Paríž Texas Nastassja Kinski a Harry Dean Stanton vo filme Wima Wendersa Paríž, Texas (1984).

myslím si Život v niekoľkých minútach

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Bratislavské Kino Lumière nám v letných mesiacoch ponúklo popri bežnom programe aj niekoľko unikátnych projekcií. Medzi nimi aj Paríž, Texas Wima Wendersa.

Ako sprievodné podujatie k Dúhovému pridu to bol s odstupom siedmich rokov od tunajšej distribučnej premiéry film Lucu Guadagnina Daj mi tvoje meno (2017). V úplne poslednom obraze toho filmu sa mladučký Elio cez telefón dozvie, že muž, do ktorého sa v lete zamiloval, sa bude ženiť. Okolo neho bežia rodinné prípravy na štedrú večeru či Chanuku (tá rodina sú takí „vlažní“ židia), ale on potrebuje – v rámci možností – byť sám, aby mohol spracovať ten šok, tú zradu. Čupne si ku kozubu, hľadí do ohňa – a my sa „z kozuba“ pozeráme na jeho tvár, na ktorej sa zračí búrka potláčaných emócií. Neuveriteľne talentovaný Timothée Chalamet to ťahá bez slov a nehybne tri a pol minúty!

Herecký koncert vo vyše dvadsaťminútovej scéne

V auguste zavítal do Lumièra k osemdesiatinám Wima Wendersa Paríž, Texas (1984), jeden z mojich najmilovanejších filmov vôbec. Samozrejme, opäť som naň išiel a





Nastassja Kinski a Harry Dean Stanton vo filme Wima Wendersa Paríž, Texas (1984). Foto: Wim Wenders Stiftung – Argos Films.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články