V detstve ma očarila tvorba talianskych autorov Carla Pedersoliho a Maria Girottiho, ich filmy som pozeral dookola z nie celkom legálnej VHS zbierky môjho otca. Žarty bokom, neskôr som sa zoznámil s filmom aj ako s umením, ale nejako ostala vo mne túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť: nápaditosť Bustera Keatona, energia raných Truffautových filmov a francúzskej novej vlny ako takej, ale aj Felliniho magickosť ma hneď oslovili.

Ťažko povedať, ktoré filmy boli tie najzásadnejšie. Jedným z nich je však určite komediálna dráma Zlomené kvety, lebo v tej hrá aj Bill Murray, jeden z mojich najobľúbenejších hercov. Od Jarmuscha sa učím, ako tvoriť humor poeticky, s artovým vkusom. Jeho humor je hlboko ľudský a Murray ako taká ikonicko-melancholická špongia v tomto filme do seba krásne nasaje celý Jarmuschov svet.

Pod horko-suchým štýlom

Jarmuschova fínska spriaznená duša sa volá Aki Kaurismäki. Lenže on filmy štylizuje o niekoľko úrovní vyššie. Sú to ostré, neskutočne vtipné tragikomédie , jeho „deadpan“ humor je neodolateľný a veľmi ma inšpiruje. Pod horko-suchým štýlom sa však skrýva aj silná empatia a ľudskosť. Keď som sa s jeho tvorbou stretol prvýkrát, mal som veľmi obohacujúci zážitok. Vtedy som ešte netušil, že takýto typ ostro a vysoko štylizovaného audiovizuálneho humoru môže existovať a byť aj dlhodobo úspešný. Jeho najznámejší film je asi Muž bez minulosti, ale viem odporúčať aj Ariel, Mraky odtiahli alebo vlastne hociktorý jeho film.

Zo slovenskej tvorby ma inšpiroval ľahký surrealizmus Šulíkovej Záhrady a sám presne neviem prečo, ale mám rád film Ružové sny od Dušana Hanáka. Rovnako osviežujúcim zážitkom pre mňa bolo, keď som prvý raz videl maďarskú politickú satiru Svedok od režiséra a scenáristu Pétera Bacsóa. V absurdnom príbehu sa komunistická moc snaží vychovať z jednoduchého dobráka Józsefa Pelikána správneho komunistu, ale stále sa im to nejako pokazí. Film odvážne a nekompromisne zosmiešňuje komunistickú moc, za čo ho aj zakázali, až neskôr sa stal kultovou klasikou a zahviezdil aj v Cannes. Je ďalším príkladom, ako sa humor v umení dá vynikajúco využiť, vnímam ho ako inšpirujúci, odvážny umelecký počin.

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Zdena Gálisa

Dinosaurus neurotického typu

Mám pocit, že pri mladších tvorcoch sa v tejto dobe humor ako významotvorný prvok dostáva čoraz viac do úzadia. Spomenutí tvorcovia buď už nežijú, alebo majú okolo sedemdesiatky. Na záver však musím spomenúť ešte jedného dinosaura takpovediac neurotického typu. Ten vo svojich filmoch zdokonalil stvárňovanie irónie ako také. Jeho svojské mestské komédie plné neurotikov ma vždy inšpirovali na pestovanie vlastnej audiovizuálnej sebairónie. Áno, uhádli ste, je to Woody Allen a viac než päťdesiat jeho filmov.

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Ľubice Hustej.