Z podivuhodných osobných dôvodov som si nedávno po dlhom čase pustil film Martina Šulíka Orbis pictus z roku 1997. A krátko nato sa mi pri šokujúcom úmrtí Evy Borušovičovej vynorila z hlbín pamäti spomienka na to, ako sme sa zoznámili v Karlových Varoch pri výťahu hotela Thermal a ako som s ňou potom robil rozhovor k distribučnej premiére Modrého z neba, natočeného v tom istom roku ako Šulíkov film. Ona debutantka, ja viac-menej začínajúci novinár, Eva si so mnou tak milo váhavo potykala, boli sme na jednej vlne. Tá spomienka ma motivovala pozrieť si opäť aj tento film.
Boli deväťdesiate roky minulého storočia a každý nový slovenský film bol vzácny. Recenzenti však filmy ani ich tvorcov vôbec nešetrili. Mladá snaživá novinárka, ktorá sa po pár rokoch publikovania z novinárskeho i audiovizuálneho priestoru – na rozdiel od Martina Šulíka – načisto vytratila, o jeho filme napísala: „A i keď sú rozmanité obrázky dokonale namaľované, nestačia na to, aby uniesli film. Bez myšlienky, ktorá by ich spájala, následnosti a smerovania, bez dynamiky, napätia, vzrušenia, zostávajú len prázdnymi pohľadnicami.“ Znie to múdro, len či sa to aspoň blíži pravde? Ale aj kvalifikovanejšia a „trvanlivejšia“ recenzentka napísala: „Nový, v poradí štvrtý film Martina Šulíka priniesol sklamanie. Diváci sa nudia, sú rozpačití…“ Hmm – pýtala sa ich?
Iný, vtedy mladý novinár, ktorý už nie je medzi nami, sa vyjadril k Modrému z neba: „Okrem prekážajúcej nadmernej miery samoúčelného smiechu hrdiniek, za ktorým sa akoby skrýval nedostatok dialógových myšlienok a nepostačujúceho nutkania strihať zbytočne dlhé scény, sa Modrému z neba podarilo dosiahnuť aj neželanú divácku kontroverznosť.“
A čo napísala približne v rovnakom čase skúsená dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl Tatárová? „Prečítala som si pozorne niekoľko bezprostredných recenzií posledných slovenských filmov, vrátane tých jedovatých, a bolo mi jasné, že na ne treba, až na výnimky, čo najrýchlejšie zabudnúť.“ Aby bolo jasné, keďže to citujem vytrhnuté z kontextu: zabudnúť treba na tie recenzie, nie na tie filmy.
Nemôžem si pomôcť, mne sa oba spomínané filmy páčili v čase ich vzniku a páčili sa mi znova aj teraz. Majú originálne námety. Majú zmysluplný príbeh. Majú každý svoju poetiku. Nie sú polopatistické, v každom je nejaká miera metaforickosti. Sú dobre obsadené hercami, ktorí vtedy ešte nehrali v žiadnych slovenských telenovelách. Kameramani robili divy, hudobní skladatelia vystihli atmosféru filmu.
Ale nielen to.
Tie dva filmy neboli ani skrytými, ani priznanými recyklátmi pôvodného talianskeho ani rumunského ani dánskeho filmu.
Ani v jednom nebol hlavnou postavou mafiánsky bos a mnohonásobný vrah, ktorý by sa chcel v realite po rokoch dostať z basy na slobodu, lebo veď už si za každú mŕtvolu odsedel hádam aj rok.
Žiadne mátožné postavy tam negúľali očami a nerobili z neznámych dôvodov divné veci v takmer ľudoprázdnych ošarpaných kúpeľoch.
Nestretli sa tam polodementní zamestnanci korporátnej firmy, aby budovali všeobjímajúce priateľstvo a zažili aj všeličo iné v rámci teambuildingu, takého typického pre slovenskú kultúru.
V tých filmoch láska ani neprenášala hory, ani neprinášala smolu. Láska tam podľa okolností jednoducho bola alebo nebola.
Nejaká svadba sa tam vyskytla, ale rozhodne nie tri svadby a jeden pohreb.
Ach, keby len boli „prázdne pohľadnice“ a „samoúčelný smiech hrdiniek“ tým najhorším, s čím sa dnes stretávame v slovenskom hranom filme.
