Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia Olga Schoberová v úlohe Rity a vpravo Ján Melkovič v úlohe Petrasa vo filme Dovidenia v pekle, priatelia. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová, Vladimír Vavrek
Písmo: A- | A+

Deň boja za slobodu a demokraciu si pripomíname 17. novembra. Pri tejto príležitosti Kino Lumière uvedie dva filmy. Jeden sa vracia priamo k udalostiam Novembra 1989 a druhý je odkazom na dobu, keď mnohé z diel v čase normalizácie končili v trezore. Dokument Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia (2024) Slavomíra Zrebného uvedie kino v sobotu 15. novembra o 17. h. Trezorový film Dovidenia v pekle, priatelia (1990) Juraja Jakubiska premietne v nedeľu 16. novembra o 18.30 h.

Film režiséra Slavomíra Zrebného Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia je strihový dokument. Kino Lumière ho premietne v slovenskej kinopremiére. Autorom projektu a scenára k filmu je tvár Novembra´89 Ladislav Snopko. Stál za výberom hudby a archívnych materiálov a nahovoril aj komentár k filmu. Podľa neho ide o film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie, pri ktorom vychádzal z myšlienky, že prostredie manifestujúcich občanov počas Nežnej revolúcie je atmosférou súdržnosti a vzájomného porozumenia totožné s mentalitou publika dobrého rockového koncertu.

„Držím sa základnej línie, že ide výlučne o výber z archívov. Teraz už viem, že to je dynamický materiál,“ povedal o koncepte filmu Ladislav Snopko pre Film.sk. „Čerpám najmä z televíznych archívov. A dôležitý je aj film z archívu Slovenského filmového ústavu, ktorý vyrobil Videofilm Koliba o alternatívnom festivale Čertovo kolo v roku 1988 v réžii Štefana Semjana s kameramanom Martinom Štrbom.“ Vo filme diváci uvidia nielen zábery z Novembra 1989. Obsahuje najmä vystúpenia umelcov počas novembrových dní i koncertov a podujatí venovaných vydobytej slobode.

Hudba a revolúcia

„Film sa začína Martou Kubišovou a jej Modlitbou pre Martu, ktorú a cappella zaspievala 29. novembra 1989 počas prvého stretnutia vedenia VPN s Občianskym fórom v Historickej budove SND, kde sme sa v priamom prenose dozvedeli o zrušení vedúcej úlohy strany“, približuje film Snopko.

„Potom sa odvíja od roku 1963 vystúpením Joan Baez na pamätnom pochode na Washington. Ďalej sa to valí cez Jimiho Hendrixa, hrajúceho americkú hymnu na Woodstocku, až k nám domov na Koncert mladosti v Pezinku, Čertovo kolo, Folkovú Lipnicu cez Bratislavskú lýru 1989, kam Joan Baez pozvala Václava Havla a Ivana Hoffmana, aby to napokon vyvrcholilo na Námestí SNP Nežnou revolúciou. Pokračujeme cez koncerty k výročiam revolúcie, ktoré mali rovnakú atmosféru, a pre mňa najlepšie prevedenú slovenskú hymnu s Jurajom Benetinom a Joan Baez, ktorú nahrali v marci 2018 pre hnutie Za slušné Slovensko. Na záver programu – znovu Marta Kubišová a jej Modlitba pre Martu, ale tentoraz z hradu Devín.“

Vo filme tiež odznejú piesne Do batôžka od Milana Lasicu a Jara Filipa alebo Sľúbili sme si lásku od Ivana Hoffmana. Spolu s Modlitbou pre Martu sú už navždy späté s Novembrom´89 a Nežnou revolúciou.

Venované tým, ktorí už nepocítia ťarchu slobody

Film Dovidenia v pekle, priatelia režiséra Juraja Jakubiska patrí k dielam, ktoré boli zakázané. Jakubisko ho začal nakrúcať v roku 1970, keď do tvorivého procesu zasiahla normalizácia. Film, ktorý vznikal v koprodukcii s Lichtenštajnskom a Talianskom, Jakubisko nestihol dokončiť. Finálnu podobu dielu dal taliansky producent Moris Ergas, ten však nerešpektoval Jakubiskove predstavy a pozmenil celé myšlienkové vyznenie diela. Jakubisko sa od filmu dištancoval. Vrátil sa k nemu až po Nežnej revolúcii, keď dokrútil niekoľko scén s pôvodnými hercami. Do rozprávania pritom vložil aj rétoriku a motívy z Novembra 1989. Dvadsať stratených rokov pripomína aj text pred úvodnými titulkami filmu: „Tento film je venovaný všetkým spolupracovníkom a hercom, ktorí sa nedožili premiéry, a ktorí už nikdy nepocítia na svojich pleciach ťarchu slobody.“

Svet postihnutý katastrofou

V centre filmu, ktorý sa odohráva na dedinskom sídle, stojí skupina čudáckych ľudí. Oddávajú sa neobvyklým a bizarným radovánkam, ktoré sprevádzajú úvahy o živote a smrti, filozofické meditácie, surrealistické motívy, ale aj narážky na národnú tému. Všetko sa odvíja v retrospektíve, pretože svet je nenávratne postihnutý katastrofou, pred ktorou sa dá zachrániť len v arche.

„Tento film rozpráva príbeh o dvoch mužoch a jednej žene – čo je pre Jakubiska už tradičná téma, ktorí žijú veľmi zvláštny život,“ charakterizuje film estetik a filozof Peter Michalovič v monografii o Jakubiskovi. Napísal ju s českým estetikom a filozofom Vlastimilom Zuskom a vydal ju Slovenský filmový ústav (SFÚ) v roku 2005. „Lenže slovo ´príbeh´ môžeme použiť len vtedy, keď ho budeme relativizovať úvodzovkami. Pretože o príbehu v tradičnom zmysle slova nemôže byť ani reči. Presnejšie by bolo povedať, že Jakubisko sa pokúsil zobraziť rôzne scény zo spolužitia Rity, Petrasa a Plukovníka, a to hneď z dvoch po sebe nasledujúcich životov.“ Podľa neho život hlavných postáv vo filme pripomína jeden dlhotrvajúci happening, ktorého pravidlá vznikajú ad hoc a zanikajú spolu s aktérmi. Prísny poriadok v ich živote nahrádza anarchioa.

Premietanie z 35 mm kópie

Film vyniká bohatou obrazotvornosťou. Jakubisko bol nielen jeho režisérom, ale spolu s Karolom Sidonom napísal aj scenár a stál tiež za kamerou. V hlavných úlohách vystupujú Olga Schoberová (Rita), Ján Melkovič (Petras) a Nino Besozzi (plukovník). Nakrúcalo sa v Liptovskom Jáne, na Štrbskom plese, v Žiarskej doline, Korytnici či Lakšárskej Novej Vsi. V roku 1999 film zaradili medzi desať umelecky najhodnotnejších slovenských filmov 90. rokov v ankete členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Tú vyhlásili počas Prehliadky slovenskej hranej filmovej tvorby 90. rokov. V Kine Lumière sa film premietne z 35 mm kópie.

Filmy Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia (2024) Slavomíra Zrebného a Dovidenia v pekle, priatelia (1990) Juraja Jakubiska sa premietnu počas víkendu 15. a 16. novembra. V pondelok 17. novembra bude Kino Lumière zatvorené.

Olga Schoberová v úlohe Rity a vpravo Ján Melkovič v úlohe Petrasa vo filme Dovidenia v pekle, priatelia. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová, Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film. Dnes je na svete Generál Golian a po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku, v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Fotografia z filmu 33 krokov

Neskrotní démoni tráum

Názov filmu 33 krokov vychádza zo vzdialenosti od bydliska Milana Daniela k miestu, kde ho pred rokmi napadli. Iba preto, že je Róm. Brutálny útok prežil. Okrem nepeknej jazvy cez hlavu mu však zostala aj trauma, ktorá dnes ovplyvňuje aj jeho deti. Príbehom Milana Daniela, ktorý vo filme stvárňuje hlavnú postavu, sa inšpirovala režisérska dvojica Anna a Šimon Domčekovci. Film 33 krokov mal premiéru na MFF v Karlových Varoch v súťažnej sekcii Proxima. Odniesol si Zvláštne uznanie poroty a od 8. októbra je film 33 krokov aj v slovenských kinách. Hoci sa inšpiroval skutočnými udalosťami a muž, ktorý ich prežil stvárňuje hlavného hrdinu, ide o hraný projekt – hoci na hrane dokumentu. Ide o ich spoločný celovečerný debut. „Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať,“ vysvetľujú Anna a Šimon Domčekovci v rozhovore na stránke SFÚ. „Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa,“...
Zobraziť všetky články