Záber z filmu Zenit

Tanečný obraz spoločnosti zmietanej v boji o moc

Písmo: A- | A+

Spája ich nádej, ale rozdelí ich boj o slobodu. Dystopický sci-fi triler Zenit režiséra Györgya Kristófa jazykom tanca sleduje, ako boj o moc láme charaktery a mení spoločnosť. Slovensko-maďarsko-český film si diváci môžu pozrieť v kinách už v septembri.

Skupine väzňov, ktorí nepoznajú iný svet ako ten za stenami podzemného komplexu, sa podarí utiecť. Ocitnú sa v podzemnej jaskyni, kde sa im vysoko nad hlavami črtá otvor, ktorým dnu prenikajú slnečné lúče. Spolu snívajú o úniku a s týmto cieľom budujú spoločenstvo. Čas plynie a v skupinke sa začína boj o moc a presadenie vlastných záujmov.

Zenit je druhý celovečerný film slovenského režiséra Györgya Kristófa, ktorý debutoval snímkou OUT v súťažnej sekcii Un certain regard festivalu v Cannes. Zenit využíva moderný tanec ako jazyk a ilustruje ním dynamiku moci, ktorá formovala politické prostredie v posledných dekádach, a to nielen v strednej Európe, ale na celom svete. „Na rozdiel od divadla nie je úlohou filmu zaoberať sa každodennými aktuálnymi otázkami a javmi, pretože jeho vznik je vždy niekoľkoročný proces. Zenit rozpráva archaický, večne platný príbeh, ktorý pravdepodobne nájde odozvu v každej dobe a v každej krajine. Možno aj vďaka tomu je tento film nadčasový a myslím si, že bude zaujímavé ho znovuobjaviť aj o mnoho rokov,“ hovorí Kristóf, ktorý na projekte začal pracovať ešte počas štúdia réžie na FAMU v Prahe.

Vývoj scenára a následné hľadanie financií na projekt, ktorý experimentuje s filmovým jazykom, nakoniec trvalo roky. „Film je drahý druh umenia, takže jeho financovanie je zvyčajne jedným z najťažších procesov. Po niekoľkých kolách presviedčania výberovej komisie Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil a že to chcem naozaj urobiť, sa nám podarilo získať polovicu rozpočtu. Žiaľ, druhá polovica nám trvala roky. Je to vlastne malý producentský zázrak, že tento film vznikol. A to hovoríme len o financiách. Rovnako dlho nám trvalo nájsť choreografa, s ktorým by sme mohli film urobiť, ale v skutočnosti nikto nevedel, ako to urobiť, takže aj tento proces bolo potrebné experimentálne vytvoriť,“ približuje Kristóf, ktorý sa podieľal aj na tvorbe scenára a film produkoval.

Nakoniec sa spojil so slovenským choreografom žijúcim v Belgicku Antonom Lachkym. „Anton bol v takej fáze, keď ho zaujímalo tvoriť nielen zo svojho vnútra, ale nechával sa inšpirovať aj vonkajšími úlohami. Počas trojtýždňového skúšobného procesu, ktorý predchádzal nakrúcaniu, sme experimentovali, hľadali smer a koncept a zároveň znovu budovali celý príbeh,“ vysvetľuje Kristóf, ktorý musel opustiť scenár a tesne pred nakrúcaním písať znovu podľa toho, čo a ako sa dalo tancom vyrozprávať. „Nakoniec sa veľa vecí vymyslelo a dokončilo až počas samotného natáčania. Bolo treba veľa práce, energie, pokory a vzájomného rešpektu na to, aby sme si porozumeli. prijali sa a aby sme sa naučili, ako spolupracovať. Nehovorím, že to bola vždy ľahká úloha, ale myslím si, že sme to zvládli.

Už počas príprav a hľadania financií prebiehal medzinárodný casting, ktorý bol nakoniec tiež niekoľkoročných procesom. „Na začiatku nebolo jasné, že vo filme budú hrať len tanečníci. Pozerali sme aj hercov, o ktorých sme vedeli, že sa lepšie hýbu a vedeli by sa naučiť to, čo by sme potrebovali, lenže nakoniec sme si uvedomili, že všetko by tak trvalo omnoho dlhšie a v podmienkach, aké sme mali, by sme to nezvládli. Takže sme museli nájsť dobrých tanečníkov, ktorí by boli zároveň silní aj ako herci. Keďže takých umelcov je menej, vyhlásili sme medzinárodný casting.

Nakoniec sa vo filme predstavia tanečníci zo Slovenska (Paulína Šmatláková), Maďarska, Rumunska, Švédska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Ruska. Okrem Judith State, ktorá stvárňuje hlavnú ženskú postavu a hrala vo filmoch Cristiho Puia alebo v poslednom počine Cristiana Mungia, nemal s herectvom skúseností nikto. Kristóf a Lachky počas skúšok kládli dôraz na tanečnú a hereckú stránku, zároveň si skladali ansámbel z osobností, ktoré dokážu fungovať nielen ako individualisti, ale aj ako organický celok. „Nakoniec sa nám podarilo zostaviť neuveriteľne silný tím. Našťastie sme dobre vyberali a ten tím, rovnako ako aj prostredie, vytiahli z každého silné prejavy,“ konštatuje režisér.

Zenit chceli pôvodne nakrúcať v soľných baniach v Rumunsku, nakoniec sa vzhľadom na finančné možnosti nakrúcal v jaskyni pri Budapešti využívanej filmovými štábmi. „Lokácia úplne nespĺňala to, čo sme chceli a potrebovali, preto sme neskôr využili počítačové korekcie. Začiatok filmu sa odohráva vo futuristickom väzení, čo bol vlastne postavený ateliér. Priznávam, že pôvodne sme plánovali oveľa viac futuristických prvkov, ktoré mali za úlohu nielen vytvoriť vzrušujúci zážitok pre diváka, ale aj posilniť symboliku filmu. Nakoniec by sa nám v daných finančných podmienkach nepodarilo dostatočne dobre urobiť niektoré triky, preto sme sa rozhodli niektoré veci vypustiť,“ vysvetľuje Kristóf.

Celkovo trvalo nakrúcanie 19 dní. Keďže celé prebiehalo len v spomínanej jaskyni a ateliéri, filmári kládli dôraz na vizuálnu stránku. „Najdôležitejším vizuálnym prvkom tu boli samotné lokácie, ktoré dokážu vytvoriť silný svet, ak sa s nimi správne pracuje. Na to bolo potrebné nájsť svetelnú štruktúru, ktorá je dostatočne voľná na neustálu improvizáciu. V skutočnosti to bola veľmi ťažká úloha, ale kameraman Gergely Pálos, ktorý predtým pracoval s Royom Anderssonom aj Ildikó Enyedi, to zvládol veľmi pekne. Nemali sme pevný scenár, nemali sme vopred vymyslené scény – tu sa film skutočne budoval krok za krokom, najmä počas natáčania. Až do takej miery, že sme často ešte ani ráno nevedeli, čo budeme natáčať popoludní. Ale bolo potrebné sledovať aj tanec a najdôležitejšie bolo, aby bol vyrozprávaný príbeh. Pôvodne som plánoval, že budeme v kamere oveľa slobodnejší a extrémnejší, ale nakoniec sme si uvedomili, že v tomto filme je extrémnych prvkov už dosť,“vysvetľuje pre Film.sk Kristóf.

Prví slovenskí diváci videli Zenit na MFF Artfilm v Košiciach, kde si režisér otestoval, že diváci dobre rozumejú aj experimentálnemu filmu bez slov. „Keďže v tomto filme nie sú dialógy, hudba, zvuky a sila obrazu sú ešte dôležitejšie ako v iných filmoch, a to dokáže naozaj sprostredkovať len kino. Divák tak pravdepodobne získa neobyčajný, výnimočný filmový zážitok, aký inde nezažije. Som naozaj zvedavý, čo sa stane s filmom pred širším domácim a medzinárodným publikom. Každopádne to bude vzrušujúce.

Film vznikol v koprodukcii slovenskej spoločnosti Dynamo Productions, maďarskej KMH Film a českej spoločnosti Paprika Studios.

(Autorka článku je partnerka režiséra.)

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom

Recenzia filmu Zenit

 

Zenit (r. György Kristóf, Slovensko / Maďarsko / Česko, 2023)

Celkový rozpočet filmu:  1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 512 000 eur, vklad RTVS/STVR 30 000 eur)

Distribučná premiéra: 5. 9. 2024

Záber z filmu Zenit. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články