Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.
Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…
Spolupráca s literatúrou je pre kinematografiu typická už od jej úplných začiatkov a dodnes sa, už dlho navzájom, mohutne ovplyvňujú. Transkripcia beletristických opusov predstavuje pre filmárov v mnohom rozdielne úskalia než adaptácia dramatických textov určených pôvodne pre divadelné dosky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ľahšie prekonateľné, ale skúsenosti prvému zdaniu odporujú. Sú „iba“ iné tie úskalia, nie jednoduchšie.
