Záber z filmu Zenit

recenzia Zenit

Keď utláčaných postihne pýcha

Jana Dudková

Písmo: A- | A+

Synergické prepojenia tanca a filmu v slovenskom kinematografickom prostredí nie je bežným javom, obzvlášť nie v celovečernej podobe. Zenit však celkom slovenským filmom nie je: veľká časť finančných prostriedkov síce bola alokovaná zo slovenských zdrojov vrátane nie tak často využívaného programu Kultminor a jeho režisér sa narodil na Slovensku, ale tvorivý potenciál filmu súvisí najmä so schopnosťou prekračovať hranice, a to aj medzi národmi a národnými umeleckými scénami.

Režisér György Kristóf je Slovák maďarskej národnosti, momentálne však usadený v Maďarsku, absolvent FAMU so skúsenosťou života vo viacerých krajinách. Na Slovensku nežije už dlho. A jeho medzinárodný duchovný horizont sa na filme podpísal skutočne zásadne, prekračujúc už čoraz viac zatuchnutú sebaspokojnosť domácich absolventov našich zopár filmových škôl.

Debut Györgya Kristófa OUT som prijala s rozpakmi. Spôsob, akým sa pokúsil „twistnúť“ vtedy aktuálnu slovenskú sociálnu drámu prvkami existenciálneho road movie a surrealizmu, sa ocital miestami na hrane vulgárnosti a pre mňa aj nepochopenia. Pritom práve vďaka týmto „twistom“ sa film dostal do sekcie Un Certain Regard na MFF Cannes 2017, čo mohlo ďalšiemu filmu zaručiť pohodlnú vstupenku k domácim finančným zdrojom – nestalo sa tak. Komisie AVF boli voči režisérovmu ďalšiemu projektu rezervované, no výsledok je čímsi, čo na Slovensku znova len tak ľahko neuvidíme. A vôbec tým nemám na mysli čiastočne oprávnené obavy umeleckej obce spojené s pôsobením súčasného MK SR. Mám tým na mysli niečo, čo jednoducho slovenská umelecká obec nemá vo zvyku skúšať, ani čo sa týka tvorivých postupov a čo je pomerne výnimočné aj v širšom svetovom horizonte.

Zenit je film, v ktorom je príbeh vyrozprávaný prostredníctvom tanca vrátane jeho okrajových prvkov, ako sú mimika a zdanlivo netanečné gestá. Miestami sa tanečníci/herci prejavujú aj zvukovými, neartikulovanými prvkami a v kombinácii s hudbou sú vďaka tomu emócie a vzťahy medzi postavami tlmočené jasne a komplexne. Film si vystačí celkom bez slov a pritom s vyváženou dávkou abstrakcie, polysémie a tajomstva. Navyše, nejde o automatický záznam tanca, ale v kombinácii s kamerou a svietením vznikajú často kompozície, ktoré by tanečné divadlo nemalo k dispozícii. Nehovoriac o mikromimike a nepatrných pohľadoch, ktoré herci/tanečníci takisto využívajú veľmi presne a pritom nebanálne.

Azda najbanálnejším prejavom je úžas v tvári a hlase protagonistu, keď zistí, že je schopný levitovať: jeho detská radosť sa však rýchlo mení a postava sa do konca príbehu niekoľkokrát transformuje tak, že by sme to na jeho začiatku nepredpokladali. Pritom nápad, s ktorým tvorcovia pracujú, je veľmi starý. Je to hľadanie odpovede na otázky, ako sa transformuje moc, ako sa totalita prelieva z jednej skupiny na druhú, ako sa z nevinného stáva diktátor, ako vôbec pomáhať druhému bez spupnosti, ako robiť revolúcie, ako prejaviť solidaritu… Ak mnohí novinári podľahli lákavej predstave o tom, že film sa stal nebývalo aktuálnym, tak treba dodať, že práve o to ide: o nebezpečenstvo totality, ktorá striehne a pokúša všetkých. Nezabúdajme, že často práve tých „správnych“, morálne vyspelých, alebo len ublížených, nevinných, nadaných a mohli by sme pokračovať.

Príbeh sa začína jednoducho. V akejsi dystopickej väznici sa pokazí kontrolný systém, a náhodná skupina väzňov sa tak ocitne na slobode. Alebo nie? Rýchlo totiž zistia, že „vonku“, odkiaľ zenit nášho slnka vidia iba cez otvor akejsi hlbokej studne či veže, sa nedostanú. Nádej vznikne, keď jeden z nich zistí, podobne ako utečenec z Mundruczóovho filmu Jupiterov mesiac, že vie levitovať. Do akej miery to súvisí s jeho interakciou s akousi vypĺznutou sliepkou, sa nikdy nedozvieme. Zachrániť ostatných sa mu totiž nedarí, no nikomu to neprekáža, všetci čakajú, že sa časom príde na spôsob, ako sa dostať von. Potenciálny záchranca napokon spyšnie, uspokojí sa s tým, že drží ostatných v šachu. A stane sa to, čo sa dalo čakať: urobí všetko preto, aby si uchoval svoju diktatúru.

Kristóf pracuje s viacerými intertextuálnymi odkazmi aj tradičnými symbolmi, no nepredvídateľne mení ich významy. Príkladom je nielen surreálna sliepka, ktorá sa objaví ako Čechovov revolver hneď v prvých záberoch filmu, ešte v „starej“ väznici, či paralela s Mundruczóovým filmom, ale napríklad aj krásne baroková etuda, ktorá cituje Caravaggiov obraz Narcisa, no posúvajú ho z pôvodne až nežných do celkom nepokryte démonických polôh. Nejednoznačný je aj záver filmu, keď sa kamera konečne dostane „von“ medzi oblaky, no namiesto zvukov slobody počujeme bojové dunenie vojny. Pôvodný takmer happy end tak získava množstvo nových rozmerov.   

Na filme Zenit oceňujem kongeniálne prepojenie tvorivých profesií, ktoré sa na ňom okrem režiséra podieľali: herecky mimoriadne nadaných tanečníkov, kameramana, strihača, skladateľa a samozrejme choreografa. Ale takisto ich spoločnú snahu vyhnúť sa príliš jednoznačným záverom a príliš jednoduchým významom. Vzniklo tak dielo, ktoré je univerzálne a nie lokálne, ako je u nás tak často zvykom, a to nielen preto, že sa v ňom nerozpráva žiadnym lokálnym, ba ani národným jazykom.

Trailer k filmu Zenit

O filme Zenit čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom

 

Zenit
Slovensko/Maďarsko/Česko, 2024
RÉŽIA György Kristóf ● SCENÁR György Kristóf, Michaela Sabo, Ieva Norvele Kristóf, Eszter Horváth ● KAMERA Gergely Pálos ● STRIH László Dunai ● CHOREOGRAFIA Anton Lachky ● HUDBA Ábris Gryllus ● ARCHITEKTI Anna Nyitra, Zoltán Gelsi ● HRAJÚ Anna Szilvási, Judith State, Andrea Ladányi, Bea Egyed, Samuel Caleb, Till Jenewein, Zoltán Feicht, Katalin Lõrincz, Linus Janser, Bitó Katalin, Evgenia Turushkina, Patrik Kelemen, Anna Jacsó, Paulína Šamtláková, Tristan Sagon
MINUTÁŽ 77 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 9. 2024

Hodnotenie: 99%

Záber z filmu Zenit. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články