Csaba Molnár. Foto: Archív Cs. M.

Zásadné filmy Csabu Molnára

Csaba Molnár, režisér

Písmo: A- | A+

Stále v ňom ostáva túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť. Preto má rád Zlomené kvety aj Ružové sny.

V detstve ma očarila tvorba talianskych autorov Carla Pedersoliho a Maria Girottiho, ich filmy som pozeral dookola z nie celkom legálnej VHS zbierky môjho otca. Žarty bokom, neskôr som sa zoznámil s filmom aj ako s umením, ale nejako ostala vo mne túžba vyhľadávať v umení radosť a hravosť: nápaditosť Bustera Keatona, energia raných Truffautových filmov a francúzskej novej vlny ako takej, ale aj Felliniho magickosť ma hneď oslovili.

Ťažko povedať, ktoré filmy boli tie najzásadnejšie. Jedným z nich je však určite komediálna dráma Zlomené kvety, lebo v tej hrá aj Bill Murray, jeden z mojich najobľúbenejších hercov. Od Jarmuscha sa učím, ako tvoriť humor poeticky, s artovým vkusom. Jeho humor je hlboko ľudský a Murray ako taká ikonicko-melancholická špongia v tomto filme do seba krásne nasaje celý Jarmuschov svet.

Pod horko-suchým štýlom

Jarmuschova fínska spriaznená duša sa volá Aki Kaurismäki. Lenže on filmy štylizuje o niekoľko úrovní vyššie. Sú to ostré, neskutočne vtipné tragikomédie , jeho „deadpan“ humor je neodolateľný a veľmi ma inšpiruje. Pod horko-suchým štýlom sa však skrýva aj silná empatia a ľudskosť. Keď som sa s jeho tvorbou stretol prvýkrát, mal som veľmi obohacujúci zážitok. Vtedy som ešte netušil, že takýto typ ostro a vysoko štylizovaného audiovizuálneho humoru môže existovať a byť aj dlhodobo úspešný. Jeho najznámejší film je asi Muž bez minulosti, ale viem odporúčať aj Ariel, Mraky odtiahli alebo vlastne hociktorý jeho film.

Bill Murray vo filme Jima Jarmusha Zlomené kvety. Zdroj: Kino Lumiére
Bill Murray vo filme Jima Jarmusha Zlomené kvety. Zdroj: Kino Lumiére

Zo slovenskej tvorby ma inšpiroval ľahký surrealizmus Šulíkovej Záhrady a sám presne neviem prečo, ale mám rád film Ružové sny od Dušana Hanáka. Rovnako osviežujúcim zážitkom pre mňa bolo, keď som prvý raz videl maďarskú politickú satiru Svedok od režiséra a scenáristu Pétera Bacsóa. V absurdnom príbehu sa komunistická moc snaží vychovať z jednoduchého dobráka Józsefa Pelikána správneho komunistu, ale stále sa im to nejako pokazí. Film odvážne a nekompromisne zosmiešňuje komunistickú moc, za čo ho aj zakázali, až neskôr sa stal kultovou klasikou a zahviezdil aj v Cannes. Je ďalším príkladom, ako sa humor v umení dá vynikajúco využiť, vnímam ho ako inšpirujúci, odvážny umelecký počin.

Martin Šulík: Záhrada.
Zdroj: SFÚ

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Zdena Gálisa

Martin Šulík: Záhrada: Foto: SFÚ

Dinosaurus neurotického typu

Mám pocit, že pri mladších tvorcoch sa v tejto dobe humor ako významotvorný prvok dostáva čoraz viac do úzadia. Spomenutí tvorcovia buď už nežijú, alebo majú okolo sedemdesiatky. Na záver však musím spomenúť ešte jedného dinosaura takpovediac neurotického typu. Ten vo svojich filmoch zdokonalil stvárňovanie irónie ako také. Jeho svojské mestské komédie plné neurotikov ma vždy inšpirovali na pestovanie vlastnej audiovizuálnej sebairónie. Áno, uhádli ste, je to Woody Allen a viac než päťdesiat jeho filmov.

Jim Jarmush: Čudnejší než raj (1984). Foto: Lumiére

Prečítajte si aj Obľúbené filmy Ľubice Hustej.

Foto: Kino Lumiére

Autor:

Titulní fotografia: Archív Cs. M.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články