Záber z filmu Orbis pictus. Foto: CHARLIE'S/DAFilms.sk

myslím si Zlaté divoké deväťdesiate

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Z podivuhodných osobných dôvodov som si nedávno po dlhom čase pustil film Martina Šulíka Orbis pictus z roku 1997. A krátko nato sa mi pri šokujúcom úmrtí Evy Borušovičovej vynorila z hlbín pamäti spomienka na naše zoznámenie sa v Karlových Varoch pri výťahu hotela Thermal a na to, ako som s ňou potom robil rozhovor k distribučnej premiére Modrého z neba, natočeného v tom istom roku ako Šulíkov film. Ona debutantka, ja viac-menej začínajúci novinár, Eva si so mnou tak milo váhavo potykala, boli sme na jednej vlne. Tá spomienka ma motivovala pozrieť si opäť aj tento film.

Boli deväťdesiate roky minulého storočia a každý nový slovenský film bol vzácny. Recenzenti však filmy ani ich tvorcov vôbec nešetrili. Mladá snaživá novinárka, ktorá sa po pár rokoch publikovania z novinárskeho i audiovizuálneho priestoru – na rozdiel od Martina Šulíka – načisto vytratila, o jeho filme napísala: „A i keď sú rozmanité obrázky dokonale namaľované, nestačia na to, aby uniesli film. Bez myšlienky, ktorá by ich spájala, následnosti a smerovania, bez dynamiky, napätia, vzrušenia, zostávajú len prázdnymi pohľadnicami.“ Znie to múdro, len či sa to aspoň blíži pravde? Ale aj kvalifikovanejšia a „trvanlivejšia“ recenzentka napísala: „Nový, v poradí štvrtý film Martina Šulíka priniesol sklamanie. Diváci sa nudia, sú rozpačití…“ Hmm – pýtala sa ich?

Iný, vtedy mladý novinár, ktorý už nie je medzi nami, sa vyjadril k Modrému z neba: „Okrem prekážajúcej nadmernej miery samoúčelného smiechu hrdiniek, za ktorým sa akoby skrýval nedostatok dialógových myšlienok a nepostačujúceho nutkania strihať zbytočne dlhé scény, sa Modrému z neba podarilo dosiahnuť aj neželanú divácku kontroverznosť.“

A čo napísala približne v rovnakom čase skúsená dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl Tatárová? „Prečítala som si pozorne niekoľko bezprostredných recenzií posledných slovenských filmov, vrátane tých jedovatých, a bolo mi jasné, že na ne treba, až na výnimky, čo najrýchlejšie zabudnúť.“ Aby bolo jasné, keďže to citujem vytrhnuté z kontextu: zabudnúť treba na tie recenzie, nie na tie filmy.





Záber z filmu Orbis pictus. Foto: CHARLIE’S/DAFilms.sk

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články