Richard Zalupe, spoluautor hudby oscarového animáku Flow/Mačacia odysea. Foto: Alexis Haulot/LUX Audience Awards, EP

Aj tisíce domácich miláčikov sledujú príbeh čiernej mačky. Mačacia odysea 2 však nebude

Písmo: A- | A+

Dôležitejší ako komerčný úspech oscarového animáku je odkaz z lotyšských hraníc.

Keď sa francúzsky zvukár Gurwal Coïc-Gallas pustil do práce na zvukových efektoch vo filme Mačacia odysea, vykľula sa z toho špeciálna misia. Mal totiž zachytiť aj reálne zvuky zvierat, ktoré vystupovali ako hlavné postavy ságy o novej potope sveta. Aby mal čo najautentickejší materiál, hľadal aj vo vlastnom byte, konkrétne sa pokúšal nahrať svoju mačku. Normálne vraj veľa „rozpráva“, v prítomnosti mikrofónov sa však zasekla, akoby vycítila dajaký podfuk. Bola ticho celé dva týždne, aj vo chvíľach, keď Gurwal mikrofóny skrýval.

Asi nechcela pracovať zadarmo, vtipkujú tvorcovia dnes už svetoznámeho lotyšsko-francúzsko-belgického animáku. Popri mnohých domácich aj zahraničných festivalových oceneniach korunovaných tohtoročným Oscarom získala Mačacia odysea koncom apríla 2025 aj cenu LUX Audience Award. Pri tejto príležitosti sme mali možnosť stretnúť sa s jej tvorcami v Bruseli, i keď režisér v tom čase film práve predstavoval v Mexiku.

Foto: Film Europe

V ústrety veku a druhu

S najväčším úspechom, aký sa vo filmovej tvorbe dá dosiahnuť, tvorcovia Mačacej odysey (Flow) získavajú nové a čoraz širšie publikum. Ukázalo sa, že príbeh čiernej mačky putujúcej surrealistickou krajinou v ústrety biblickej apokalypse láka nielen ľudí bez rozdielu veku, ale aj ich zvieracích priateľov.

Potvrdzujú to mnohé videá na sociálnych sieťach, kde nemé tváre sedia pred obrazovkou a s nesúrodou skupinou hrdinov svojho druhu, pokúšajúcich sa o záchranu pred stúpajúcou hladinou mora, prežívajú dramatické chvíle. Upozornil na to americký denník The New York Times. Uvádza, že v nežnej ságe sa domáci miláčikovia jednoznačne spoznávajú, hoci alegórii o zmene klímy na zemeguli, ktorá sa príbehom nesie, vôbec nerozumejú.

Je až dojímavé, že takýto všeobjímajúce signál vyšiel z hlavy lotyšského režiséra Gintsa Zilbalodisa, o ktorom všetci hovoria, aký je plachý, introvertný a hanblivý. V skutočnosti vždy pracoval na svojich filmoch sám. S pribúdajúcim úspechom už počas propagácie svojho predchádzajúceho animovaného filmu Preč z roku 2019 však začal veľa cestovať a stretával čoraz viac ľudí. To jeho život zmenilo.

Mačacia odysea. Foto: Film Europe
Mačacia odysea. Foto: Film Europe

S láskou odchádza ostych

„Myslím, že si uvedomil možnosti dobrej komunikácie a chcel sa v tvorbe posunúť ďalej. Videl, že hoci je sám, s ľuďmi naokolo sa vie naladiť na jednu strunu, dokonca naprieč rôznymi kultúrami a národmi. Aj preto sa rozhodol vstúpiť do tímovej práce,“ odpovedal na otázku Film.sk jeho francúzsky producent Ron Dyens.

Režiséra kontaktoval s túžbou podieľať sa na jeho ďalšom projekte, hoci ešte nevedel, že to bude Mačacia odysea. Dnes tvrdí, že spoločná práca bola skvelou terapiou pre všetkých, pretože vytvárať film je zároveň spôsob, ako osobnostne rásť.

Ľudská povaha je často introvertná, no keď človek robí niečo s láskou, hranice plachosti sa strácajú. Takto uvažuje o spolupráci na filme aj autor hudby Richards Zalupe. „Zo začiatku je prirodzené úplne sa neotvoriť. Keď potom dlhšie hovoríte s inými ľuďmi o niečom, čo milujete, prestanete cítiť ostych. Dôveru si človek buduje postupne. A práve to som zažil s Gintsom,“ povedal Zaļupe o režisérovi na stretnutí s novinármi.

Foto: Film Europe

Produkcia a krajina režiséra

Ako hudobný skladateľ musel byť s režisérom v skutočnom súlade. Keďže autormi hudby sú obaja, bolo preňho dôležité sledovať, ako sa ich spolupráca vyvíja, ako sa počas celého procesu mení režisérova osobnosť, až sa napokon odrazí vo filme.

O hudobných reakciách na charaktery zvieracích hrdinov by vraj dokázal hovoriť celé hodiny. Vytvoril si celé laboratórium perkusií, často neznámych a exotických, aby pre každú z postáv vyhľadal tie najsprávnejšie tóny a motívy.

 „Premýšľam, ako to zhrnúť. Keď robíte nezávislý film a nemáte veľký rozpočet, núti vás to ku kreativite. Preto by som chcel, aby každý projekt, na ktorom pracujem, mal tieto dve fázy: prvú, keď viete, že nemáte peniaze a jediný spôsob, ako prežiť, je byť kreatívny. A druhú, keď príde producent a povie, máš, čo potrebuješ, môžeš sa odviazať, dám ti celý orchester,“ reagoval Zalupe na otázku Filmsk.sk.

Tak to s Oscarom chodí

S rozpočtom tri aj pol milióna eur je Mačacia odysea zhruba 60-krát lacnejšia ako konkurenčné americké animované produkcie. „Pre našu spoločnosť je úspech tohto filmu obrovská vec,“ nadväzuje belgický koproducent Gregory Zalcman. Do projektu vstupoval ako minoritný partner, o to viac si spoluprácu cení. Hovorí doslova o živote pred Oscarom a po ňom. Zároveň dopĺňa, že z hľadiska publicity sa film považuje primárne za lotyšský: „Tak to s Oscarom chodí – hoci ide o európsku koprodukciu, hlavnú reprezentáciu má krajina režiséra.“

Všetko sa začalo minulý rok v Cannes, kam film prihlásil francúzsky koproducent a dostal sa do výberu. „Nie som si istý, či by sme bez tohto kroku dosiahli úspech na Oscaroch,“ uvažuje Zalcman za všetkých kolegov z tímu, ktorí na vlastnej koži zažili nebývalú pozornosť a na čele s plachým režisérom museli seriózne zapracovať na marketingu a komunikácii. Tento proces stále trvá a dá sa z neho ťažiť, svorne však vyhlasujú, že Mačacia odysea 2 sa určite nechystá.

Foto: Film Europe

Míľnik a systém

Najcennejšou skúsenosťou pre tvorcov dnes je, že film bol nízkorozpočtový, a predsa sa mu podarilo uspieť. Podľa producentov je to dôkaz, že aj americké publikum sa vie napojiť na aktuálnu myšlienku prichádzajúcu z Európy. Svojho Oscara považujú za míľnik v zmysle narušenia systému.

„V náročnej situácii, ktorá momentálne zasahuje celý svet, musíme tento film propagovať nielen ako európsky, ale najmä ako lotyšský, pretože Lotyšsko je krajinou na hranici,“ zdôraznil v Bruseli Ron Dyens, narážajúc na situáciu vo východnej Európe. „Musíme bojovať za schopnú, tvorivú Európu. Náš film je toho dokonalým dôkazom.“

Richard Zalupe, spoluautor hudby oscarového animáku Flow/Mačacia odysea. Foto: Alexis Haulot/LUX Audience Awards, EP

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články