o deťoch, ktoré sa vďaka napínavým a silným ľudským príbehom v milovanej dedkovej záhrade vyrovnávajú so smrťou babičky. Celovečerný animovaný film vznikol ako rovnocenná koprodukcia štyroch krajín, kde Slovensko zastúpil producent Juraj Krasnohorský. Ako jednu z dôležitých zásad pri tejto spolupráci vníma otvorenú diskusiu, v ktorej sa nikdy nemohlo stať, že by boli dvaja proti jednému. Animovaná tvorba by podľa neho mala byť absolútnou prioritou v kultúrnej stratégii krajiny. Sleduje činnosť podporných mechanizmov kultúry na Slovensku a verí, že politická zmena môže ich funkčnú štruktúru vrátiť.
Kedy sa začala rodiť vaša ´čarovná záhrada´?
Trvalo to desať rokov. Prvý raz sa naše štúdio začalo o nich baviť v roku 2015 s Martinom Vandasom, producentom spoločnosti MAUR film v Českej republike. Z nápadu veľmi rýchlo vznikla štvorstranná spolupráca. Myslím, že dôležitým faktorom pre ňu bolo CEE Animation Forum, čo je pitchingové fórum, ktoré sa koná každý rok.
Tam sme v roku 2018 náš projekt po prvý raz prezentovali, vyhrali sme s ním a dostal sa vďaka tomu na fórum Cartoon movie. Odtiaľ začal svoju medzinárodnú cestu najmä tým, že získal prestížnu cenu Eurimages co-development award. Vo Francúzsku dostal punc kvality – odporúčanie od francúzskej asociácie kinárov ako film pre mladé publikum, čo dostáva vo Francúzsku len päť filmov ročne.
Foto: bearwithmefilm
Môžete priblížiť koprodukciu?
Ide o štvorstrannú koprodukciu za účasti Českej republiky, Slovenska, Slovinska a Francúzska a rád by som zdôraznil, že percentuálne vznikala úplne rovnocenne, čo sa ukazuje ako unikát nielen u nás, ale aj v zahraničí. Ľudí doma aj vonku prekvapuje, že sa vôbec niečo také podarilo. Máme každý presne štvrtinu filmu, presne štvrtinu sme vyrábali aj financovali. Štyri príbehy majú štyroch režisérov zo štyroch krajín. Zároveň sme sa všetci štyria producenti zhodli, že to bola zatiaľ naša najlepšia koprodukčná skúsenosť.
Ako ste si príbehy rozdelili a zastrešili jednotnu líniou?
Ľahké ani jednoznačné to zďaleka nebolo. Na začiatku bola knižka Arnošta Goldflama, českého dramatika, herca a spisovateľa, O nepotrebných veciach a ľuďoch. Našiel ju Martin Vandas a prišiel s nápadom adaptovať z nej jednotlivé príbehy ako krátke filmy. Návrh koprodukcie vyplýval aj z ekonomického statusu, v ktorom sa vtedy nachádzalo Slovensko a, mimochodom, aj Slovinsko, a síce, že v tom čase sme ešte v histórii samostatného Slovenska žiadny celovečerný animovaný film nemali.
My sme si vtedy povedali – tak dobre, poďme spraviť krátke príbehy, tie vyfinancovať vieme, a keď sa podaria, urobíme z nich potom celovečerný film. Naše štyri príbehy videl francúzsky distribútor Marc Bonny zo spoločnosti GEBEKA, ktorý sedel v porote na CEE Animation Forum. Zapáčili sa mu a povedal, že chce náš projekt počas jeho výroby sprevádzať, aj ho distribuovať. Kým sme však vymysleli, ako ich spojíme, prešlo pár ďalších rokov. Spojovací príbeh napokon produkovali Francúzi a podarilo sa to.
Arnošt Goldflam rozpráva v detskej knižke o ťažkých témach – o smrti, o rozchode rodičov, o údele rodiny. Často sú to jeho osobné skúsenosti. Čím vás oslovili?
Goldflamov štýl má v sebe svojský odľahčený jazyk, oslovuje deti, píše s humorom, využíva prvky magického realizmu a dokáže sa s nimi rozprávať na ich úrovni. Utvrdilo nás to v tom, že urobiť film pre deti z takéhoto materiálu bude fungovať. Zároveň Goldflamove poviedky majú v sebe aj dávku vážnosti a rozprávajú aj o ťažkých momentoch života.
To nás inšpirovalo napísať spojovací príbeh, ktorý dáva filmu jeho hlavnú tému o tom, že vnúčatá prichádzajú stráviť víkend u dedka prvýkrát po tom, čo babička umrela. Ona bola tá skvelá rozprávačka, vedela vymýšľať skvelé príbehy. Vnúčatá na ňu spomínajú a keď sa chcú trochu rozveseliť, začnú si rozprávať nové, vymyslené príbehy rovnakým spôsobom, ako to robila babička.
Napokon sa autor knihy stal predobrazom postavičky rozprávkového deda, dali ste mu jeho podobu. Potešili ste Arnošta Goldflama?
Nápad prišiel postupne. Vedeli sme, že postava dedka je v príbehu veľmi dôležitá. Keď sme sa zamýšľali nad jeho výzorom, celkom prirodzene nám napadol autor knihy. Pozrime sa, Arnošt, vraveli sme si, veď so svojou šedivou bradou a vtipnými okuliarmi je to úplne dokonalý dedko. Nápad ho pobavil a v českej verzii postavu Dedka dokonca daboval. Tešíme sa, že sa takto do filmu podarilo dostať toľko z esencie Arnošta Goldflama, pretože je to skutočne výnimočný autor aj človek.
Neobávali ste sa, že detské publikum ťažké témy neprijme?
Samozrejme, smrť babičky je smutná udalosť v živote rodiny. Ešte ťažšie to nesú deti, keď sa so smrťou blízkeho stretnú po prvý krát. Naším cieľom však bol príbeh, na ktorý sa deti vedia pozerať cez fantáziu a miestami aj cez dobrodružstvo. Náš prístup sme založili na psychologických výskumoch, s ktorými sme po celý čas pracovali. Tie hovoria, že najlepšou cestou pre deti pri spracúvaní ťažkých emócií je vhodne ich pomenovať a dať im rámec príbehu.
Ide o to, aby sa abstraktné emócie uchovávané v jednej časti mozgu mohli vďaka rozprávaniu presunúť do druhej časti mozgu, kde sa racionalizujú v čase a vo forme slov. Toto psychologické pozadie nás uisťovalo, že je to v poriadku pre deti.
Čo na to rodičia?
Už dnes môžeme povedať, že ich reakcie sú úžasné. Chodia za nami a hovoria, že je perfektné, ako sme dokázali citlivo pomenovať takú zložitú tému. Rozprávka naozaj stimuluje dialóg medzi dospelými a deťmi. Skôr či neskôr sa deti na fenomén smrti budú svojich rodičov aj tak pýtať. Myslím si, že náš film je cesta, ako sa o nej rozprávať so všetkou vážnosťou, ale zároveň aj cez fantáziu, a najmä v bezpečnom prostredí.
Znie to tak, že producenti hrali v projekte výraznú rolu. Čo na to režiséri?
Je fakt, že projekt bol od začiatku naozaj veľmi „producentský“. Režisérov sme dokonca našli až potom, čo už projekt mal celkom konkrétny tvar. Dôležité bolo vzájomné porozumenie producentov a režisérov. Tým, že režiséri nám, producentom, veľmi dôverovali a rešpektovali fakt, že vstúpili do pripraveného projektu, vznikla veľmi otvorená výmena nápadov. A hoci proces trval desať rokov a natáčalo sa v štyroch štúdiách, v štyroch krajinách a všade mali vlastný rytmus financovania a výroby, bolo to veľmi kreatívne.
Veľkým plusom bolo, že navzájom poznáme svoje práce, spolupracovali sme v minulosti a spája nás priateľstvo. Na čísle štyri bolo niečo logické a zároveň magické – nikdy sa totiž nemohlo stať, že by v názoroch boli dvaja proti jednému, ako to býva pri trojstranných koprodukciách. Vždy sme našli spoločnú dohodu.
Foto: Archív Artichoke
Dá sa animovaný film urobiť aj za kratší čas ako za desať rokov?
Určite áno, ale len ťažko za menej ako päť. Čas je vždy dôležitý, aby dielo dozrelo. Cyklus financovania je pri tom určujúci. Sú krajiny, ktoré dokážu financovať animované filmy v oveľa väčšej miere a za kratší čas, žiaľ, my na Slovensku to nedokážeme. Film sme u nás koprodukovali s STVR a získali sme podporu aj z Audiovizuálneho fondu, ale nikdy by sa to nepodarilo bez
