Keď utláčaných postihne pýcha

Režisér György Kristóf je Slovák maďarskej národnosti, momentálne však usadený v Maďarsku, absolvent FAMU so skúsenosťou života vo viacerých krajinách. Na Slovensku nežije už dlho. A jeho medzinárodný duchovný horizont sa na filme podpísal skutočne zásadne, prekračujúc už čoraz viac zatuchnutú sebaspokojnosť domácich absolventov našich zopár filmových škôl.

Debut Györgya Kristófa OUT som prijala s rozpakmi. Spôsob, akým sa pokúsil „twistnúť“ vtedy aktuálnu slovenskú sociálnu drámu prvkami existenciálneho road movie a surrealizmu, sa ocital miestami na hrane vulgárnosti a pre mňa aj nepochopenia. Pritom práve vďaka týmto „twistom“ sa film dostal do sekcie Un Certain Regard na MFF Cannes 2017, čo mohlo ďalšiemu filmu zaručiť pohodlnú vstupenku k domácim finančným zdrojom – nestalo sa tak. Komisie AVF boli voči režisérovmu ďalšiemu projektu rezervované, no výsledok je čímsi, čo na Slovensku znova len tak ľahko neuvidíme. A vôbec tým nemám na mysli čiastočne oprávnené obavy umeleckej obce spojené s pôsobením súčasného MK SR. Mám tým na mysli niečo, čo jednoducho slovenská umelecká obec nemá vo zvyku skúšať, ani čo sa týka tvorivých postupov a čo je pomerne výnimočné aj v širšom svetovom horizonte.

Zenit je film, v ktorom je príbeh vyrozprávaný prostredníctvom tanca vrátane jeho okrajových prvkov, ako sú mimika a zdanlivo netanečné gestá. Miestami sa tanečníci/herci prejavujú aj zvukovými, neartikulovanými prvkami a v kombinácii s hudbou sú vďaka tomu emócie a vzťahy medzi postavami tlmočené jasne a komplexne. Film si vystačí celkom bez slov a pritom s vyváženou dávkou abstrakcie, polysémie a tajomstva. Navyše, nejde o automatický záznam tanca, ale v kombinácii s kamerou a svietením vznikajú často kompozície, ktoré by tanečné divadlo nemalo k dispozícii. Nehovoriac o mikromimike a nepatrných pohľadoch, ktoré herci/tanečníci takisto využívajú veľmi presne a pritom nebanálne.

Azda najbanálnejším prejavom je úžas v tvári a hlase protagonistu, keď zistí, že je schopný levitovať: jeho detská radosť sa však rýchlo mení a postava sa do konca príbehu niekoľkokrát transformuje tak, že by sme to na jeho začiatku nepredpokladali. Pritom nápad, s ktorým tvorcovia pracujú, je veľmi starý. Je to hľadanie odpovede na otázky, ako sa transformuje moc, ako sa totalita prelieva z jednej skupiny na druhú, ako sa z nevinného stáva diktátor, ako vôbec pomáhať druhému bez spupnosti, ako robiť revolúcie, ako prejaviť solidaritu… Ak mnohí novinári podľahli lákavej predstave o tom, že film sa stal nebývalo aktuálnym, tak treba dodať, že práve o to ide: o nebezpečenstvo totality, ktorá striehne a pokúša všetkých. Nezabúdajme, že často práve tých „správnych“, morálne vyspelých, alebo len ublížených, nevinných, nadaných a mohli by sme pokračovať.

Príbeh sa začína jednoducho. V akejsi dystopickej väznici sa pokazí kontrolný systém, a náhodná skupina väzňov sa tak ocitne na slobode. Alebo nie? Rýchlo totiž zistia, že „vonku“, odkiaľ zenit nášho slnka vidia iba cez otvor akejsi hlbokej studne či veže, sa nedostanú. Nádej vznikne, keď jeden z nich zistí, podobne ako utečenec z Mundruczóovho filmu Jupiterov mesiac, že vie levitovať. Do akej miery to súvisí s jeho interakciou s akousi vypĺznutou sliepkou, sa nikdy nedozvieme. Zachrániť ostatných sa mu totiž nedarí, no nikomu to neprekáža, všetci čakajú, že sa časom príde na spôsob, ako sa dostať von. Potenciálny záchranca napokon spyšnie, uspokojí sa s tým, že drží ostatných v šachu. A stane sa to, čo sa dalo čakať: urobí všetko preto, aby si uchoval svoju diktatúru.

Kristóf pracuje s viacerými intertextuálnymi odkazmi aj tradičnými symbolmi, no nepredvídateľne mení ich významy. Príkladom je nielen surreálna sliepka, ktorá sa objaví ako Čechovov revolver hneď v prvých záberoch filmu, ešte v „starej“ väznici, či paralela s Mundruczóovým filmom, ale napríklad aj krásne baroková etuda, ktorá cituje Caravaggiov obraz Narcisa, no posúvajú ho z pôvodne až nežných do celkom nepokryte démonických polôh. Nejednoznačný je aj záver filmu, keď sa kamera konečne dostane „von“ medzi oblaky, no namiesto zvukov slobody počujeme bojové dunenie vojny. Pôvodný takmer happy end tak získava množstvo nových rozmerov.   

Na filme Zenit oceňujem kongeniálne prepojenie tvorivých profesií, ktoré sa na ňom okrem režiséra podieľali: herecky mimoriadne nadaných tanečníkov, kameramana, strihača, skladateľa a samozrejme choreografa. Ale takisto ich spoločnú snahu vyhnúť sa príliš jednoznačným záverom a príliš jednoduchým významom. Vzniklo tak dielo, ktoré je univerzálne a nie lokálne, ako je u nás tak často zvykom, a to nielen preto, že sa v ňom nerozpráva žiadnym lokálnym, ba ani národným jazykom.

O filme Zenit čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom