Keby boli Štipku soli ušetrili povinnej pracovnej tematiky a násilných gagov, mohla byť vtipným príbehom o starom mládencovi, čo nájde životné šťastie.
Svojho času ma mimoriadne očaril film Deň náš každodenný. Na pomedzí hraného filmu a dokumentu ho nakrútil režisér Otakar Krivánek v roku 1969 a nepochybne sa ním zapísal do dejín filmovej tvorby. Jeho tvorbu som si teda začal lepšie všímať.
Vzápätí ma totiž prekvapilo, že v časoch, keď prituhla normalizácia, nakrútil snímku, ktorú by si s ním spojil len málokto. Bola to trojdielna televízna komédia Štipku soli (1977). Dodnes si pamätám, ako televízna hlásateľka na obrazovke avizovala divákom, že film, ktorý uvidia, prináša humor a zábavu práve ako onú povestnú a vzácnu štipku soli. Skrátka humor ako soľ či korenie života. Musím však povedať, že keď som si vtedy minisériu ako dieťa pozrel, veľmi som sa nenasmial.
Napriek nemotornosti
Dielu vládne fádna pracovná tematika (vývoj nového stroja) prepletená s lovestory. Josef Abrhám ako nepraktický vedec Vendelín Zajíček nájde napriek svojej nemotornosti životnú lásku u usmievavej učiteľky v podaní Emílie Vášáryovej – a to všetko rozťahané do troch dielov. Prvý sa odohráva v Prahe, druhý, najatraktívnejší, v Tatrách a tretí na írečitom slovenskom vidieku dakde pri Nitre. Komédia zaujala azda len preto, že v konkurencii vtedajšej televíznej zábavy vyčnievala z priemeru. Ale na rozdiel od klasiky typu Marečku, podejte mi pero! či Adéla ještě nevečeřela ju reprízujú len vzácne.
O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď ju cez vianočné sviatky predsa len odvysielala naša verejnoprávna televízia. A moju sedemročnú dcérku táto Štipka soli načisto ohúrila. Vďaka tomu som si ju pozrel znovu s odstupom času. Bol som oveľa zhovievavejší. Dcéra je mimoriadne vnímavá, počúva Progres 2 a nepotrpí si na disneyovky ani inú lacnú televíznu zábavu. Preto som sa snažil pozrieť na Krivánkov film jej nezaťaženými očami.
Dobre maskovaný dokument
Myslím, že ak by bol film ušetrený v tom čase povinnej pracovnej tematiky a niektorých násilných gagov, mohla to byť vcelku vtipná civilná komédia. Hovorila by o starom mládencovi, čo nájde v zrelom veku životné šťastie. Navyše komédia ovenčená skvelým hereckým obsadením. V televízii dnes reprízujú oveľa priemernejšie, ba i podpriemerné výtvory.
Ako laik neviem posúdiť, prečo to Krivánek neustál. Občas mu do filmu presiakla spontánnosť „dňa každodenného“, občas skĺzol takmer k indickému Bollywoodu. V každom prípade, najmä druhý, tatranský diel má svoje čaro prinajmenšom aj ako dobový dokument sedemdesiatych rokov a ich estetiky, poznačenej vtedajšou politickou klímou. Akoby Krivánek, či chcel alebo nechcel, vytvoril zasa len dokument, hoci bizarný a dobre maskovaný…
A, mimochodom, tento režisér má na konte ešte jeden pozoruhodný počin. Je ním rodinný film Otec ma zderie tak či tak, nakrútený podľa predlohy Vincenta Šikulu. Toľko teda moja zhovievavá štipka spomienok na filmového a televízneho tvorcu Otakara Krivánka.
