Filmový režisér György Kristóf píše o tom, čím ho zaujali diela Ingmara Bergmana, Andreja Tarkovského, Mikea Leigha, Roya Anderssona či Akiho Kaurismäkiho.
Film ako taký prišiel do môjho života pomerne neskoro. Nechodil som ani do kina. Až po strednej škole, po divokejšej puberte, som študoval filozofiu na univerzite a často som sa stretával aj so študentmi antropológie. Na oboch katedrách sa učili predmety o filme a divadle – to boli moje prvé kroky. Potom som objavil filmové kluby v kine a to ma čoraz viac pohlcovalo. Na univerzite sme však začínali s Bergmanom a Tarkovským. Moja práca v treťom ročníku sa volala Nietzscheovský čas v Satanskom tangu Bélu Tarra. Z toho je dobre vidieť, aké boli moje prvé a najdôležitejšie zážitky.
Chcel by som vyzdvihnúť Bergmanov film Mlčanie (1963), ktorého atmosféra, forma, tieseň a strohosť sa mi hlboko vryli do pamäti. Pamätám si, že som mal požičanú VHS kazetu, na ktorej neboli ani titulky. Nerozumel som ani tým pár vetám, ktoré zazneli po švédsky, ale
