Febiofest 2026 Zvláštne uznanie poroty v kategórii krátkych filmov si prevzali producentka Natália Pavlove a režisérka Terézia Halamová za film Pes a vlk. Foto: MFF Febiofest Bratislava
Písmo: A- | A+

Je to neuveriteľné, ale je to tak: slovenský Febiofest sa tohto roku „dožil“ 33. ročníka, a to v situácii, keď pôvodný, teda český Febiofest už zanikol (naposledy sa konal v roku 2022) a spoločnosť Febio, ktorá sa zaslúžila o jeho vznik a dala mu názov, utlmila svoju činnosť na minimum. Zakladateľ festivalu, Slovák Fero Fenič sa v Prahe, verím, teší dobrému zdraviu a azda sa teší aj z úspechu svojho slovenského „ľavobočka“.

Febiofest 2026 sa konal od 11. do 17. marca. Premietalo sa prevažne v bratislavskom Kine Lumière (s limitovaným počtom predstavení v kine Mladosť, ktoré neboli zaradené do systému akreditácií a rezervácií), a to vo všetkých štyroch kinosálach. Program pozostával zo 41 dlhometrážnych titulov a 20 krátkych filmov. (Do toho nepočítame dve „utajené“ projekcie s diváckymi prekvapeniami, týkajúcimi sa miesta i uvádzaného titulu; zostali pre nás utajené dodnes.) Popri dvoch súťažiach tvorilo program ďalších sedem sekcií. Z nich najpočetnejšie, obsahujúce po 9 titulov, boli Film Plus a Bez limitov (kým podivnú sekciu Mimo súťaže tvorila jedna jediná snímka).

Na rozdiel od minulého ročníka, keď organizátori vybrali na spoločné otvorenie Febiofestu a paralelne prebiehajúceho spriateleného podujatia Visegrad Film Forum zahraničný (rumunský) film, tentoraz stavili na domáci tvorbu. Podujatie otváral česko-slovenský Šampión režiséra Jakuba Červenku. Javí sa to ako mierne pikantné rozhodnutie, keďže iba pred niekoľkými mesiacmi mal premiéru film Gregora Valentoviča Nepela s rovnakým protagonistom a prakticky rovnakou zápletkou a tieto dva filmy sa budú určite porovnávať. Pripomeňme tu aspoň malú kuriozitu, že vo filme Nepela, ktorý je viac slovenský než český, hrá hlavnú úlohu český herec (Josef Trojan), kým v Šampiónovi, ktorý je viac český než slovenský, je to slovenský herec (Adam Kubala). Aj záver festivalu patril česko-slovenskej koprodukcii Poberta režiséra Ondřeja Hudečka, príbehu malého zlodejíčka, ktorý sa odohráva počas covidových lockdownov v Strážnici, režisérovom rodnom meste.

Pol tucta hraných filmov v súťaži

Obe febiofestové súťaže – celovečerných hraných filmov a krátkych filmov – sa nazývajú V strede Európy. Zameriavajú sa na snímky zo Slovenska, z Česka, Poľska, Maďarska, Rakúska a Ukrajiny (no vďaka koprodukciám v nich bolo zastúpených aj 10 ďalších krajín). V súťaži hraných filmov, kde zastupoval prakticky každú „základnú“ krajinu jeden film, zvíťazila ukrajinská snímka režiséra Valentyna Vasianovyča Za víťazstvo. Ide o dvojakú fikciu: nielenže je to hraný film, ale odohráva sa po (zatiaľ fiktívnom) konci vojny na Ukrajine.

Jeho protagonistom je filmový režisér, ktorý žije aktuálne so svojím dospievajúcim synom. Nakrúca nízkorozpočtový autobiografický film o režisérovi, ktorého manželka a dcéra ušli pred vojnou do Španielska, no ani po jej skončení sa veľmi neponáhľajú vrátiť domov. Postavu režiséra stvárnil sám Vasianovyč. S divákom hrá sofistikovanú hru, keď využíva princíp filmu vo filme; zároveň skvele vystihuje atmosféru povojnového obdobia a prázdnotu v dušiach, ktorá s ním súvisí. Zvláštne uznanie získali mladé hlavné predstaviteľky českého filmu Na druhej strane leta (r. Vojtěch Strakatý) Lucie Fingerhutová, Nikola Kylarová, Eliška Bašusová a Sofie Anna Švehlíková. Podľa poroty „zachytením všetkých emocionálnych odtieňov dospievania a rozmerov priateľstva nádherne oživili energiu mladosti“. Slovensko v tejto súťaži zastupoval spomínaný koprodukčný Šampión.

Krátke, ale dôležité

V súťaži krátkych filmov zvíťazil spomedzi dvoch desiatok titulov experimentálny dokument Seablindness slovenskej režisérky Terezy Smetanovej. „S pôsobivou kamerou a jemne načasovaným tempom pozýva diváka do priestoru, kde obrovská mechanika nášho sveta odhaľuje svoju krásu aj nepokoj,“ uviedla porota.

Febiofest 2026 Hlavnú cenu v súťaži krátkych filmov získala slovenská snímka Seablindness producentky Terezy Tokárovej a režisérky Terezy Smetanovej. Foto: MFF Febiofest Bratislava
Hlavnú cenu v súťaži krátkych filmov získala slovenská snímka Seablindness producentky Terezy Tokárovej a režisérky Terezy Smetanovej. Foto: MFF Febiofest Bratislava

Zvláštne uznanie si prevzali režisérka Terézia Halamová a producentka Natália Pavlove za pozoruhodnú prácu najmä pri vedení herca v hlavnej úlohe a formovaní jeho výkonu vo filme Pes a vlk, „dobre zrežírovanej sérii epizód spojených jediným hlavným hercom, ktorý ukazuje silu, sebavedomie a zraniteľnosť“. Na podujatí Works in Progress v rámci sprievodných Bratislava Industry Days dvojica tvorkýň spolu so slovenským producentom Matejom Sotníkom predstavili pripravované spracovanie tohto námetu – ponoru do sveta mladého striptéra – aj v podobe celovečerného filmu.

Popri víťaznej snímke reprezentovali Slovensko v súťaži ešte filmy Ako počúvať fontány (r. Eva Sajanová), Táto izba sa nedá zjesť (r. Emília Ondriašová), Orla (r. Marie Lukáčová) a Pozdravy z Rodosu (r. Viera Čákanyová) – posledné dva vznikli v koprodukcii s Českom.

Vojna na Ukrajine iným pohľadom

Vojna na Ukrajine je už štyri roky najdôležitejším geopolitickým dianím v európskom priestore. Prejavuje sa to aj vo výbere filmov do programu Febiofestu. Čo je zaujímavé –





Zvláštne uznanie poroty v kategórii krátkych filmov si prevzali producentka Natália Pavlove a režisérka Terézia Halamová za film Pes a vlk. Foto: MFF Febiofest Bratislava

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články