slovenský dabing Záber z filmu Vinnetou – posledný výstrel. Foto: archív SFÚ

návraty Podoby slovenského kinodabingu v programe Filmotéky

Jaroslav Procházka

Písmo: A- | A+

História slovenského filmového dabingu siaha do 50. rokov minulého storočia. Vtedy na Kolibe začali vznikať prvé slovenské verzie cudzojazyčných filmov pre súdobú kinodistribúciu. Spočiatku to boli najmä filmy krátkometrážne, prevažne animované, určené deťom a mládeži. Práve tvorba pre deti a mládež bola pre kinodabing prioritná. Postupne, s väčšou profesionalizáciou, lepšími technickými i finančnými podmienkami sa ponuka dabovaných titulov pre kiná rozšírila aj o snímky určené staršiemu publiku.

Éra kolibského kinodabingu trvala niečo vyše troch desaťročí. Jej výsledky pravidelne počuli okrem návštevníkov kín aj diváci Československej televízie. Po roku 1989, ergo po zániku kolibského štúdia, sa slovenské kolibské kinodabingy vytratili nielen z kinodistribúcie, ale – až na nepatrné výnimky (Mrázik, Starman, Zlatý tuleň,…) – aj z vysielania našich televízií. Na nosiče tzv. domáceho kina či VOD sa pre istotu nedostali a nedostávajú takmer vôbec. História slovenského kinodabingu je pritom pomerne rozsiahla, a rozmanitá. A napriek tradičnej – a dodnes pretrvávajúcej – kvalitatívnej konkurencii súbežne existujúceho barrandovského kinodabingu, nemenej divácky atraktívna.

Filmy v dobovom slovenskom znení

Pamätníkom tejto zaniknutej dabingovej éry, dabingovým nadšencom, bádateľom i bežným divákom zvedavým na filmy v dobovom slovenskom znení, ponúkla Filmotéka Kina Lumière od októbra 2024 do decembra 2025 široký výber dabovaných filmových titulov z prednovembrovej domácej kinodistribúcie. Výber jednotlivých snímok bol intuitívny. Neriadil sa chronologickým, tematickým alebo historickým usporiadaním. Vždy jedenkrát do týždňa ponuku Filmotéky doplnil jeden titul v kolibskom kinodabingu. Spolu tak Filmotéka premietla 51 filmov z približne 15 krajín bývalej socialistickej i kapitalistickej cudziny. Prestávku cyklus čerpal iba počas prázdninových mesiacov.

Pestré bolo aj zastúpenie jednotlivých žánrov. Od divácky obľúbených komédií (Ach, milý Harry, Didi na plný plyn, Didi a pomsta vydedencov, Milovaná žena mechanika Gavrilova), dobrodružných filmov (Sindibád a tigrie oči, Zlatá Sindibádova cesta, Drsný chlapík, Zlatá baňa), cez kriminálno – detektívne drámy (Bankové konto s výstrahou, Sudca, Zlo pod slnkom, Bestseller), divácky náročnejšie filmy (Bravo maestro, Zelená kobra, Kolónia, Cigánka Aza) až po zábavu pre celú rodinu (Lastovičky a amazonky, Nicky, Chcem snívať, Obkľúčení slonmi).

Cyklus uviedol aj niekoľko raritných projekcií. Išlo o filmy, ktoré sa u nás mimo kinodistribúcie pravdepodobne inde neobjavili a napriek tomu, že nie sú medzi milovníkmi filmu príliš známe, ich pripomenutie – navyše v slovenskej verzii – určite nebolo zbytočné. Premietal sa napríklad dobrodružný film Tony hľadá Tokio, v ktorom po prvýkrát po slovensky prehodí pár slov legendárny Clint Eastwood. Takisto talianska komédia Tretí v rade, kde legendárneho Fantozziho Paola Villaggia do slovenčiny vynikajúco pretlmočil Marián Labuda. Filmotéka uviedla aj nekompromisnú socialistickú satiru Maskot. V nej sa stretlo neuveriteľne hviezdne dabingové obsadenie (napr. Michal Dočolomanský, Eduard Bindas, Jana Nagyová, Eva Krížiková, Július Satinský či Miroslav Noga). A premietala sa aj absolútna rarita v podobe historickej fresky Daniel – haličské knieža. Obsahuje netradičný a unikátny slovenský, pre kiná oficiálne vyrobený voiceover.

slovenský dabing Svätopluk Šablatúra a Margita Tomášková v strižni. Foto: archív SFÚ
Svätopluk Šablatúra a Margita Tomášková v strižni. Foto: archív SFÚ

Režiséri a režisérky slovenského znenia

Každý z režisérov slovenského znenia, ktorí v ére kolibského kinodabingu zanechali výraznú tvorivú stopu, mal medzi uvádzanými filmami niekoľko reprezentatívnych a kvalitných ukážok svojej práce. V réžii Eduarda Grečnera sa divákom pripomenuli napríklad Návrat čierneho žrebca a tajomný Dom na Carroll Street. Alžbetu Domastovú reprezentovala vtipná i napínavá jazda po latinskej Amerike Honba za diamantom a prvý „slovenský“ Eddie Murphy zachraňujúci Zlaté dieťa. Dušan Kodaj prispel nadčasovo vtipnými peripetiami, ktoré spôsobili Pohani z Kumerova a ďalšou adaptáciou románovej klasiky Robinson Crusoe. Miroslav Horňák sa podpísal pod Súboj o poklad Yankee Zephyra aj komediálno-kriminálny Vabank II. Najviac pomyselných „zárezov“ patrilo legendárnemu Svätoplukovi Šablatúrovi, zakladateľovi kolibského kinodabingu a najplodnejšiemu dabingovému režisérovi prednovembrovej éry (Dobrodružstvo Toma Sawyera, Dva roky prázdnin, Sestry, O dvoch, čo ukradli mesiac).

K divácky najnavštevovanejším projekciám sa zaradili obľúbená „márnotratná“ komédia Brewsterove milióny. A takisto vynikajúca adaptácia známej klasickej knihy Ericha Kästnera Emil a detektívi. Zaujal tiež romanticko-dobrodružný austrálsky film Muž od Snežnej rieky, úsmevný portrét neobvyklého spolužitia mestského džentlmena a vydry v lone vidieckej prírody Kruhy na vode či rumunská crazy komédia Kto je miliardár?. Ale úspech mali aj experimentálny animovaný maďarský film Syn bielej kobyly alebo unikátna slovenská verzia jedného z komerčne najúspešnejších filmov prednovembrovej distribúcie Vinnetou – posledný výstrel.

slovenský dabing Alžbeta Domastová
Alžbeta Domastová. Foto: archív SFÚ

Možnosť porovnať úroveň kvality slovenského znenia

Cyklus nazvaný Podoby slovenského kinodabingu záujemcom o tento špecifický druh umenia pripomenul to najlepšie, najzaujímavejšie aj najunikátnejšie, čo sa v depozitoch Slovenského filmového ústavu do dnešných dní dochovalo. Aj diváci, ktorí primárne v kinách nepreferujú slovenské verzie, mali možnosť oboznámiť sa s filmami, ktoré slávili úspech v kinodistribúcii rokov minulých. V súčasnosti už nie sú bežne dostupné či už v kinách, televízii alebo na iných distribučných kanáloch. No cyklus predovšetkým ponúkol možnosť porovnať úroveň kvality slovenského znenia v ére štátnej monopolnej distribúcie v juxtapozícii k jej dnešnej, početne neporovnateľnej a často mechanicky „vyrábanej“ dabingovej produkcii, ktorá na jej základoch vyrástla.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články