Záber z filmu Zenit

Tanečný obraz spoločnosti zmietanej v boji o moc

Písmo: A- | A+

Spája ich nádej, ale rozdelí ich boj o slobodu. Dystopický sci-fi triler Zenit režiséra Györgya Kristófa jazykom tanca sleduje, ako boj o moc láme charaktery a mení spoločnosť. Slovensko-maďarsko-český film si diváci môžu pozrieť v kinách už v septembri.

Skupine väzňov, ktorí nepoznajú iný svet ako ten za stenami podzemného komplexu, sa podarí utiecť. Ocitnú sa v podzemnej jaskyni, kde sa im vysoko nad hlavami črtá otvor, ktorým dnu prenikajú slnečné lúče. Spolu snívajú o úniku a s týmto cieľom budujú spoločenstvo. Čas plynie a v skupinke sa začína boj o moc a presadenie vlastných záujmov.

Zenit je druhý celovečerný film slovenského režiséra Györgya Kristófa, ktorý debutoval snímkou OUT v súťažnej sekcii Un certain regard festivalu v Cannes. Zenit využíva moderný tanec ako jazyk a ilustruje ním dynamiku moci, ktorá formovala politické prostredie v posledných dekádach, a to nielen v strednej Európe, ale na celom svete. „Na rozdiel od divadla nie je úlohou filmu zaoberať sa každodennými aktuálnymi otázkami a javmi, pretože jeho vznik je vždy niekoľkoročný proces. Zenit rozpráva archaický, večne platný príbeh, ktorý pravdepodobne nájde odozvu v každej dobe a v každej krajine. Možno aj vďaka tomu je tento film nadčasový a myslím si, že bude zaujímavé ho znovuobjaviť aj o mnoho rokov,“ hovorí Kristóf, ktorý na projekte začal pracovať ešte počas štúdia réžie na FAMU v Prahe.

Vývoj scenára a následné hľadanie financií na projekt, ktorý experimentuje s filmovým jazykom, nakoniec trvalo roky. „Film je drahý druh umenia, takže jeho financovanie je zvyčajne jedným z najťažších procesov. Po niekoľkých kolách presviedčania výberovej komisie Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil a že to chcem naozaj urobiť, sa nám podarilo získať polovicu rozpočtu. Žiaľ, druhá polovica nám trvala roky. Je to vlastne malý producentský zázrak, že tento film vznikol. A to hovoríme len o financiách. Rovnako dlho nám trvalo nájsť choreografa, s ktorým by sme mohli film urobiť, ale v skutočnosti nikto nevedel, ako to urobiť, takže aj tento proces bolo potrebné experimentálne vytvoriť,“ približuje Kristóf, ktorý sa podieľal aj na tvorbe scenára a film produkoval.

Nakoniec sa spojil so slovenským choreografom žijúcim v Belgicku Antonom Lachkym. „Anton bol v takej fáze, keď ho zaujímalo tvoriť nielen zo svojho vnútra, ale nechával sa inšpirovať aj vonkajšími úlohami. Počas trojtýždňového skúšobného procesu, ktorý predchádzal nakrúcaniu, sme experimentovali, hľadali smer a koncept a zároveň znovu budovali celý príbeh,“ vysvetľuje Kristóf, ktorý musel opustiť scenár a tesne pred nakrúcaním písať znovu podľa toho, čo a ako sa dalo tancom vyrozprávať. „Nakoniec sa veľa vecí vymyslelo a dokončilo až počas samotného natáčania. Bolo treba veľa práce, energie, pokory a vzájomného rešpektu na to, aby sme si porozumeli. prijali sa a aby sme sa naučili, ako spolupracovať. Nehovorím, že to bola vždy ľahká úloha, ale myslím si, že sme to zvládli.

Už počas príprav a hľadania financií prebiehal medzinárodný casting, ktorý bol nakoniec tiež niekoľkoročných procesom. „Na začiatku nebolo jasné, že vo filme budú hrať len tanečníci. Pozerali sme aj hercov, o ktorých sme vedeli, že sa lepšie hýbu a vedeli by sa naučiť to, čo by sme potrebovali, lenže nakoniec sme si uvedomili, že všetko by tak trvalo omnoho dlhšie a v podmienkach, aké sme mali, by sme to nezvládli. Takže sme museli nájsť dobrých tanečníkov, ktorí by boli zároveň silní aj ako herci. Keďže takých umelcov je menej, vyhlásili sme medzinárodný casting.

Nakoniec sa vo filme predstavia tanečníci zo Slovenska (Paulína Šmatláková), Maďarska, Rumunska, Švédska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Ruska. Okrem Judith State, ktorá stvárňuje hlavnú ženskú postavu a hrala vo filmoch Cristiho Puia alebo v poslednom počine Cristiana Mungia, nemal s herectvom skúseností nikto. Kristóf a Lachky počas skúšok kládli dôraz na tanečnú a hereckú stránku, zároveň si skladali ansámbel z osobností, ktoré dokážu fungovať nielen ako individualisti, ale aj ako organický celok. „Nakoniec sa nám podarilo zostaviť neuveriteľne silný tím. Našťastie sme dobre vyberali a ten tím, rovnako ako aj prostredie, vytiahli z každého silné prejavy,“ konštatuje režisér.

Zenit chceli pôvodne nakrúcať v soľných baniach v Rumunsku, nakoniec sa vzhľadom na finančné možnosti nakrúcal v jaskyni pri Budapešti využívanej filmovými štábmi. „Lokácia úplne nespĺňala to, čo sme chceli a potrebovali, preto sme neskôr využili počítačové korekcie. Začiatok filmu sa odohráva vo futuristickom väzení, čo bol vlastne postavený ateliér. Priznávam, že pôvodne sme plánovali oveľa viac futuristických prvkov, ktoré mali za úlohu nielen vytvoriť vzrušujúci zážitok pre diváka, ale aj posilniť symboliku filmu. Nakoniec by sa nám v daných finančných podmienkach nepodarilo dostatočne dobre urobiť niektoré triky, preto sme sa rozhodli niektoré veci vypustiť,“ vysvetľuje Kristóf.

Celkovo trvalo nakrúcanie 19 dní. Keďže celé prebiehalo len v spomínanej jaskyni a ateliéri, filmári kládli dôraz na vizuálnu stránku. „Najdôležitejším vizuálnym prvkom tu boli samotné lokácie, ktoré dokážu vytvoriť silný svet, ak sa s nimi správne pracuje. Na to bolo potrebné nájsť svetelnú štruktúru, ktorá je dostatočne voľná na neustálu improvizáciu. V skutočnosti to bola veľmi ťažká úloha, ale kameraman Gergely Pálos, ktorý predtým pracoval s Royom Anderssonom aj Ildikó Enyedi, to zvládol veľmi pekne. Nemali sme pevný scenár, nemali sme vopred vymyslené scény – tu sa film skutočne budoval krok za krokom, najmä počas natáčania. Až do takej miery, že sme často ešte ani ráno nevedeli, čo budeme natáčať popoludní. Ale bolo potrebné sledovať aj tanec a najdôležitejšie bolo, aby bol vyrozprávaný príbeh. Pôvodne som plánoval, že budeme v kamere oveľa slobodnejší a extrémnejší, ale nakoniec sme si uvedomili, že v tomto filme je extrémnych prvkov už dosť,“vysvetľuje pre Film.sk Kristóf.

Prví slovenskí diváci videli Zenit na MFF Artfilm v Košiciach, kde si režisér otestoval, že diváci dobre rozumejú aj experimentálnemu filmu bez slov. „Keďže v tomto filme nie sú dialógy, hudba, zvuky a sila obrazu sú ešte dôležitejšie ako v iných filmoch, a to dokáže naozaj sprostredkovať len kino. Divák tak pravdepodobne získa neobyčajný, výnimočný filmový zážitok, aký inde nezažije. Som naozaj zvedavý, čo sa stane s filmom pred širším domácim a medzinárodným publikom. Každopádne to bude vzrušujúce.

Film vznikol v koprodukcii slovenskej spoločnosti Dynamo Productions, maďarskej KMH Film a českej spoločnosti Paprika Studios.

(Autorka článku je partnerka režiséra.)

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom

Recenzia filmu Zenit

 

Zenit (r. György Kristóf, Slovensko / Maďarsko / Česko, 2023)

Celkový rozpočet filmu:  1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 512 000 eur, vklad RTVS/STVR 30 000 eur)

Distribučná premiéra: 5. 9. 2024

Záber z filmu Zenit. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články