V domácej televíznej produkcii je aktuálne stále veľkým hitom seriál Dunaj, k vašim službám, ktorý formou kvázi-romantickej telenovely komunikuje obdobie Slovenského štátu. Robí to rafinovane, herecky uspokojivo a z hľadiska historiografie celkom tvorivo. O to viac prekvapuje, ako málo sa o seriál zaujíma nekomerčná filmová kritika i ako málo ho – akokoľvek, reflektuje. Ako kritická fanúšička Dunaja… by som tento deficit rada dohnala.

Keď som pred pár mesiacmi vo Film.sk uverejnila svoj prvý text k Dunaju…, mala som trochu veľké oči, plánujúc ešte pár ďalších textov. Prinajmenšom v jednom z nich som chcela vyspovedať kolegov – historikov resp. kunsthistorikov a vypytovať sa na ich „odbornú“ recepciu seriálu. Svoj pôvodný úmysel som napokon prehodnotila, keďže som zistila, že väčšina ľudí „z mojej bubliny“ seriál nesleduje, štandardnú televíziu nepozerá (leda ak seriály na Netflixe), doslova má k slovenskej televíznej či seriálovej tvorbe indiferentný, ba až trochu povýšenecký vzťah. (Najčastejšou odpoveďou na otázku „Pozeráš/pozeráte Dunaj…?“ bolo: „Nie! Ale pozerá ho moja mama.“ Prípadne priateľka, frajerka… Teda len akési periférne povedomie o existencii a kvalitách seriálu.) Dosť ma to prekvapilo, aj trochu zarazilo. Že kultúrni pracovníci z jednej vizuálnej sféry ignorujú prácu kolegov a kolegýň z tej druhej. Lebo ak to takto funguje, nerastieme spolu.

Zábava i škola histórie

Slovenský štát sa v posledných rokoch celkom výdatne umelecky stvárňoval. Teda nielen historiografia, ale aj film či dejiny umenia prinášali, prehlbovali a zovšeobecňovali poznanie o tejto ambivalentnej kapitole našich dejín. O tom sa bohužiaľ málo hovorí: že nielen historiografia a žurnalistika, ale aj umelecká reflexia má svoje médiá, svoje prostriedky či „kanály“, ktorými môžu, ak sa vec vydarí, podať komplexnejší obraz onej doby a môžu aj svoje publikum intenzívnejšie a emocionálnejšie zasiahnuť. Preto ma vždy tak zarážalo a stále prekvapuje, ako málo pracujú historici s umením, ako málo mu dôverujú a vôbec rozumejú. Je to o to paradoxnejšie, že práve nacisti/fašisti – nemeckí, talianski i tí domáci, sile umenia či vizuálnych prostriedkov (vlastne) porozumeli, investovali doň a radi ho zneužívali. Alebo ho – viď príklad dneška – likvidovali.

V rámci umenia mal, aj v tejto súvislosti, najsilnejšiu indoktrinačnú moc práve film. A vidieť to vlastne aj v prípade Dunaja…: ako ľudí zaujíma, vzdeláva, baví – svojím spôsobom, ako sa im dostáva pod kožu. Táto ambivalencia Dunaja… ako popkultúrneho produktu, ktorý je zároveň zábavou generujúcou pleasure i školou histórie, generujúcou poznanie je pre mňa ako teoretičku filmu so slovensko-štátnym zameraním lákavá a inšpiratívna. 

Telenovela s prívlastkom

Dunaj… má aktuálne za sebou desať sérií, do 200 hodinových dielov. Rozpracoval príbehy desiatok postáv, nejaký ten tucet už uzavrel. Funguje ako voľný spletenec, ktorý uvoľňuje, resp. sťahuje množstvo paralelných príbehových línií. Naďalej sa živí hlavne romantikou – tri hlavné ženské postavy a ich kamarátstvo a milostné peripetie sú stále hlavným tužidlom príbehu, ktorý sa odohráva na pozadí našej vojnovej štátnosti. Telenovela sa, samozrejme, točí okolo vzťahov, história je len pozadím. Napriek tomu sa ale tvorivému tímu Dunaja… podarilo, aj vďaka času i báze poznania, ktoré má už dnes k dispozícii, stvárniť veci doteraz v slovenskom filme zriedka artikulované. Napríklad: arizácie a spoluúčasť na nich naprieč celou slovenskou spoločnosťou (vrátane napr. verejných aukcií arizovaného majetku); iniciatívnosť „domácich“ pri deportáciách, ich špecifické načasovanie (bezpečnosť Maďarska do roku 1944), ale aj záchranné akcie a trajektórie – napr. aktivity Ústredne Židov.

Ale Dunaj… ukázal aj: politickú diferencovanosť odboja, vrátane kariér fungujúcich „pod obojím“ (Imrich Bočkay), tematizoval otázku vojnovej ekonomiky a konjunktúry, problémy elementárneho zásobovania, fenomén Fressburg a nemecké vykorisťovanie, teda ľudsko-zdrojový a surovinový extraktivizmus, ale aj iné špecifiká nemecko-slovenských vzťahov, atď.   

Sebarealizácia a romantika

Seriál sa vysiela od roku 2023. Jeho dej sa začal na konci roku 1939, pričom jeho seriálový čas beží o čosi rýchlejšie ako slovensko-štátna realita, ktorou sa inšpiruje. Aj motivácie hlavných dievčenských postáv sa medzičasom trochu zmenili.

Taká Eva (Petra Dubayová) bola spočiatku celkom ctižiadostivou hrdinkou. Dnes seriál investuje predovšetkým do jej vzťahu s Dávidom (Jakub Jablonský), ktorý je intímnejší i fyzickejší odkedy sú aj párom mimo obrazovky. Kde ale zmizla Eva-speváčka? Možnosť spievať, teda umelecky sa realizovať, bola predsa v prvých sériách základným drajvom Evinej postavy. Kde sa stratila? Vlastne aj Alenka (Lesana Krausková) túžila kedysi po kariére módnej návrhárky a dnes ju plne pohlcujú vlastne už len vzťahové problémy. V prípade Kláry (Kristína Svarinská) sa občas vynorí jej kriminálny sediment, ale tiež len ako akýsi bonus k romantickej zápletke. Klára, čo tiež veľmi nesedí s jej zlodejskou minulosťou, sa v seriáli vyvŕbila na až prehnane zásadovú postavu. Jej príkrosť v niektorých interakciách rezonuje, ale niekedy je až otravná a blokuje vývoj postavy. Z trojice dievčat je tak (služobne najstaršia) Klára asi najmenej tvárna a najviac predvídateľná. Čo je škoda.

Vôbec boli niektoré ženské postavy na začiatku seriálu oveľa emancipovanejšie. Viac dôverovali svojmu tvorivému potenciálu (navrhovať, spievať, kradnúť, podnikať…). Divácky seriál – a skôr „režim“ telenovely ako vojnový režim – si ich ale „usadil“ do konvenčnejších vzťahov. Spacifikoval ich individualitu romantikou. Paradoxne sa tak ako postava sama sebe najviac verná a „najemancipovanejšia“ nakoniec javí Tereza Lapšanská (Barbora Chlebcová) – skôr ako príklad toxickej feminity, pre ktorú by sme v aktuálnej politickej aréne našli niekoľko pekných analógií.  

Motivačné zlo

Už v minulom texte som sa s rešpektom rozpisovala o Tůmovej kreácii Holubca. Tento so zjavným hereckým potešením stvárňovaný záporák kupodivu stále prekvapuje. Holubec predstavuje čosi, čo by som označila ako motivačné zlo. Čím kvalitnejšiemu – rozumej: morálnejšiemu súperovi čelí, tým viac ho to motivuje k stále rafinovanejším kriváctvam. V podstate je to kreatívec, ktorý nielen drží seriál pohromade, ale je to jedna z postáv, ktorá ho zároveň najviac aktualizuje či prézentizuje. Lebo v kultúrno-politickom priestore dneška stretávame stále viac podobných kreatívcov, ktorých jednoducho baví – ak použijem trendy výraz: zlovôľa. Ešteže tie Božie mlyny…

Zatiaľ čo Tůmov Holubec je trochu estrádnym zloduchom, jeho (ex)partnerka Tereza Lapšanská je skôr fanatička. Je to vôbec podarená dvojica a mám rada interakcie Lapšanská – Holubec, zvlášť tie posteľové, tiež výmeny Terezy s Editou Kučerovou. A kvitujem tiež, že dnes na Slovensku existujú mladé herečky, ktoré sa neboja takejto odpudivej postavy, hoci im asi prinesie menej ľahkej popularity ako bežná romantická hrdinka. Na druhej strane im ale ponúka oveľa zaujímavejšiu škálu výrazu.  

Akvizícia Kudlička

Bardyho Kudlička vstúpil do deviatej série Dunaja,… ako ambivalentná „postava s tajomstvom“, trochu prirýchlo prezradeným. V pomyselnej diváckej hierarchii postáv svojím šarmom studeného krásavca oslabil pozíciu Koleníkovho Waltera, ktorého v závere poslednej série práve on symbolicky od/po/strelil. Za partnerku dostal Bardy v seriáli podobne chladnú Kristínu Svarinskú. Kláre to síce s Kudličkom opticky svedčí, emocionálne však ako milostná dvojica veľmi nefungujú. Ak by sme zapli termo kameru, nesála z nej skrátka žiadne teplo, nijaká charizma. Oveľa menej pravdepodobný pár – mladučká Marina Valentová s gardistom Kováčom napríklad pôsobí oveľa živšie. Landlova postava – doteraz skôr na okraji romantického záberu telenovely, je v seriáli jednou z najplastickejších.

Keď som sa pred pár mesiacmi rozprávala s Evou Škorvankovou, ktorá „koučuje“ historickú kredibilitu seriálu, pamätám sa, ako mi spomínala, že paradoxne najmenej historicky pravdepodobnou, celkom „prézentistickou“, je práve romantická stránka Dunaja… Samotný koncept romantickej lásky bol v minulosti zriedkavým dôvodom k manželstvu. Dievčatá sa pred sto rokmi nezamilovávali tak ako dnes. Partnerské voľby bývali skôr pragmatické ako romantické, a vzťahy (možno i preto) trvanlivejšie. Aj o tom by mohol byť, ak by sa neskončil tragicky, vzťah tehotnej Mariny a pána Kováča. Veľmi pekne „hreje“ a sadne si aj herecká dvojica Dobrík – Hilmerová. Spolu s denacifikovaným Thomasom a adoptovanou Zuzkou vytvorili Albert s Vilmou po rôznych peripetiách sympatický model patchwork family, akých bolo aj na Slovensku pred, po i počas vojny neúrekom. Má to zmysel pripomínať práve dnes, kedy nám vládne garnitúra s celkom neživotným ideálom slovenskej rodiny.      

Herecké príležitosti

Seriál síce prirodzene sleduje a je zacielený skôr (na) ženské publikum (ono: „pozerá ho moja mama, žena, frajerka…“), vo vlastnom obsadení je generačne i sociálne sympaticky inkluzívny – od kojencov až po staré mamy. Viem si predstaviť, aká režijne náročná je práca s celkom malými deťmi, o to zábavnejšie je vidieť ich (rásť) v seriálovom časozbere. Páči sa mi, že aj detské či tínedžerské postavy majú v Dunaji… svoje dramatické línie zobrazené celkom autenticky (chlapčenské dozrievanie, šikana, lojalita k rodičom, gendrové vzorce výchovy…). A sú aj tematicky citlivé k dnešku.

Film je vo všeobecnosti dosť ageistické médium. Ženský seriál ale obyčajne pracuje so starším segmentom diváctva. Aj v našej telenovele sa tak popri mladých veľmi prirodzene uplatňujú i starší a starí herci. Dunaj… ich nezanedbáva a vymýšľa im celkom dôveryhodné dejové línie. Stále dobrú dynamiku má (aj vďaka obsadeniu) vzťah „starých“ Kučerovcov, hoci je to dvojica životným nastavením dosť nekompatibilná. Tu sa v istom zmysle osvedčuje to, čo býva obyčajne kritikou našej komerčnej produkcie – že sa v nej „zahadzujú“ príliš dobrí herci. Áno, lenže práve oni potom zhodnocujú aj veci, ktoré by pri slabšom obsadení nefungovali. Veď napríklad línia s Amerikánom Ruttkayom, ktorý zbohatol na Klondiku (sic!)? Nebyť to Kramár, vycválaný herec s imidžom vyžitého proutníka, bol by to (ešte väčší) prúser.

Veľmi som si obľúbila starú pani Stelu – herečku (Žofiu Martišovú) i sympatické transgeneračné kamarátstvo, ktoré si vytvorili s Klárou. Ďalšia ilustrácia toho, čo už som zmienila: že seriál stojí predovšetkým na ženských lojalitách. Ale mám rada aj interakciu Almásiho a Edity Kučerovej, ako Hajduov Almási rád provokuje upätú Studenkovej Editku, následkom čoho ona občas spustí masku.  

Prísľub talentov

Casting Dunaja,… je sympaticky diverzifikovaný:  od hercov národného divadla – rôznych generácií, cez absolventov aj študentov VŠMU či bystrickej Akadémie, vrátane talentovaných naturščikov. Prekvapením sú mladé herečky, ktoré nielen dobre hrajú, ale aj dobre vyzerajú. Dunaj… je vôbec prehliadkou i prísľubom talentov našej mladej hereckej generácie, ktorá sa účinkovaním v dlhom seriáli po boku skúsenejších kolegov trénuje, rastie a vyvíja.  

Spomínala som diverzifikovaný casting. V prostredí malej kinematografie je práve takýto typ kolegiálnej mezaliancie veľmi prospešný. Pre začínajúcich hercov (i naturščikov) je to dobrá škola, pre ostrieľaných profesionálov istý druh uvoľnenia rutiny, maniery či určitého sociálneho habitusu, ktorý občas treba „rozriediť“.

Slovenskú hereckú kultúru aj v minulosti živili remediácie: presuny hercov medzi divadlom, filmom a televíziou, ktoré hercov donútili stiahnuť výraz a rozohrať si subtílnejšie polohy. Aj dnes by niektorým hercom prospelo seriálové scivilnenie rovnako ako určitý druh decentralizácie v rámci divadelnej krajiny. Je to iste aj vec logistiky – už za socializmu sa bratislavskí herci prelievali do bratislavských pondelkov. Ale akým osviežením vie byť vo filme či seriáli neznámy herec či herečka z regionálneho divadla? Dnes seriály divadlám – či už sa nám to páči alebo nie – aj výdatne pomáhajú získať nové publikum, ktoré ide na predstavenie s hercom/herečkou, ktorých si obľúbil v televízii. Aj preto má zmysel spomínaný decentrovaný casting, morálne i komerčne.  

Kolektívne dielo

Ale je tu aj iná decentralizácia. V seriáli nie sú hlavné a vedľajšie postavy, neexistujú „primadony“ a herci prvých rolí. Každý tu „chvíľku ťahá pílku“ a niekedy aj malá rola prekvapí a vie sa emancipovať do vyššieho levelu. V seriálovej tvorbe nejde o majstrovské herecké výkony, na to je jej výroba príliš rýchla, príliš spotrebiteľská, skôr ide o vzájomnú interakciu a kompatibilitu hercov. Seriál je participatívne, kolektívne dielo, kde napokon aj režisérov a scenáristov býva viac.

Na seriáli Dunaj,… pracuje relatívne mladý tvorivý tím. Jeden z režisérov, Peter Hoferica, nemá ani tridsať. Že je režisér mladý nemusí byť na škodu. Zvlášť v prípade seriálu, ktorý rozpráva o minulosti, ktorej interpretácia bola dlho zafixovaná. Umožňuje zložité veci generačne ľahšie preniesť a zbytočne pri tom nekádrovať. A zároveň sa v rámci filmovej produkcie, ktorej podstatou je určitá rýchlosť a rutina, ale i potreba improvizácie môže vyhnúť ťažkopádnosti, ktorá býva problémom, keď sa film príliš dlho pripravuje a jeho téma tvorcom príliš dlho sedí v hlave. Niekedy je bezprostrednosť devízou a privysoké autorské nároky na seba či tému naopak brzdou akurátnosti diela. Zvlášť popkultúrnej produkcii vlastne určitá nedokonalosť artefaktu prospieva. V trhlinách „rozviklaného“ diela (spomeňme si na Ecovu definíciu kultového filmu) vzniká priestor pre angažovanosť publika – pre konzumentskú, fanúšikovskú apropriáciu televízneho artefaktu.[1]  

Bratislavská scénografia

Ako kritická fanúšička Dunaja… ale vnímam aj jeho limity. Pozorujem, že hoci sa vylepšuje, nie vo všetkých zložkách je na rovnakej úrovni. Najmä scénografia, a to teraz nemyslím tú vystavanú, je málo konzistentná. Chápem, že nájsť v Bratislave „čisté“, autentické dobové prostredia nie je jednoduché a je to asi aj vec rozpočtu. Ale zachovalých nájomných domov z tridsiatych a štyridsiatych rokov je tu dosť, tak aspoň nejaké to schodisko z YMKY, družstevných domov, Tatrabanky (dnes Ministerstvo kultúry)… Veľmi pekne seriál pracuje s bratislavskou referenciou v dialógoch, ale nedalo by sa zo zachovalého aj viac ukázať?

Mám však na mysli modernú Bratislavu: nielen Kapitulskú ulicu, františkánsky kostol či Klarisky – myslím na to vždy, keď v Dunaji… vidím kočíkujúce mamičky: ich filmové bábätká už musia byť na tých kockách poriadne vytrasené… Alebo: Novú dobu, Manderlák, Luxor, Avion, Živnodom… Trochu mi skrátka v seriáli chýba určitý rozmer kunsthistorickej edukácie – veď znalcov modernej architektúry už máme dosť.

Nebyť tohto deficitu je určitý minimalizmus pri práci so scénografiou pri tak rýchlo vyvíjanom seriáli v poriadku. Pekné sú napríklad výťahové scény a ich zapracovanie do deja – keď sa dve postavy náhodou stretnú a sú nútené komunikovať. Dobre funguje aj parter Dunaja, priestor s výkladmi, akýsi spoločenský „interfejs“. Ľudia tu korzujú, obzerajú si výklady, čítajú a komentujú vylepené vyhlášky, propagandistické plagáty, protižidovské zákony, hanobiace grafiti. Je tu i východ z kina, takisto trafika, ďalší z mediálnych kanálov umožňujúcich seriál i nás v ňom presnejšie historicky ukotviť.

Bratislava nebola tak malomestská

Ešte k scénografii: Bratislava je v seriáli pochopiteľne skôr fikciou. Kvázi dronový nálet do digitalizovanej 3D verzie funkcionalistickej fasády Dunaja, lokalizovaného kdesi do ústia dnešnej Štúrovej ulice, funguje od prvých dielov ako svojho druhu establishing shot, rámcujúci i premosťujúci jednotlivé sekvencie/scény. Podobne fungujú drono-zoomy na fasády víl, v ktorých beží život protagonistov (penzión Gutmannovcov, vila Kučerovcov), sú to svojho druhu interpunkčné, syntax sceľujúce pasáže podložené rozpoznateľným, trochu rozmarným hudobným refrénom.

V druhom roku vysielania pribudol ešte jeden „sceľovák“: obraz historického námestia križovaného ľuďmi s predobrazom (zrejme) v Trnave, celkom mimobežný s doterajším imidžom skôr moderného mesta. Určite nie je jednoduché z toho, čo dnes v Bratislave zostalo, vo filme „zmontovať“ modernú Bratislavu. Ale nedalo by sa? Lebo po dvoch dekádach československého modernizmu už mesto v tomto zmysle dosť nakročilo a je škoda, že to v seriáli tak málo vidieť.

V Bratislave nepribudli len nové obchodné domy, ktorých funkcionalistickým reprezentantom je Dunaj. Pribudli aj úrady, banky, sporiteľne, školy, obytné domy, sídliská, pasáže, štadióny, proletárske periférie… a spolu s nimi i nové spôsoby trávenia času. Škoda, že z tohto nového urbánneho étosu tu nevidno nič alebo málo. Bratislava už v ranných štyridsiatych rokoch nebola tak malomestská, ako nám ju ukazuje seriál.

Silné stránky Dunaja a modernej telenovely

Súvisí to aj s postavami. Aj ich modernosť je miestami trochu „papundeklová“. K pekným postavám emancipovaných žien typu doktorky Majerovej či Ireny Bočkay pribudla v jednej z posledných sérií umelkyňa (?) Oľga Hanáková. Možno ju ako svoju menovkyňu len vnímam príliš citlivo, ale excentricita Hanákovej je zvláštna. Na jednej strane je to osoba zovňajškom moderná, aj sexuálne liberálna, na emocionálnej úrovni ale skôr harlekýnovská (či – povedzme – evitovská). Aj domácnosť Hanákovcov v kvázi-neoplasticistickom duchu pôsobí skôr dekoratívne, „ikeovo“, než v štrukturálnom zmysle slova funkcionalisticky. Hanáková – moderná žena pôsobí povrchne, lacno, prezrádza skôr neporozumenie konceptu či ideálu modernej emancipovanej ženy. Pritom práve ženská otázka a určitá gendrová vnímavosť sú inak silnou stránkou Dunaja… – ako napokon každej modernej telenovely.

Aj vďaka historičke Eva Škorvankovej sa v seriáli veľmi pekne zhodnocujú novšie výskumy z dejín každodennosti, sociálnych dejín či z oblasti rodovej politiky (otázka potratov, zamestnanosti resp. štúdia žien atď.). Páčia sa mi napríklad „gynekologické“ informácie, ktoré seriál len tak mimochodom – trochu na spôsob britského Zavolajte sestričky – zdieľa; vôbec medicínska línia seriálu i jej prekrývanie s otázkou emancipácie žien (Vilmine štúdium medicíny hatené mizogýnom, doktorom Polákom, ktorý je stelesnením mansplainera).

Inkluzívny potenciál seriálu

Z dnešného pohľadu možno nevyužitá je linka sexuálnej inakosti, teda queer potenciál seriálu. Iste, Slovensko bolo a stále je konzervatívnou krajinou. Také kultúro-tvorné queer osobnosti, akými bol v Čechách v prvej polovici storočia napríklad šéf-producent Barrandova Miloš Havel, sme tu asi nemali. Na druhej strane: Štefan L. Kostelníček, vychytený národnobuditeľský ornamentalista s komerčnými ateliérmi po celkom Slovensku, bol takto orientovaný a v seriáli by sa ako príklad dvojitého života a inakosti „maskovanej“ zvýšenou lojalitou režimu mohol objaviť. Aj ako analógia k podobným kariérnym stratégiám dneška.

A keď už som pri tej inkluzivite: pýtala som sa Evy Škorvankovej, prečo pri tak široko rozkošatenom seriáli nie je reč aj o Rómoch? Bola by to príležitosť trochu národ poučiť o ich historicky determinovanom neľahkom osude. Veď práve dôsledkom slovensko-štátnej legislatívy boli svojho času mnohé rómske komunity vytlačené na okraj dediny. Pravda je, že Dunaj… je skôr mestský seriál a život Rómov – ako mi aj Škorvanková pripomína, sa týkal skôr vidieka a zvlášť východu Slovenska (napríklad nútené práce Rómov na stavbe viaduktu v Hanušovciach). Na druhej strane: išlo predsa len o „bratislavskú“ legislatívu, dôsledkom ktorej dnes mnohí Rómovia žijú ako žijú, ďaleko za hranicou obcí i chudoby. Ale čo nebolo, môže byť. Seriál pokračuje, počas povstania sa zrejme pohne z Bratislavy a taká rómska stopa v SNP by bola peknou a užitočnou témou.

Dunaj… zmenil stratégiu

Seriál teda pokračuje a v mnohom sa vylaďuje. Čo do produkcie však trochu zmenil stratégiu. Už nehrá na dokonalosť, skôr na „zelené riešenia“ a udržateľnosť. Ak záverečné Špeciály predchádzajúcich sérií boli, podľa vzoru podobných formátov v zahraničí, vždy náročnejšími produkciami, skoro filmami, záverečný posledný diel bol skôr odjazdením kamery – filmom o tom, ako sa robí seriál. Podobne Dunaj… funguje aj na sociálnych sieťach, keď necháva hercov „vykúkať“ z rolí a občiansky/civilne niektoré ich traumatické situácie komentovať.

Nie som človek sietí, možno je toto dnes bežná stratégia familiarizácie seriálu. Keď Dunaj… pred pár rokmi začínal, nebola spoločnosť taká rozpoltená ako dnes. Kultúrnopolitická situácia nebola taká bezútešná. Vidím v tejto „rámcujúcej“ stratégii aj snahu vliať trochu útechy do spoločnej práce na diele, ktorého ambíciou nie je len zabaviť či si zarobiť, ale aj svoje diváctvo poučiť a ktoré má/chcelo by mať aj určitý morálny či občiansky rozmer.

Toto pomyselné zdvihnutie pokrievky z hrnca televíznej produkcie, odhalenie jej zákulisia nie je zlou stratégiou. Herectvo poľudšťuje a trochu viac aj konečne zviditeľňuje kredit širšieho tvorivého tímu seriálu (na kameru tu rozpráva zvukár, kostymérky, scenáristky…). Navyše, ak ukážem, že robím kompromisy: že nekupujem, ale prešívam, maximálne recyklujem a nakrúcam zodpovedne, komunikujem aj istý pro-klimatický odkaz. Ak to teda nie je len green-washing.

Jednou z najsilnejších stránok Dunaja… je jeho komplexnosť. To, že nebeží v zabehaných dráhach, ale skúša stvárňovať aj aspekty režimu doteraz nestvárnené – „fikcionalizovať“ situácie a udalosti dnes už dosť ťažko predstaviteľné. Áno, Dunaj… je komerčný seriál s množstvom sentimentu a peknými hercami, ale zároveň je to ambiciózny pokus o historickú fresku, ktorej kritický zmysel pre súčasnosť snáď jedného dňa docení aj high brow kritika.

Hviezdne nebo Markízy

Sympatické je na seriáli aj to, ako sa stará o svoje postavy. Ak aj niektorá načas ustúpi do pozadia, nikdy nezostáva dlho „visieť“, aj neskôr sa nejakou cestou zapletie do deja (čašník Tomka, kvázi-milostná línia vrátnika Kováča). Výnimkou je konkurenčný seriál: dnes stále častejšia prax prelievania hercov v rámci jedného „korporátu“ – teda keď úmrtie či zmiznutie postavy v jednom seriáli motivuje recasting v inom seriáli tej istej televízie. Takému Maštalírovi bola možno vedľajšia postava vo vychytenom seriáli málo, prišla atraktívnejšia ponuka a tak bol v Dunaji… „odsunutý“ na liečenie. Detto gardista Julo (Jakub Švec), odvelený na východný front. Respektíve do denného seriálu. Jeho účinkovanie v Sľube neviem posúdiť, ale mohol by aspoň poslať list! Nech tá extradiegetická podmienenosť postáv a hereckých trajektórií až tak nebije do očí.

Je aj otázne, či sa „realistický efekt“ (a teda aj intímnejšia popularita) jedného seriálu nepoškodzuje takýmto prehriatím castingu: keď sa skrátka v každom markizáckom seriáli, vrátane reklamy a estrád, amortizujú tí istí herci. Chcelo by to viac exkluzivity a menej komerčnej vychytralosti. Treba jednak šetriť herca, ale i menej plytvať sympatiami publika. Lebo z popularity sa ľahko stane alergia a prepálenie hviezdy môže zvlášť mladým talentom ľahko uškodiť. Aj preto sa mi páči, že sa seriál občas nebojí zlikvidovať postavy. Aj tie obľúbené. Napríklad posledné diely desiatej série boli doslova „vyvražďovacie“. Seriál vraj ide do Povstania a pred začiatkom novej série si pochopiteľne potrebuje „vyčistiť“ priestor pre nové postavy.

[1] K tomu aj: Henry Jenkins, Pytláci textu: televizní fanoušci a participativní kultura. Akropolis, 2019.