V samom historickom centre Bratislavy otvorili koncom januára nové kino Edison Filmhub. Nie je to každodenná udalosť. Mimochodom, udialo sa to cirka 120 rokov po otvorení prvého stáleho kina v Bratislave. A Edison Filmhub nie je veru žiadny sterilný popkornový multiplex, ale „butikové“ kinečko s dvomi neveľkými, ale o to krajšími a pohodlnejšími sálami.

Film a kino, to sú nerozlučné dvojčatá, veď dlhé desaťročia sa dali filmy vidieť jedine v prítmí kinosály. Až potom to „pokazila“ televízia, videokazety, dévedečká a počítače a internet a strímovanie a displeje mobilných telefónov… Ale my, ktorí film naozaj milujeme, nedáme dopustiť na návštevu kina.

Filmy verzus večera

S kinami som spätý od útleho detstva. Nepamätám si svoju úplne prvú návštevu kina. Zato si spomínam na prvý silný filmový zážitok, ktorý sa spája s kinom Palace na Poštovej ulici. Bolo to špeciálne kino. Večer tam dávali aj „normálne“ filmy, ale inak fungovalo po celý deň už od rána ako takzvané kino Čas. Premietali sa dookola bez prestávky tie isté krátke filmy, niekedy obohatené o jeden celovečerný. Prísť a odísť ste mohli kedykoľvek, mohli ste si tam ráno sadnúť a za jedno vstupné vidieť tú zostavu filmov hoci aj trikrát.

To kino bolo „špeciálne“ aj inak. Bolo v suteréne a v maličkom, stiesnenom vstupnom priestore bolo vždy cítiť zápach z toaliet, ktoré boli hneď vedľa pokladne. Napriek tomu som tam chodil veľmi rád, lebo medzi tými filmami bývali aj prírodopisné a cestopisné dokumenty a animované filmy. Neraz sa stalo, že sme s mamou vyšli do mesta kúpiť niečo na večeru a ja som začal otravovať: „Mami, poďme na krátke“ – tak sme to nazývali, „ísť na krátke“. Mama môjmu prosíkaniu spravidla neodolala, a kým sme si my užívali filmy, otec doma od hladu zoškraboval omietku…

Že kde je ten silný zážitok? Ach, áno, bol to Winnetou a vôbec mi vtedy nevadilo, že rovno druhý diel – Červený gentleman (1964, r. Harald Reinl). Učaril mi obraz boja Winnetoua s grizlym a – ktovie prečo – aj postava, ktorú hral Terrence Hill (vtedy ešte ako Mario Girotti). Bol som druhák na základke a potom som v novinách starostlivo sledoval program kín, aby som vystriehol prvý a tretí diel… V tom suterénnom priestore boli vraj po zániku kina Palace trezory banky sídliacej v tej budove a dnes sa celá budova prerába na obytnú.

Čaro detských predstavení

Niekedy v tom čase som sa do popuku smial na čiernobielom sovietskom filme, v ktorom dvaja banditi unesú malého chlapca, aby zaňho dostali výkupné, ale keďže chlapec je taký neposlušný, že sa s ním nedá vydržať, napokon zaplatia rodičom za to, že si toho galgana zoberú naspäť. Až neskôr som zistil, že to bola adaptácia poviedky O. Henryho Výkupné za Červeného náčelníka. A až dnes som sa pomocou umelej inteligencie (zvanej aj AI) dopátral, že išlo o film režiséra Leonida Gajdaja Muži bez zákona (1962) a že spomínaná storka bola len jednou z troch epizód poviedkového filmu, z ktorého si zvyšné dve vôbec nepamätám.

Nespomínam si, v ktorom kine som ho videl, ale páčil sa mi tak veľmi, že som ho chcel vidieť ešte raz, a tak sme sa s našimi v jedno krásne nedeľné popoludnie vybrali na detské predstavenie do kina Nivy. Z domu sme ho mali síce blízko, ale tak nejako „od ruky“. Aké bolo moje sklamanie, keď sme zistili, že došlo k zmene programu a dávajú úplne iný film. Keď sme tam už boli, zostali sme. Pri českom filme Fantom Morrisvillu (1966) som sa príšerne nudil, čo asi nevypovedá nič o kvalitách filmu Bořivoja Zemana, skôr o mojej nepripravenosti vnímať ho v tom veku… O mnoho rokov neskôr sa kino Nivy po istom období nefungovania pretransformovalo na solídne kamenné kino Nostalgia. Občas doň zájdem aj dnes, hoci ho mám stále trochu od ruky.

Detské filmy zo spriatelených krajín

Nie som si celkom istý, v ktorom kine som videl juhoslovanský film pre deti, pri ktorom som sa ako dieťa skoro pocikal od strachu, ale myslím si, že prvý raz to bolo „na krátkych“ a potom druhý raz v kine Metropol, to už bez cikania, lebo som poznal pointu a bol som odvážny ako titulný detský hrdina toho filmu.

Celé roky som bol presvedčený, že ten film sa volal Pechta podľa hlavnej dospeláckej postavy – priam som videl tých šesť písmen titulu na farebnom pozadí hôr, kde sa odohrával dej. Išlo v ňom o to, že deti sa Pechty, zamračenej mohutnej ženy, žijúcej osamelo v horách, najskôr boja, ale potom vysvitne, že to je láskavá bylinkárka, ktorá dokonca vylieči kamarátku hlavného hrdinu zo slepoty. Po rokoch sa mi prácne podarilo zistiť, že ten film sa v našej distribúcii v skutočnosti volal Odvážny Radko (r. Jože Gale, 1965)… V kine Metropol ste si neskôr mohli kupovať knihy a hudobné nosiče a dnes je aj táto budova celá v rekonštrukcii.

V tretej a vo štvrtej triede na základke som mal spolužiačku Irinu, s ktorou som sa skamarátil. Bývali sme blízko vedľa seba a zaviedli sme si „filmové stredy“.

Kino Mier na vtedajšej Ulici Červenej armády (dnes Grösslingová) bolo asi jediné, kde sa premietali detské filmy nielen cez víkend, ale aj každý všedný deň o 15.30. A tak som vždy v stredu po škole, keď som si urobil úlohy na ďalší deň, vyfasoval od mamy tri koruny a išlo sa. Korunu som vysolil za lístok do kina a zvyšnými dvomi som po kine urobil tržbu najbližšej cukrárni – korunu stál ten najmenší krémeš a rovnakú sumu fľaška kofoly. Mnoho filmov som takto videl: sovietske klasiky typu Sadko (r. Alexandr Ptuško, 1952) či Človek obojživelník (r. Gennadij Kazanskij, Vladimir Čebotariov, 1962), ale vnímal som už aj prvé slovenské filmy – Jerguša Lapina (r. Jozef Medveď, 1960) či Zločin slečny Bacilpýšky (r. Jozef Režucha, 1970)… V kine Mier dnes nakúpite kvalitný drogériový tovar.

Posiela ma pán Hasička

Dlho, ešte aj počas štúdia na gymnáziu, som bol „normálnym“ divákom. Vyhľadával som vďačné žánre – funèsovky, filmy s Annie Girardot, iba občas niečo náročnejšie, ako Čipkárku (1977) Clauda Gorettu či Návrat domov (1978) Hala Ashbyho. Pri divácky atraktívnych tituloch bývali aj veľké kiná vypredané do posledného miesta. Napríklad aj Hviezda na Námestí 1. mája, ku ktorej sa mi viaže možno banálna, ale milá epizóda.

Raz tam môj starší brat Igor čakal v rade na lístky. Kým postúpil k pokladni, lístky na aktuálne predstavenie sa minuli, takže si potom plánoval kúpiť lístky na ďalší deň. Človek, ktorý stál v rade pred ním, sa dôverne naklonil k okienku, povedal: „Posiela ma pán Hasička,“ a nejakým zázrakom