Autor: Zuzana Mojžišová / spisovateľka a filmová kritička

Detstvo. Mnohokrát v umení ospevované ako čas nevinnosti, radosti, objavovania, čistej zvedavosti, otvorenosti, hravosti, fantázie, prijímania lásky a starostlivosti… Detstvo. Mnohokrát v umení opisované ako obdobie, keď je malý človek hračkou v rukách dospelých, voľky-nevoľky na nich odkázaný, neraz síce nechápajúci rozumom, ale o to väčšmi cítiaci srdcom, túžiaci po prítomnosti iných, no osamotený, hodený do vody, a svet kričí: „Plávaj, plávaj, lebo inak sa utopíš!“ Ibaže ťažko sa pláva v kalných vodách. Film českej autorky Beaty Parkanovej Svetielka je o detstve. O tom prvom i tom druhom vyššie spomenutom. O jednom zlomovom dni predškoláčky Amálky.

Asi každý máme svoj osobný zoznam katastrof, ktoré by sme za žiadnych okolností nechceli zažiť z bezprostrednej blízkosti. Trúfam si odhadnúť, že smrť v rôznych podobách zaberá v zozname popredné miesto. Početné úmrtia smrť vo vojne či hromadných nešťastiach, skon blízkeho človeka, napokon aj náš vlastný. Ako povie jedna z postáv koprodukčnej (česko-slovensko-chorvátskej) hranej prvotiny českej filmovej režisérky Veroniky Liškovej Rok vdovy (2024): „Už jenom tím, že člověk žije, si zadělává na smrt.“

Bubienky, ktorými sa voľakedy prenášali výstražné upozornenia na veľké vzdialenosti. Rozozvučali sa a človek reagoval. Dnes máme namiesto bubienkov mobilné telefóny. Občas nás na diaľku riadia, konáme podľa toho, čo sa v nich ozve. A máme aj vnútorné tamtamy, v hlavách, vystríhajú nás v okamihu blížiaceho sa nebezpečenstva, rachocú, ak sa chystáme do boja. Lomozia aj vtedy, keď hlavná hrdinka príbehu pôvodom iránskej režisérky (a herečky) Zar Amir Ebrahimi a izraelského režiséra Guya Nattiva vstupuje do ringu, aby sa na džudistických majstrovstvách sveta pokúsila pre svoju krajinu, Irán, vybojovať zlatú medailu. Film sa volá Tatami – podľa hrubých mäkkých žineniek, poskladaných na spôsob puzzle, používaných pri rôznych bojových športoch.

Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.

Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…

Spolupráca s literatúrou je pre kinematografiu typická už od jej úplných začiatkov a dodnes sa, už dlho navzájom, mohutne ovplyvňujú. Transkripcia beletristických opusov predstavuje pre filmárov v mnohom rozdielne úskalia než adaptácia dramatických textov určených pôvodne pre divadelné dosky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ľahšie prekonateľné, ale skúsenosti prvému zdaniu odporujú. Sú „iba“ iné tie úskalia, nie jednoduchšie.