Richard Zalupe, spoluautor hudby oscarového animáku Flow/Mačacia odysea. Foto: Alexis Haulot/LUX Audience Awards, EP

Aj tisíce domácich miláčikov sledujú príbeh čiernej mačky. Mačacia odysea 2 však nebude

Písmo: A- | A+

Dôležitejší ako komerčný úspech oscarového animáku je odkaz z lotyšských hraníc.

Keď sa francúzsky zvukár Gurwal Coïc-Gallas pustil do práce na zvukových efektoch vo filme Mačacia odysea, vykľula sa z toho špeciálna misia. Mal totiž zachytiť aj reálne zvuky zvierat, ktoré vystupovali ako hlavné postavy ságy o novej potope sveta. Aby mal čo najautentickejší materiál, hľadal aj vo vlastnom byte, konkrétne sa pokúšal nahrať svoju mačku. Normálne vraj veľa „rozpráva“, v prítomnosti mikrofónov sa však zasekla, akoby vycítila dajaký podfuk. Bola ticho celé dva týždne, aj vo chvíľach, keď Gurwal mikrofóny skrýval.

Asi nechcela pracovať zadarmo, vtipkujú tvorcovia dnes už svetoznámeho lotyšsko-francúzsko-belgického animáku. Popri mnohých domácich aj zahraničných festivalových oceneniach korunovaných tohtoročným Oscarom získala Mačacia odysea koncom apríla 2025 aj cenu LUX Audience Award. Pri tejto príležitosti sme mali možnosť stretnúť sa s jej tvorcami v Bruseli, i keď režisér v tom čase film práve predstavoval v Mexiku.

Foto: Film Europe

V ústrety veku a druhu

S najväčším úspechom, aký sa vo filmovej tvorbe dá dosiahnuť, tvorcovia Mačacej odysey (Flow) získavajú nové a čoraz širšie publikum. Ukázalo sa, že príbeh čiernej mačky putujúcej surrealistickou krajinou v ústrety biblickej apokalypse láka nielen ľudí bez rozdielu veku, ale aj ich zvieracích priateľov.

Potvrdzujú to mnohé videá na sociálnych sieťach, kde nemé tváre sedia pred obrazovkou a s nesúrodou skupinou hrdinov svojho druhu, pokúšajúcich sa o záchranu pred stúpajúcou hladinou mora, prežívajú dramatické chvíle. Upozornil na to americký denník The New York Times. Uvádza, že v nežnej ságe sa domáci miláčikovia jednoznačne spoznávajú, hoci alegórii o zmene klímy na zemeguli, ktorá sa príbehom nesie, vôbec nerozumejú.

Je až dojímavé, že takýto všeobjímajúce signál vyšiel z hlavy lotyšského režiséra Gintsa Zilbalodisa, o ktorom všetci hovoria, aký je plachý, introvertný a hanblivý. V skutočnosti vždy pracoval na svojich filmoch sám. S pribúdajúcim úspechom už počas propagácie svojho predchádzajúceho animovaného filmu Preč z roku 2019 však začal veľa cestovať a stretával čoraz viac ľudí. To jeho život zmenilo.

Mačacia odysea. Foto: Film Europe
Mačacia odysea. Foto: Film Europe

S láskou odchádza ostych

„Myslím, že si uvedomil možnosti dobrej komunikácie a chcel sa v tvorbe posunúť ďalej. Videl, že hoci je sám, s ľuďmi naokolo sa vie naladiť na jednu strunu, dokonca naprieč rôznymi kultúrami a národmi. Aj preto sa rozhodol vstúpiť do tímovej práce,“ odpovedal na otázku Film.sk jeho francúzsky producent Ron Dyens.

Režiséra kontaktoval s túžbou podieľať sa na jeho ďalšom projekte, hoci ešte nevedel, že to bude Mačacia odysea. Dnes tvrdí, že spoločná práca bola skvelou terapiou pre všetkých, pretože vytvárať film je zároveň spôsob, ako osobnostne rásť.

Ľudská povaha je často introvertná, no keď človek robí niečo s láskou, hranice plachosti sa strácajú. Takto uvažuje o spolupráci na filme aj autor hudby Richards Zalupe. „Zo začiatku je prirodzené úplne sa neotvoriť. Keď potom dlhšie hovoríte s inými ľuďmi o niečom, čo milujete, prestanete cítiť ostych. Dôveru si človek buduje postupne. A práve to som zažil s Gintsom,“ povedal Zaļupe o režisérovi na stretnutí s novinármi.

Foto: Film Europe

Produkcia a krajina režiséra

Ako hudobný skladateľ musel byť s režisérom v skutočnom súlade. Keďže autormi hudby sú obaja, bolo preňho dôležité sledovať, ako sa ich spolupráca vyvíja, ako sa počas celého procesu mení režisérova osobnosť, až sa napokon odrazí vo filme.

O hudobných reakciách na charaktery zvieracích hrdinov by vraj dokázal hovoriť celé hodiny. Vytvoril si celé laboratórium perkusií, často neznámych a exotických, aby pre každú z postáv vyhľadal tie najsprávnejšie tóny a motívy.

 „Premýšľam, ako to zhrnúť. Keď robíte nezávislý film a nemáte veľký rozpočet, núti vás to ku kreativite. Preto by som chcel, aby každý projekt, na ktorom pracujem, mal tieto dve fázy: prvú, keď viete, že nemáte peniaze a jediný spôsob, ako prežiť, je byť kreatívny. A druhú, keď príde producent a povie, máš, čo potrebuješ, môžeš sa odviazať, dám ti celý orchester,“ reagoval Zalupe na otázku Filmsk.sk.

Tak to s Oscarom chodí

S rozpočtom tri aj pol milióna eur je Mačacia odysea zhruba 60-krát lacnejšia ako konkurenčné americké animované produkcie. „Pre našu spoločnosť je úspech tohto filmu obrovská vec,“ nadväzuje belgický koproducent Gregory Zalcman. Do projektu vstupoval ako minoritný partner, o to viac si spoluprácu cení. Hovorí doslova o živote pred Oscarom a po ňom. Zároveň dopĺňa, že z hľadiska publicity sa film považuje primárne za lotyšský: „Tak to s Oscarom chodí – hoci ide o európsku koprodukciu, hlavnú reprezentáciu má krajina režiséra.“

Všetko sa začalo minulý rok v Cannes, kam film prihlásil francúzsky koproducent a dostal sa do výberu. „Nie som si istý, či by sme bez tohto kroku dosiahli úspech na Oscaroch,“ uvažuje Zalcman za všetkých kolegov z tímu, ktorí na vlastnej koži zažili nebývalú pozornosť a na čele s plachým režisérom museli seriózne zapracovať na marketingu a komunikácii. Tento proces stále trvá a dá sa z neho ťažiť, svorne však vyhlasujú, že Mačacia odysea 2 sa určite nechystá.

Foto: Film Europe

Míľnik a systém

Najcennejšou skúsenosťou pre tvorcov dnes je, že film bol nízkorozpočtový, a predsa sa mu podarilo uspieť. Podľa producentov je to dôkaz, že aj americké publikum sa vie napojiť na aktuálnu myšlienku prichádzajúcu z Európy. Svojho Oscara považujú za míľnik v zmysle narušenia systému.

„V náročnej situácii, ktorá momentálne zasahuje celý svet, musíme tento film propagovať nielen ako európsky, ale najmä ako lotyšský, pretože Lotyšsko je krajinou na hranici,“ zdôraznil v Bruseli Ron Dyens, narážajúc na situáciu vo východnej Európe. „Musíme bojovať za schopnú, tvorivú Európu. Náš film je toho dokonalým dôkazom.“

Richard Zalupe, spoluautor hudby oscarového animáku Flow/Mačacia odysea. Foto: Alexis Haulot/LUX Audience Awards, EP

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film, a to sa im podarilo. Po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku a premiére v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza Generál Golian od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Fotografia z filmu 33 krokov

Neskrotní démoni tráum

Názov filmu 33 krokov vychádza zo vzdialenosti od bydliska Milana Daniela k miestu, kde ho pred rokmi napadli. Iba preto, že je Róm. Brutálny útok prežil. Okrem nepeknej jazvy cez hlavu mu však zostala aj trauma, ktorá dnes ovplyvňuje aj jeho deti. Príbehom Milana Daniela, ktorý vo filme stvárňuje hlavnú postavu, sa inšpirovala režisérska dvojica Anna a Šimon Domčekovci. Film 33 krokov mal premiéru na MFF v Karlových Varoch v súťažnej sekcii Proxima. Odniesol si Zvláštne uznanie poroty a od 8. októbra je film 33 krokov aj v slovenských kinách. Hoci sa inšpiroval skutočnými udalosťami a muž, ktorý ich prežil stvárňuje hlavného hrdinu, ide o hraný projekt – hoci na hrane dokumentu. Ide o ich spoločný celovečerný debut. „Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať,“ vysvetľujú Anna a Šimon Domčekovci v rozhovore na stránke SFÚ. „Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa,“...
Zobraziť všetky články