Rodina Kučerovcov, majiteľov obchodného domu Dunaj, v televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám. Zdroj: TV Markíza

téma Dunaj, k našim službám. Poznámky na pokračovanie

Petra Hanáková, filmová historička

Písmo: A- | A+

Začalo sa to ako telenovela o životných a milostných peripetiách troch mladých predavačiek z obchodného domu Dunaj. Dnes, po dvoch rokoch vysielania a deviatich sériách, opentlených vianočnými bonusmi, je seriál Dunaj, k vašim službám televízie Markíza žánrovo oveľa hybridnejším formátom, ktorý originálnym a celkom bezprecedentným spôsobom vyučuje národ dejiny. 

Pôvodná licencia seriálu, naviazaná na Zlatú labuť (2023 – 2024), podobný český seriál z protektorátneho prostredia, sa postupne uvoľnila a seriál si dnes – určite aj podľa diváckej žiadanosti postáv – generuje vlastné príbehové, vzťahové a dramaturgické línie. Väčšmi sa viaže na domáci historický terén. Prestal kopírovať a začal (sa) tvoriť!

Sledujem Dunaj… od prvého dielu, je to nielen moja guilty pleasure, ale postupne stále viac aj objekt solídnejšieho historického záujmu, keďže slovenský štát ma odborne i občiansky zaujíma, ba v istom zmysle fascinuje. Vnímam ho ako našu kľúčovú vinu i traumu, ktorých nespracovanie považujem za jednu z príčin našej pretrvávajúcej občianskej nezrelosti. Toho, prečo sme tým, kým sme, a, bohužiaľ, aj tam, kde sme. Dnes to vidieť zvlášť nástojčivo.

Seriálu Dunaj… by som sa chcela venovať podrobnejšie, pripraviť o ňom niekoľko parciálnych textov, z ktorých každý ponúkne odlišnú perspektívu, prípadne aj iný profesionálny hlas. Tento by vzišiel z rozhovorov s ľuďmi z odborného prostredia, ktorí majú seriál v merku – sledujú ho s kritickým záujmom a vnímajú ho prirodzene zo svojej odbornej perspektívy. Prvý text je všeobecný, hoci čiastkovo spracúva môj rozhovor s historičkou Evou Škorvankovou, jednou z odborných spolupracovníčok Dunaja…

Prečítajte si aj reportáž z ateliérov, v ktorých sa seriál Dunaj, k vašim službám nakrúca.

Eskamotérsky kombinuje banálne so závažným

Pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi by zrejme podobný seriál nebol možný. Vojnové roky (mimo SNP a komunistického odboja) boli totiž za socializmu historiograficky tabu. Naša prvá slovenská vojnová štátnosť sa dlho neskúmala, prinajmenšom nie na úrovni každodennosti. Výskum sa plne rozbehol až v deväťdesiatych rokoch. Na druhej strane, tým že dnes je slovenský štát takou historiograficky vychytenou a naďalej exploatovanou oblasťou, ktorá si stále celkom „nesadla“, pribudlo aj tých (častejšie mužov), ktorí všetko vedia, všetkému rozumejú (odtiaľ mansplaining, nemecky Herrklärung) a do „ženského“ seriálu sa s potešením obúvajú. A tak zatiaľ čo v prostredí profesionálnej historiografie nateraz neexistuje žiadna konzistentnejšia reflexia tohto populárneho seriálu, diváci sa rozumejú do všetkého, spolu s bulvárom súťažia v identifikácii historických chýb a anachronizmov: čo sa vo filme jedlo (a nemohlo jesť), čo sa predávalo (a nemohlo predávať), čo sa nosilo… Koľko frčiek navyše má ktorá esesácka či gardistická uniforma. Pritom z hľadiska historickej komplexnosti sa seriál diel od dielu rozhodne vylepšuje. Stále však zostáva a asi aj má vôľu zostať len telenovelou!

Dunaj… obdivuhodne splieta, priam eskamotérsky kombinuje banálne so závažným. Isteže, je tu množstvo absurdít, nad ktorými historicky kompetentnejšie diváctvo krúti hlavami (napríklad kunsthistorická línia s Dürerovým zajacom). Na druhej strane je tu mnoho príkladov celkom vynaliezavého kľučkovania zo zauzleného pradiva neustále pribúdajúcich postáv.





Na titulnej snímke rodina Kučerovcov, majiteľov obchodného domu Dunaj v seriáli Dunaj, k vašim službám.
Zdroj: Tv Markíza

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články