Ľubica Hustá, kunsthistorička. Foto: Archív Ľ. H.

Obľúbené filmy Ľubice Hustej

Ľubica Hustá, kunsthistorička a organizátorka festivalu Design Week

Písmo: A- | A+

Keď sa ten film skončil, ostali sme dlho sedieť na tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave.

Asi je zvláštne, že ako organizátorka festivalu Bratislava Design Week nevyberám medzi obľúbené filmy niektorý z vizuálne nádherných, opulentných, extravagantných, priekopníckych filmov plných „high class“ dizajnérskych riešení a ikon dizajnu. 

Áno, spôsobujú mi slasť a výpravu a výtvarnú koncepciu filmu vnímam ako mimoriadne podstatnú a rovnocennú, ale filmov, ktoré mám rada, ktoré milujem z rôznych dôvodov, je fakt veľa. 

Samozrejme, počas života sa to nejako vyvíja aj mení, film za filmom, oceán filmov, príbehov, prístupov, okúzlenia, zásahov, nádhery, smútku, krutosti, ľahkosti, geniality naprieč žánrami. Veľa slov, pardon.

Vybrala som však film Čudnejší než raj (1984), ktorý som videla niekedy v roku 1992. Keď sa skončil, ostali sme ešte dosť dlhú chvíľu sedieť na tých tvrdých drevených sedadlách filmového klubu Nostalgia na STU v Bratislave. 

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére
Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Kino Lumiére

Šťavnaté nadávky

Je to špinavý, čudný, pomalý film, zároveň neuveriteľne vtipný, existenciálny, objavný, postavený na komornom príbehu Willyho (predtým Bélu Molnára, ktorý pred 10 rokmi emigroval z Maďarska) a jeho kamoša, dvoch mladých newyorských lúzrov, a nečakanej návštevy sesternice z východnej Európy, z Budapešti. 

Už úvodná scéna s pesničkou I Put a Spell on You od Screaming Jaya Hawkinsa z lacného prenosného kazeťáku (hudbu robil majster John Lurie, zároveň si zahral hlavného hrdinu) ma odpálila do bezútešných vedľajších ulíc New Yorku osemdesiatych rokov. Nepríjemne prázdnych, prašivých obydlí s hrdinami s nepríjemne prázdnym životom, kde sa deň za dňom nič nedeje a kde sa dvaja neatraktívni kamaráti snažia kde-tu niečo uchmatnúť, vybaviť, prekvasiť sa. 

Sesternica a malý problém to zmenia a z filmu sa zrazu stáva ďalšie bezútešne pomalé roadmovie s poeticky existenciálnymi zastávkami. 

Scéna zastávky pri Clevelandskom jazere ponoreného do hustej hmly sa mi vynára dosť často. A potom aj vynikajúca postava babičky, maďarskej imigrantky, ktorá šťavnato maďarsky nadáva a mastí karty. 

A napokon „akčné“ finále Welcome to Florida, plné rovnako bezútešných kempov a pohostinstiev a spomalených reakcií dvoch ťuťmákov, nímandov, a ich bystrej a sebavedomej sestrenice. 

Prečítajte si aj zásadné filmy Csabu Molnára

Foto: Kino Lumiére

V špinavých kulisách

Režisér Jim Jarmusch sa stal kráľom, pre mňa hlavne tým svojím úsporným jazykom a schopnosťou vytrieskať z banality ľudskej pasivity veľmi presné a vtipné filmové dielo. (Samozrejme, s delikátnou kamerou Toma DiCilla.) 

A ešte skvele rozpitval a sprítomnil zeitgeist. Ten sme v nejakej verzii v tej dobe žili aj my, podobne starí, tu na opačnom konci sveta v posttotalitnej rozbitosti, v špinavých kulisách rozpadávajúcich sa ulíc, na chodbách plesnivých internátov, v obskúrnych prevádzkach plných kindermafiánov, s lacným vínom v plastových fľašiach a langošmi so smotanou a syrom v búde pri autobusovej zastávke v Mlynskej doline. 

Autor:

Titulná fotografia: Archív Ľ. H.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články