Rodina Kučerovcov, majiteľov obchodného domu Dunaj, v televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám. Zdroj: TV Markíza

téma Dunaj, k našim službám. Poznámky na pokračovanie

Petra Hanáková, filmová historička

Písmo: A- | A+

Začalo sa to ako telenovela o životných a milostných peripetiách troch mladých predavačiek z obchodného domu Dunaj. Dnes, po dvoch rokoch vysielania a deviatich sériách, opentlených vianočnými bonusmi, je seriál Dunaj, k vašim službám televízie Markíza žánrovo oveľa hybridnejším formátom, ktorý originálnym a celkom bezprecedentným spôsobom vyučuje národ dejiny. 

Pôvodná licencia seriálu, naviazaná na Zlatú labuť (2023 – 2024), podobný český seriál z protektorátneho prostredia, sa postupne uvoľnila a seriál si dnes – určite aj podľa diváckej žiadanosti postáv – generuje vlastné príbehové, vzťahové a dramaturgické línie. Väčšmi sa viaže na domáci historický terén. Prestal kopírovať a začal (sa) tvoriť!

Sledujem Dunaj… od prvého dielu, je to nielen moja guilty pleasure, ale postupne stále viac aj objekt solídnejšieho historického záujmu, keďže slovenský štát ma odborne i občiansky zaujíma, ba v istom zmysle fascinuje. Vnímam ho ako našu kľúčovú vinu i traumu, ktorých nespracovanie považujem za jednu z príčin našej pretrvávajúcej občianskej nezrelosti. Toho, prečo sme tým, kým sme, a, bohužiaľ, aj tam, kde sme. Dnes to vidieť zvlášť nástojčivo.

Seriálu Dunaj… by som sa chcela venovať podrobnejšie, pripraviť o ňom niekoľko parciálnych textov, z ktorých každý ponúkne odlišnú perspektívu, prípadne aj iný profesionálny hlas. Tento by vzišiel z rozhovorov s ľuďmi z odborného prostredia, ktorí majú seriál v merku – sledujú ho s kritickým záujmom a vnímajú ho prirodzene zo svojej odbornej perspektívy. Prvý text je všeobecný, hoci čiastkovo spracúva môj rozhovor s historičkou Evou Škorvankovou, jednou z odborných spolupracovníčok Dunaja…

Prečítajte si aj reportáž z ateliérov, v ktorých sa seriál Dunaj, k vašim službám nakrúca.

Eskamotérsky kombinuje banálne so závažným

Pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi by zrejme podobný seriál nebol možný. Vojnové roky (mimo SNP a komunistického odboja) boli totiž za socializmu historiograficky tabu. Naša prvá slovenská vojnová štátnosť sa dlho neskúmala, prinajmenšom nie na úrovni každodennosti. Výskum sa plne rozbehol až v deväťdesiatych rokoch. Na druhej strane, tým že dnes je slovenský štát takou historiograficky vychytenou a naďalej exploatovanou oblasťou, ktorá si stále celkom „nesadla“, pribudlo aj tých (častejšie mužov), ktorí všetko vedia, všetkému rozumejú (odtiaľ mansplaining, nemecky Herrklärung) a do „ženského“ seriálu sa s potešením obúvajú. A tak zatiaľ čo v prostredí profesionálnej historiografie nateraz neexistuje žiadna konzistentnejšia reflexia tohto populárneho seriálu, diváci sa rozumejú do všetkého, spolu s bulvárom súťažia v identifikácii historických chýb a anachronizmov: čo sa vo filme jedlo (a nemohlo jesť), čo sa predávalo (a nemohlo predávať), čo sa nosilo… Koľko frčiek navyše má ktorá esesácka či gardistická uniforma. Pritom z hľadiska historickej komplexnosti sa seriál diel od dielu rozhodne vylepšuje. Stále však zostáva a asi aj má vôľu zostať len telenovelou!

Dunaj… obdivuhodne splieta, priam eskamotérsky kombinuje banálne so závažným. Isteže, je tu množstvo absurdít, nad ktorými historicky kompetentnejšie diváctvo krúti hlavami (napríklad kunsthistorická línia s Dürerovým zajacom). Na druhej strane je tu mnoho príkladov celkom vynaliezavého kľučkovania zo zauzleného pradiva neustále pribúdajúcich postáv.





Na titulnej snímke rodina Kučerovcov, majiteľov obchodného domu Dunaj v seriáli Dunaj, k vašim službám.
Zdroj: Tv Markíza

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články