Csaba Molnár. Foto: Archív Cs. M.

Zásadné filmy Csabu Molnára

Csaba Molnár, režisér

Písmo: A- | A+

Stále v ňom ostáva túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť. Preto má rád Zlomené kvety aj Ružové sny.

V detstve ma očarila tvorba talianskych autorov Carla Pedersoliho a Maria Girottiho, ich filmy som pozeral dookola z nie celkom legálnej VHS zbierky môjho otca. Žarty bokom, neskôr som sa zoznámil s filmom aj ako s umením, ale nejako ostala vo mne túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť: nápaditosť Bustera Keatona, energia raných Truffautových filmov a francúzskej novej vlny ako takej, ale aj Felliniho magickosť ma hneď oslovili.

Ťažko povedať, ktoré filmy boli tie najzásadnejšie. Jedným z nich je však určite komediálna dráma Zlomené kvety, lebo v tej hrá aj Bill Murray, jeden z mojich najobľúbenejších hercov. Od Jarmuscha sa učím, ako tvoriť humor poeticky, s artovým vkusom. Jeho humor je hlboko ľudský a Murray ako taká ikonicko-melancholická špongia v tomto filme do seba krásne nasaje celý Jarmuschov svet.

Pod horko-suchým štýlom

Jarmuschova fínska spriaznená duša sa volá Aki Kaurismäki. Lenže on filmy štylizuje o niekoľko úrovní vyššie. Sú to ostré, neskutočne vtipné tragikomédie , jeho „deadpan“ humor je neodolateľný a veľmi ma inšpiruje. Pod horko-suchým štýlom sa však skrýva aj silná empatia a ľudskosť. Keď som sa s jeho tvorbou stretol prvýkrát, mal som veľmi obohacujúci zážitok. Vtedy som ešte netušil, že takýto typ ostro a vysoko štylizovaného audiovizuálneho humoru môže existovať a byť aj dlhodobo úspešný. Jeho najznámejší film je asi Muž bez minulosti, ale viem odporúčať aj Ariel, Mraky odtiahli alebo vlastne hociktorý jeho film.

Zo slovenskej tvorby ma inšpiroval ľahký surrealizmus Šulíkovej Záhrady a sám presne neviem prečo, ale mám rád film Ružové sny od Dušana Hanáka. Rovnako osviežujúcim zážitkom pre mňa bolo, keď som prvý raz videl maďarskú politickú satiru Svedok od režiséra a scenáristu Pétera Bacsóa. V absurdnom príbehu sa komunistická moc snaží vychovať z jednoduchého dobráka Józsefa Pelikána správneho komunistu, ale stále sa im to nejako pokazí. Film odvážne a nekompromisne zosmiešňuje komunistickú moc, za čo ho aj zakázali, až neskôr sa stal kultovou klasikou a zahviezdil aj v Cannes. Je ďalším príkladom, ako sa humor v umení dá vynikajúco využiť, vnímam ho ako inšpirujúci, odvážny umelecký počin.

Martin Šulík: Záhrada.
Zdroj: SFÚ

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Zdena Gálisa

Dinosaurus neurotického typu

Mám pocit, že pri mladších tvorcoch sa v tejto dobe humor ako významotvorný prvok dostáva čoraz viac do úzadia. Spomenutí tvorcovia buď už nežijú, alebo majú okolo sedemdesiatky. Na záver však musím spomenúť ešte jedného dinosaura takpovediac neurotického typu. Ten vo svojich filmoch zdokonalil stvárňovanie irónie ako také. Jeho svojské mestské komédie plné neurotikov ma vždy inšpirovali na pestovanie vlastnej audiovizuálnej sebairónie. Áno, uhádli ste, je to Woody Allen a viac než päťdesiat jeho filmov.

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Ľubice Hustej.

Autor:

Titulní fotografia: Archív Cs. M.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Peter Kováčik Spisovateľ, scenárista a dramatik Peter Kováčik. Foto: archív SFÚ

Peter Kováčik

Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...
Zobraziť všetky články