Záber z filmu Orbis pictus. Foto: CHARLIE'S/DAFilms.sk

myslím si Zlaté divoké deväťdesiate

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Z podivuhodných osobných dôvodov som si nedávno po dlhom čase pustil film Martina Šulíka Orbis pictus z roku 1997. A krátko nato sa mi pri šokujúcom úmrtí Evy Borušovičovej vynorila z hlbín pamäti spomienka na naše zoznámenie sa v Karlových Varoch pri výťahu hotela Thermal a na to, ako som s ňou potom robil rozhovor k distribučnej premiére Modrého z neba, natočeného v tom istom roku ako Šulíkov film. Ona debutantka, ja viac-menej začínajúci novinár, Eva si so mnou tak milo váhavo potykala, boli sme na jednej vlne. Tá spomienka ma motivovala pozrieť si opäť aj tento film.

Boli deväťdesiate roky minulého storočia a každý nový slovenský film bol vzácny. Recenzenti však filmy ani ich tvorcov vôbec nešetrili. Mladá snaživá novinárka, ktorá sa po pár rokoch publikovania z novinárskeho i audiovizuálneho priestoru – na rozdiel od Martina Šulíka – načisto vytratila, o jeho filme napísala: „A i keď sú rozmanité obrázky dokonale namaľované, nestačia na to, aby uniesli film. Bez myšlienky, ktorá by ich spájala, následnosti a smerovania, bez dynamiky, napätia, vzrušenia, zostávajú len prázdnymi pohľadnicami.“ Znie to múdro, len či sa to aspoň blíži pravde? Ale aj kvalifikovanejšia a „trvanlivejšia“ recenzentka napísala: „Nový, v poradí štvrtý film Martina Šulíka priniesol sklamanie. Diváci sa nudia, sú rozpačití…“ Hmm – pýtala sa ich?

Iný, vtedy mladý novinár, ktorý už nie je medzi nami, sa vyjadril k Modrému z neba: „Okrem prekážajúcej nadmernej miery samoúčelného smiechu hrdiniek, za ktorým sa akoby skrýval nedostatok dialógových myšlienok a nepostačujúceho nutkania strihať zbytočne dlhé scény, sa Modrému z neba podarilo dosiahnuť aj neželanú divácku kontroverznosť.“

A čo napísala približne v rovnakom čase skúsená dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl Tatárová? „Prečítala som si pozorne niekoľko bezprostredných recenzií posledných slovenských filmov, vrátane tých jedovatých, a bolo mi jasné, že na ne treba, až na výnimky, čo najrýchlejšie zabudnúť.“ Aby bolo jasné, keďže to citujem vytrhnuté z kontextu: zabudnúť treba na tie recenzie, nie na tie filmy.





Záber z filmu Orbis pictus. Foto: CHARLIE’S/DAFilms.sk

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmový festival inakosti 2026 Martin Klinčúch a Filip Koish vo filme Dva sršne. Foto: Continental film

Slovenské filmy na FFI 2026: Dva sršne, Chica Checa aj Suka

Jubilejný dvadsiaty ročník Filmového festivalu inakosti uvedie vo svojom programe dvadsiatku slovenských filmov. Festival sa koná od 18. do 24. novembra v bratislavských kinách Lumière a Edison Film Hub. Organizátori sa tešia z toho, že z osemdesiatich titulov v programe môže byť až štvrtina slovenských. „Výnimočné je aj to, že v rámci sekcie Slovenská sezóna uvedieme v distribučnej premiére a exkluzívnej predpremiére dva domáce celovečerné filmy,“ hovorí riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. Raz treba dať deťom slobodu Po premiére v Karlových Varoch prichádza do slovenskej distribúcie od štvrtku 19. novembra česko-francúzsko-slovenská snímka Chica Checa režiséra Šimona Holého. Hlavnou postavou je poštárka, ktorej zomrie manžel a zostane sama. Zo zahraničia sa jej vráti syn, o ktorom si myslí, že pracuje v banke. Veci sa však majú trochu inak. „Chica Checa otvára niekoľko tém. Otvára vzťah matky a syna, otvára tému drag queens, ktorá je u nás stále ešte na okraji a nepoznaná, otvára aj tému života po päťdesiatke, keď človek zostane sám, takisto tému vidieckeho prostredia a klebiet“ hovorí slovenská koproducentka filmu Silvia Panáková. To, čo sa matka dozvie o synovi je pre ňu šokujúce a nevie to spracovať. Cestu k synovi však neprestane hľadať. „Pochopí, že raz jednoducho treba dať deťom slobodu,“ hovorí Panáková. „Režisér Šimon Holý vychádzal z vlastnej skúsenosti s mamou, takže dialógy vo filme nešuštia papierom....
Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie krátke snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho česko-francúzsko-slovenská komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Zobraziť všetky články