Tu sú moje Zásadné filmy prvej dekády života. To sme ešte mali telku, potom nastal nejaký konflikt s káblovkou, otec bral na ľahkú váhu, že nás vypnú, oni nás vypli a zlaté časy sa skončili. Odvtedy som toho zas tak veľa nevidel.
Na Krížnik Potemkin som zízal schovaný pod hojdacím kreslom, na ktorom sedeli moji rodičia, mysliac si, že sú sami. Po scéne na odeských schodoch som si musel dať pauzu (myslené: ísť sa dorevať do izby). Snažil som sa pomôcť si predstavou, že to bábätko v kočíku možno prežilo, ale hneď mi naskočil obraz, ako mama beží so synom a v istom momente už bez syna… nešlo to veľmi prisladiť. Skrátka, sú ľudia, ktorí vystrelia na kohokoľvek, naučil ma film.
Na šnúrke proti kamere
Čínsky import Opičí kráľ a Tekvičkoví bratia sa u mňa veľmi chytil. Opičí kráľ boli bakchanálie bizarností a postáv (prasa s hrabľami, bohovia, pavúčí démoni…). Páčilo sa mi, že som príbeh nevedel predvídať a bavila ma spurnosť opičiaka Suna – Veľkého svätca rovného Nebu. Tekvičkoví bratia boli Pokémoni toho času – v každom plode fľaškovca malý bojovník s iným talentom. Dojímala ma ich starostlivosť, lahodila mi tá repetitívnosť a priťahovala ukazovaná krv, čo nebolo v rozprávkach bežné. Základom boli večerníčky, z mnohých napríklad Jurošík alebo Najmenší hrdinovia a špeciálne miesto mala VHSka s japonským Kocúrom v čižmách (s Miyazakim ako animátorom).
Neskôr – a to sa mi zdalo ako zázrak – sme zrazu chytali Cartoon Network po anglicky! Mal som tam aj obľúbené (2 Stupid Dogs) aj menej obľúbené kúsky. Pozeral som však rad radom všetko, kým mi to sám program večer nestopol a neprepol na dospelácku časť: TNT.
A potom Jurský park.
Nie je taká frajerina nechať sa strhnúť najkasovejším trhákom svojho času, ale čo sa dá robiť, tie dinosaury naozaj vyzerali ako živé.
Mojou prvou filmovačkou bol hneď zahorúca remake Jurského parku. S kamarátmi sme nakrúcali kamerou po starom otcovi kompozície s plastovými dinosaurami na preexponovaný filmový materiál. Film bol najmä o nálete pterodaktyla (pozor, ne-dinosaura!) na šnúrke proti kamere (tento záber si kameraman užil najviac a nafilmovať si ho chceli všetci).
Život si nájde cestu
Spielbergov Jurský park som si znovu pustil. Na moju radosť vo filme padne hláška „Na ničem jsme nešetřili!“ viac než raz (5x) a funguje krásne ako predtucha, že na niečom ušetrili.
„Život si najde cestu“ sa tiež vracia v rôznych obmenách, aby bolo jasné, že toto je high concept. Dobre si pamätám, ako ma kedysi fascinovala pasáž s vysvetlením, ako z nacicaného komára vytiahneme prehistorické tvory. Naučil som sa, že vtáky sú dinosaury, číslo 65 miliónov, že v Jurskom parku bolo viac oživených druhov z obdobia kriedy než jury…
Kým Truffaut povedal: „Každý film o vojne sa skončí ako pro-vojnový“, Spielberg, ktorý režíroval aj Zachráňte vojaka Ryana:, vyhlásil „Samozrejme, každý vojnový film, dobrý, či zlý, je proti-vojnový“.
A každý (monster) dinosaurí film je pro-dinosaurí film.
Mali by sme cúvnuť pred klonovaním dinosaurov? Ak toto malo byť poučenie, tak po mne stieklo. Vtedy som si asi myslel niečo takéto: keď budeme mať sekvenované gény a dobre zachovaného komára, poďme do toho, akurát to urobme lepšie a T-rexa dajme tentoraz do výbehu v jame. Zvedavosť si nájde cestu!
Cesta bylinožravého biznisu
Mimochodom, bolo naozaj takým fiaskom, že park musel skončiť? Dinosaury zabili len piatich ľudí a všetko zamestnancov (+ právnika investorov, ale ten utiekol od detí v aute!). Keď jediná kosatka Tilikum postupne zabila troch ľudí, Seaworld sa z toho oklepal a funguje ďalej (dokument Blackfish, 2013). Biznis si vždy nájde cestu!
Dnes by som (odhliadnuc od toho, že naklonovanie takých starých druhov sa nepovažuje za možné) naopak rád videl, ako sa človečenstvo obracia chrbtom k podobnej možnosti, ale pre prípad zrážky s realitou mám hneď pripravený aj kompromis: Čo tak naklonovať dinosaury, ale len tie bylinožravé?
Bolo by to priame poučenie z filmu, v ktorom paleontológ povzbudzuje deti ku kontaktu so 40-tonovým brachiosaurom, „kapustosaurom“, ale každý zobrazený mäsožravec niekoho vo filme zabije (inak, v súčasných zoo najviac zabíja slon – bylinožravec), a najmä, bola by to reflexia scény, ktorá ma pred 30 rokmi mrazila podobne ako velociraptory v kuchyni. Priviazaná koza, predhodená ako kŕmenie pre tyranosaura. Nebol by to etický posun, keby sme v zoo nekŕmili zvieratá inými zvieratami, ktoré držíme pri živote a zabíjame, aby sme tie prvé držali pri živote?
Je však možné, aby sa ľudstvo vzdalo T-rexa a prijalo, že má „len“ triceratopsa? Môže niečo také presadiť opäť len miliardár-vizionár? A nemohla by to byť zároveň len finta, ako získať povolenie? O tom by som dnes robil remake Jurského parku.
