režisér György Kristóf

rozhovor György Kristóf

Rukopisom môžu byť aj témy, ktoré si vyberáme

Zuzana Sotáková

Písmo: A- | A+

Pred siedmimi rokmi debutoval hraným filmom OUT o päťdesiatnikovi, ktorý putuje východnou Európou v snahe nájsť si prácu a spoznať samého seba. Bol to prvý a doteraz jediný slovenský film v súťaži Un certain regard na festivale v Cannes. Režisér György Kristóf sa už v tom čase pohrával s myšlienkou na filmový experiment, v ktorom tanec nahradí slovo. Po rokoch sa jeho túžba vytvoriť niečo jedinečné zhmotnila do celovečerného filmu Zenit, ktorý práve prišiel do kinodistribúcie.

Do slovenských a maďarských kín práve vstupuje tvoj druhý celovečerný film Zenit. Tanečný dystopický triler o dynamike moci je diametrálne odlišný od tvojho debutu – hraného, trochu absurdného road movie. Prečo ten presun k experimentu?

Všetko sa začalo ešte na škole na FAMU v Prahe. Mali sme tam týždňový workshop s choreografmi, počas ktorého sme mali niečo spolu vytvoriť. Vtedy som si napozeral pár tanečných filmov, no z môjho hľadiska to vlastne filmy neboli, pretože nemali postavy, s ktorými by sa dalo ísť, nemali príbeh a nemali filmový jazyk. Bola to teda výzva a ja som ju posunul do celovečerného formátu. Po filme OUT som mal pocit, že som v situácii, v ktorej je možné taký špeciálny film zafinancovať. 

Akú úlohu hrá Zenit pre teba ako mladého filmového tvorcu pri hľadaní vlastného rukopisu? Máš vôbec ambíciu formovať svoj rozpoznateľný rukopis?

Asi najviac obdivujem tvorcov, ktorých formálny rukopis možno rozoznať už po pár sekundách. Ja ho ešte nemám. Ale rukopisom môžu byť aj témy, ktoré si vyberám. Ja sa vedome pokúšam zachytiť a tlmočiť našu postsocialistickú stredoeurópsku spoločnosť. 

Zenit rozpráva o spoločnosti, moci a zápase o ňu, ale aj o zmene charakterov pod vplyvom moci. Sám hovoríš, že je to univerzálny archetypálny príbeh, ktorý sa opakuje naprieč dejinami. Prečo si sa zameral práve na tento motív? A ako ho vnímaš práve teraz, keď sa v našej spoločnosti hrubo ukazuje odvrátená stránka moci a naplno sa prejavujú charaktery?

V prvom rade sme potrebovali taký príbeh, o ktorom sme vedeli, že sa bude dať vyrozprávať bez dialógov. Preto musel byť dej jednoduchý a archaický. Myslím si, že môžem byť zaujímavý pre svetovú kinematografiu, keď budem hovoriť o tom, o čom iní netušia. Teda reportovať, ako sa žije v tej našej postsocialistickej strednej Európe. Konkrétne tento film som začal pred siedmimi rokmi, ale celý koncept má korene v oveľa hlbšej minulosti, ešte na škole, takže som, samozrejme, nemohol vedieť, ako bude rezonovať dnes. Povedal by som, že som rád, že sme takto vycítili situáciu, ale bol by som radšej, keby naša spoločnosť už bola ďalej.

V Zenite rozprávaš príbeh tancom a pohybom, bez slov a dialógov. Dnešný divák, pokiaľ nechodí napríklad do divadla na balet, bude stáť pred niečím, na čo nie je vo filme zvyknutý. Myslel si na to pri písaní a filmovaní?

Od samého začiatku bolo mojím cieľom, aby film fungoval nielen u fanúšikov tanca, ale aj u „obyčajného“ kino diváka.


Keď hovoríme o spôsobe narácie, na filme si úzko spolupracoval s choreografom Antonom Lachkým. Ako fungovali spolu dvaja tvorcovia, umelci, ktorí zvyčajne tvoria sólo v dvoch odlišných umeleckých svetoch?

Bol to dlhý proces, počas ktorého sme sa museli postupne naučiť, ako ten druhý k spoločnej látke pristupuje. Museli sme byť nesmierne otvorení, mať k sebe úctu a som Antonovi vďačný, že vedel prijať, že posledné slovo je moje.

Zenit vznikal niekoľko rokov, podobne dlho si pracoval aj na svojom prvom filme OUT. Si typ, ktorý potrebuje na tvorbu dosť času, alebo do toho vstúpili aj iné faktory?

Ak si dobre pamätám, OUT vznikal päť rokov. Zväčša to nie je mnou, ale okolnosťami. V princípe je to viac rokov od momentu, keď sa film vymyslí až po deň premiéry. V tomto prípade to trvalo tak dlho aj preto, že financie sa zháňali oveľa pomalšie, pretože projekt bol skutočne novátorský a netypický. Keď sme napokon po niekoľkoročnom hľadaní našli vhodného choreografa, museli sme naňho čakať takmer dva roky, kým sa pre náš projekt mohol uvoľniť.

Ako sa stavajú inštitúcie, napríklad fondy, k projektu, ako je Zenit? Našiel si pre film dostatok podpory či záujmu?

Prvú finančnú podporu sme získali po mojej účasti v súťaži v Cannes a prišla pomerne rýchlo, hoci na Audiovizuálnom fonde som musel komisie viackrát presviedčať, že som sa nezbláznil. Druhá polovica financií sa, naopak, dávala dokopy veľmi pomaly. Máme za sebou viac než desiatku zamietnutých žiadostí z viacerých krajín. Postupne však v projekte našli potenciál český Státní fond kinematografie, Kultminor a RTVS, a aj keď s veľkými organizačnými zmenami, opätovným plánovaním a koniec koncov aj vďaka maďarským „vratkám“, film sa nám predsa len podarilo dokončiť.

Hlavné úlohy v Zenite si zveril do rúk profesionálnym tanečníkom, pričom okrem Rumunky Judith State nikto z nich nemal skúsenosti s herectvom. Nebol to riskantný krok?

Skúšali sme aj hercov a musím povedať, že boli aj celkom šikovní, ale práca na filme by s nimi bola oveľa pomalšia než s tanečníkmi. Veril som, že nájdeme tanečníkov, ktorí budú zároveň dostatočne zdatní ako herci. Robili sme veľký medzinárodný kasting a som nesmierne šťastný, že sa nám podarilo vycítiť, s kým sa nám bude dobre pracovať, kto bude schopný aj malými gestami vyjadriť emócie na kameru. Práca s vybranými tanečníkmi v hereckých úlohách bola v zásade jednoduchá a rýchla. Musím povedať, že to zvládli vynikajúco.

Žiješ v Budapešti, študoval si na FAMU v Prahe, pochádzaš zo Slovenska, dokonca si žil rok v Lotyšsku. Tvoje filmy sú koprodukcie a nakrúcaš ich s medzinárodným tímom. Ako sa pracuje v tejto pozícií, keď nikde nie si úplne doma, ale ani nikde cudzincom? A aké máš skúsenosti práve s koprodukciami?

Už z tvojej otázky je zjavné, že táto medzinárodnosť je pre mňa prirodzená. Asi vďaka tomu viem vnímať veci aj z diaľky, s väčším odstupom, s nadhľadom. Viem vycítiť univerzálne prvky a treba poznamenať, že vďaka tomu mám aj väčší výber pri hľadaní najtalentovanejších spolupracovníkov.

Potvrdí sa táto medzinárodnosť aj na ďalšom tvojom projekte?

Vyzerá to tak. Pripravujem film, ktorý zachytáva obdobie, keď vypukla vojna na Ukrajine. Zároveň hovorí o sile rodiča, čo je pre mňa v mojom životnom období veľmi aktuálne. Film sa zatiaľ volá Nájdem ťa (I Will Find You) a je to príbeh ženy, ktorá chce mať dieťa, ale nemôže, a tak ho čaká prostredníctvom surogátnej matky na Ukrajine. Medzi jej dieťa a ňu sa však nečakane postaví vojna a žena hľadá v sebe odpovede nielen na to, čo bude, ale aj, čo sa udialo v jej doterajšom živote. S filmom sa presunieme do pohraničia, a tak sa opäť ocitneme v akomsi kultúrnom mixe, ktorý ma vlastne sprevádza počas celého života. Všetko nasvedčuje tomu, že teraz bude proces tvorby rýchlejší, a dúfam, že v roku 2026 už diváci uvidia film v kinách.

(Autorka je partnerka režiséra)

O filme Zenit čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy

Recenzia filmu Zenit

Režisér György Kristóf. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články