Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia Olga Schoberová v úlohe Rity a vpravo Ján Melkovič v úlohe Petrasa vo filme Dovidenia v pekle, priatelia. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová, Vladimír Vavrek
Písmo: A- | A+

Deň boja za slobodu a demokraciu si pripomíname 17. novembra. Pri tejto príležitosti Kino Lumière uvedie dva filmy. Jeden sa vracia priamo k udalostiam Novembra 1989 a druhý je odkazom na dobu, keď mnohé z diel v čase normalizácie končili v trezore. Dokument Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia (2024) Slavomíra Zrebného uvedie kino v sobotu 15. novembra o 17. h. Trezorový film Dovidenia v pekle, priatelia (1990) Juraja Jakubiska premietne v nedeľu 16. novembra o 18.30 h.

Film režiséra Slavomíra Zrebného Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia je strihový dokument. Kino Lumière ho premietne v slovenskej kinopremiére. Autorom projektu a scenára k filmu je tvár Novembra´89 Ladislav Snopko. Stál za výberom hudby a archívnych materiálov a nahovoril aj komentár k filmu. Podľa neho ide o film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie, pri ktorom vychádzal z myšlienky, že prostredie manifestujúcich občanov počas Nežnej revolúcie je atmosférou súdržnosti a vzájomného porozumenia totožné s mentalitou publika dobrého rockového koncertu.

„Držím sa základnej línie, že ide výlučne o výber z archívov. Teraz už viem, že to je dynamický materiál,“ povedal o koncepte filmu Ladislav Snopko pre Film.sk. „Čerpám najmä z televíznych archívov. A dôležitý je aj film z archívu Slovenského filmového ústavu, ktorý vyrobil Videofilm Koliba o alternatívnom festivale Čertovo kolo v roku 1988 v réžii Štefana Semjana s kameramanom Martinom Štrbom.“ Vo filme diváci uvidia nielen zábery z Novembra 1989. Obsahuje najmä vystúpenia umelcov počas novembrových dní i koncertov a podujatí venovaných vydobytej slobode.

Hudba a revolúcia

„Film sa začína Martou Kubišovou a jej Modlitbou pre Martu, ktorú a cappella zaspievala 29. novembra 1989 počas prvého stretnutia vedenia VPN s Občianskym fórom v Historickej budove SND, kde sme sa v priamom prenose dozvedeli o zrušení vedúcej úlohy strany“, približuje film Snopko.

„Potom sa odvíja od roku 1963 vystúpením Joan Baez na pamätnom pochode na Washington. Ďalej sa to valí cez Jimiho Hendrixa, hrajúceho americkú hymnu na Woodstocku, až k nám domov na Koncert mladosti v Pezinku, Čertovo kolo, Folkovú Lipnicu cez Bratislavskú lýru 1989, kam Joan Baez pozvala Václava Havla a Ivana Hoffmana, aby to napokon vyvrcholilo na Námestí SNP Nežnou revolúciou. Pokračujeme cez koncerty k výročiam revolúcie, ktoré mali rovnakú atmosféru, a pre mňa najlepšie prevedenú slovenskú hymnu s Jurajom Benetinom a Joan Baez, ktorú nahrali v marci 2018 pre hnutie Za slušné Slovensko. Na záver programu – znovu Marta Kubišová a jej Modlitba pre Martu, ale tentoraz z hradu Devín.“

Vo filme tiež odznejú piesne Do batôžka od Milana Lasicu a Jara Filipa alebo Sľúbili sme si lásku od Ivana Hoffmana. Spolu s Modlitbou pre Martu sú už navždy späté s Novembrom´89 a Nežnou revolúciou.

Venované tým, ktorí už nepocítia ťarchu slobody

Film Dovidenia v pekle, priatelia režiséra Juraja Jakubiska patrí k dielam, ktoré boli zakázané. Jakubisko ho začal nakrúcať v roku 1970, keď do tvorivého procesu zasiahla normalizácia. Film, ktorý vznikal v koprodukcii s Lichtenštajnskom a Talianskom, Jakubisko nestihol dokončiť. Finálnu podobu dielu dal taliansky producent Moris Ergas, ten však nerešpektoval Jakubiskove predstavy a pozmenil celé myšlienkové vyznenie diela. Jakubisko sa od filmu dištancoval. Vrátil sa k nemu až po Nežnej revolúcii, keď dokrútil niekoľko scén s pôvodnými hercami. Do rozprávania pritom vložil aj rétoriku a motívy z Novembra 1989. Dvadsať stratených rokov pripomína aj text pred úvodnými titulkami filmu: „Tento film je venovaný všetkým spolupracovníkom a hercom, ktorí sa nedožili premiéry, a ktorí už nikdy nepocítia na svojich pleciach ťarchu slobody.“

Svet postihnutý katastrofou

V centre filmu, ktorý sa odohráva na dedinskom sídle, stojí skupina čudáckych ľudí. Oddávajú sa neobvyklým a bizarným radovánkam, ktoré sprevádzajú úvahy o živote a smrti, filozofické meditácie, surrealistické motívy, ale aj narážky na národnú tému. Všetko sa odvíja v retrospektíve, pretože svet je nenávratne postihnutý katastrofou, pred ktorou sa dá zachrániť len v arche.

„Tento film rozpráva príbeh o dvoch mužoch a jednej žene – čo je pre Jakubiska už tradičná téma, ktorí žijú veľmi zvláštny život,“ charakterizuje film estetik a filozof Peter Michalovič v monografii o Jakubiskovi. Napísal ju s českým estetikom a filozofom Vlastimilom Zuskom a vydal ju Slovenský filmový ústav (SFÚ) v roku 2005. „Lenže slovo ´príbeh´ môžeme použiť len vtedy, keď ho budeme relativizovať úvodzovkami. Pretože o príbehu v tradičnom zmysle slova nemôže byť ani reči. Presnejšie by bolo povedať, že Jakubisko sa pokúsil zobraziť rôzne scény zo spolužitia Rity, Petrasa a Plukovníka, a to hneď z dvoch po sebe nasledujúcich životov.“ Podľa neho život hlavných postáv vo filme pripomína jeden dlhotrvajúci happening, ktorého pravidlá vznikajú ad hoc a zanikajú spolu s aktérmi. Prísny poriadok v ich živote nahrádza anarchioa.

Premietanie z 35 mm kópie

Film vyniká bohatou obrazotvornosťou. Jakubisko bol nielen jeho režisérom, ale spolu s Karolom Sidonom napísal aj scenár a stál tiež za kamerou. V hlavných úlohách vystupujú Olga Schoberová (Rita), Ján Melkovič (Petras) a Nino Besozzi (plukovník). Nakrúcalo sa v Liptovskom Jáne, na Štrbskom plese, v Žiarskej doline, Korytnici či Lakšárskej Novej Vsi. V roku 1999 film zaradili medzi desať umelecky najhodnotnejších slovenských filmov 90. rokov v ankete členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Tú vyhlásili počas Prehliadky slovenskej hranej filmovej tvorby 90. rokov. V Kine Lumière sa film premietne z 35 mm kópie.

Filmy Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia (2024) Slavomíra Zrebného a Dovidenia v pekle, priatelia (1990) Juraja Jakubiska sa premietnu počas víkendu 15. a 16. novembra. V pondelok 17. novembra bude Kino Lumière zatvorené.

Olga Schoberová v úlohe Rity a vpravo Ján Melkovič v úlohe Petrasa vo filme Dovidenia v pekle, priatelia. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová, Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články