Záber z filmu Zenit

Tanečný obraz spoločnosti zmietanej v boji o moc

Písmo: A- | A+

Spája ich nádej, ale rozdelí ich boj o slobodu. Dystopický sci-fi triler Zenit režiséra Györgya Kristófa jazykom tanca sleduje, ako boj o moc láme charaktery a mení spoločnosť. Slovensko-maďarsko-český film si diváci môžu pozrieť v kinách už v septembri.

Skupine väzňov, ktorí nepoznajú iný svet ako ten za stenami podzemného komplexu, sa podarí utiecť. Ocitnú sa v podzemnej jaskyni, kde sa im vysoko nad hlavami črtá otvor, ktorým dnu prenikajú slnečné lúče. Spolu snívajú o úniku a s týmto cieľom budujú spoločenstvo. Čas plynie a v skupinke sa začína boj o moc a presadenie vlastných záujmov.

Zenit je druhý celovečerný film slovenského režiséra Györgya Kristófa, ktorý debutoval snímkou OUT v súťažnej sekcii Un certain regard festivalu v Cannes. Zenit využíva moderný tanec ako jazyk a ilustruje ním dynamiku moci, ktorá formovala politické prostredie v posledných dekádach, a to nielen v strednej Európe, ale na celom svete. „Na rozdiel od divadla nie je úlohou filmu zaoberať sa každodennými aktuálnymi otázkami a javmi, pretože jeho vznik je vždy niekoľkoročný proces. Zenit rozpráva archaický, večne platný príbeh, ktorý pravdepodobne nájde odozvu v každej dobe a v každej krajine. Možno aj vďaka tomu je tento film nadčasový a myslím si, že bude zaujímavé ho znovuobjaviť aj o mnoho rokov,“ hovorí Kristóf, ktorý na projekte začal pracovať ešte počas štúdia réžie na FAMU v Prahe.

Vývoj scenára a následné hľadanie financií na projekt, ktorý experimentuje s filmovým jazykom, nakoniec trvalo roky. „Film je drahý druh umenia, takže jeho financovanie je zvyčajne jedným z najťažších procesov. Po niekoľkých kolách presviedčania výberovej komisie Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil a že to chcem naozaj urobiť, sa nám podarilo získať polovicu rozpočtu. Žiaľ, druhá polovica nám trvala roky. Je to vlastne malý producentský zázrak, že tento film vznikol. A to hovoríme len o financiách. Rovnako dlho nám trvalo nájsť choreografa, s ktorým by sme mohli film urobiť, ale v skutočnosti nikto nevedel, ako to urobiť, takže aj tento proces bolo potrebné experimentálne vytvoriť,“ približuje Kristóf, ktorý sa podieľal aj na tvorbe scenára a film produkoval.

Nakoniec sa spojil so slovenským choreografom žijúcim v Belgicku Antonom Lachkym. „Anton bol v takej fáze, keď ho zaujímalo tvoriť nielen zo svojho vnútra, ale nechával sa inšpirovať aj vonkajšími úlohami. Počas trojtýždňového skúšobného procesu, ktorý predchádzal nakrúcaniu, sme experimentovali, hľadali smer a koncept a zároveň znovu budovali celý príbeh,“ vysvetľuje Kristóf, ktorý musel opustiť scenár a tesne pred nakrúcaním písať znovu podľa toho, čo a ako sa dalo tancom vyrozprávať. „Nakoniec sa veľa vecí vymyslelo a dokončilo až počas samotného natáčania. Bolo treba veľa práce, energie, pokory a vzájomného rešpektu na to, aby sme si porozumeli. prijali sa a aby sme sa naučili, ako spolupracovať. Nehovorím, že to bola vždy ľahká úloha, ale myslím si, že sme to zvládli.

Už počas príprav a hľadania financií prebiehal medzinárodný casting, ktorý bol nakoniec tiež niekoľkoročných procesom. „Na začiatku nebolo jasné, že vo filme budú hrať len tanečníci. Pozerali sme aj hercov, o ktorých sme vedeli, že sa lepšie hýbu a vedeli by sa naučiť to, čo by sme potrebovali, lenže nakoniec sme si uvedomili, že všetko by tak trvalo omnoho dlhšie a v podmienkach, aké sme mali, by sme to nezvládli. Takže sme museli nájsť dobrých tanečníkov, ktorí by boli zároveň silní aj ako herci. Keďže takých umelcov je menej, vyhlásili sme medzinárodný casting.

Nakoniec sa vo filme predstavia tanečníci zo Slovenska (Paulína Šmatláková), Maďarska, Rumunska, Švédska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Ruska. Okrem Judith State, ktorá stvárňuje hlavnú ženskú postavu a hrala vo filmoch Cristiho Puia alebo v poslednom počine Cristiana Mungia, nemal s herectvom skúseností nikto. Kristóf a Lachky počas skúšok kládli dôraz na tanečnú a hereckú stránku, zároveň si skladali ansámbel z osobností, ktoré dokážu fungovať nielen ako individualisti, ale aj ako organický celok. „Nakoniec sa nám podarilo zostaviť neuveriteľne silný tím. Našťastie sme dobre vyberali a ten tím, rovnako ako aj prostredie, vytiahli z každého silné prejavy,“ konštatuje režisér.

Zenit chceli pôvodne nakrúcať v soľných baniach v Rumunsku, nakoniec sa vzhľadom na finančné možnosti nakrúcal v jaskyni pri Budapešti využívanej filmovými štábmi. „Lokácia úplne nespĺňala to, čo sme chceli a potrebovali, preto sme neskôr využili počítačové korekcie. Začiatok filmu sa odohráva vo futuristickom väzení, čo bol vlastne postavený ateliér. Priznávam, že pôvodne sme plánovali oveľa viac futuristických prvkov, ktoré mali za úlohu nielen vytvoriť vzrušujúci zážitok pre diváka, ale aj posilniť symboliku filmu. Nakoniec by sa nám v daných finančných podmienkach nepodarilo dostatočne dobre urobiť niektoré triky, preto sme sa rozhodli niektoré veci vypustiť,“ vysvetľuje Kristóf.

Celkovo trvalo nakrúcanie 19 dní. Keďže celé prebiehalo len v spomínanej jaskyni a ateliéri, filmári kládli dôraz na vizuálnu stránku. „Najdôležitejším vizuálnym prvkom tu boli samotné lokácie, ktoré dokážu vytvoriť silný svet, ak sa s nimi správne pracuje. Na to bolo potrebné nájsť svetelnú štruktúru, ktorá je dostatočne voľná na neustálu improvizáciu. V skutočnosti to bola veľmi ťažká úloha, ale kameraman Gergely Pálos, ktorý predtým pracoval s Royom Anderssonom aj Ildikó Enyedi, to zvládol veľmi pekne. Nemali sme pevný scenár, nemali sme vopred vymyslené scény – tu sa film skutočne budoval krok za krokom, najmä počas natáčania. Až do takej miery, že sme často ešte ani ráno nevedeli, čo budeme natáčať popoludní. Ale bolo potrebné sledovať aj tanec a najdôležitejšie bolo, aby bol vyrozprávaný príbeh. Pôvodne som plánoval, že budeme v kamere oveľa slobodnejší a extrémnejší, ale nakoniec sme si uvedomili, že v tomto filme je extrémnych prvkov už dosť,“vysvetľuje pre Film.sk Kristóf.

Prví slovenskí diváci videli Zenit na MFF Artfilm v Košiciach, kde si režisér otestoval, že diváci dobre rozumejú aj experimentálnemu filmu bez slov. „Keďže v tomto filme nie sú dialógy, hudba, zvuky a sila obrazu sú ešte dôležitejšie ako v iných filmoch, a to dokáže naozaj sprostredkovať len kino. Divák tak pravdepodobne získa neobyčajný, výnimočný filmový zážitok, aký inde nezažije. Som naozaj zvedavý, čo sa stane s filmom pred širším domácim a medzinárodným publikom. Každopádne to bude vzrušujúce.

Film vznikol v koprodukcii slovenskej spoločnosti Dynamo Productions, maďarskej KMH Film a českej spoločnosti Paprika Studios.

(Autorka článku je partnerka režiséra.)

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom

Recenzia filmu Zenit

 

Zenit (r. György Kristóf, Slovensko / Maďarsko / Česko, 2023)

Celkový rozpočet filmu:  1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 512 000 eur, vklad RTVS/STVR 30 000 eur)

Distribučná premiéra: 5. 9. 2024

Záber z filmu Zenit. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Autíčkári. Foto: BFilm

recenzia Autičkári

Autičkári – kto sú a koho oslovia? Dokumentárny film Dominika Bariho sa týka každého, kto vlastní auto. Téma krádeží vozidiel totiž nie je vzdialená realita, ale riziko, s ktorým sa môže stretnúť prakticky každý z nás. Film poodhaľuje fungovanie takzvaného leopoldovského gangu. Jeho členovia síce operujú po celom Slovensku, no zázemie, veliteľské centrum a sklad nakradnutého majetku mali – a podľa všetkého stále majú – najmä v Leopoldove. Aranžovaná dokumentácia v snímke Autičkári predstavuje komplexne vystavanú estetiku dokurealizmu, v ktorej sa autori programovo pohybujú na jemnej hrane medzi faktickou presnosťou a dramatickou interpretáciou. Starostlivo inscenované rekonštrukcie, odvíjajúce sa od policajných záznamov a osobných svedectiev priamych účastníkov, rafinovane prechádzajú od vernosti faktom až po ich umeleckú variáciu. Tento prístup ukazuje krehkosť hranice medzi reálnym a esteticky dotvoreným. Mimoriadne pôsobivé sú výpovede obetí, ktorých osobné príbehy sú umne konfrontované s detailnými opismi zlodejských praktík. Akoby sa pred nami otvorili hlbiny dvoch protichodných entít. Sedemdesiatštyri minút, v ktorých kontrapunkt vďaka sugestívnym vsuvkám udiera na tú správnu notu. „Mne zomrel otec, keď som mal dvanásť, ... a maminka to nezvládla, no, nezvládla nás nejako držať medzi mantinelmi. Samozrejme, že bola z toho smutná, bola z toho smutná dlhé roky,“ zoznamujeme sa v úvode so zlodejom zo„starej školy“. Jeho životná cesta sa neskôr radikálne...
Strihač Jay Rabinowitz. Foto: VFF

Príde strihač filmov Jarmuscha a Aronofského aj strihačka Jacquesa Audiarda

Odkrývajú zložitý a tvorivý svet za filmami a ponúkajú ponor do profesií, vďaka ktorým môžeme v kinách prežívať príbehy. Medzinárodné networkingové podujatie Visegrad Film Forum už viac ako desaťročie prináša na študentskú pôdu oceňovaných profesionálov z filmového priemyslu a počas niekoľkých dní ich intenzívne spája so študentmi i verejnosťou. 12. ročník sa bude konať tradične na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave od 19. do 22. marca a prinesie strihačskú špičku, jednu z najúspešnejších európskych producentiek či vhľad do súčasnej maďarskej kinematografie. Filmy, ktoré strihal, patria medzi kultové kúsky a pozná ich hádam každý študent filmu. Rekviem za sen (r. Darren Aronofsky, 2000) a Strom života (r. Terrence Malick, 2011) sa dostali na prestížny zoznam najlepšie zostrihaných filmov všetkých čias, ktoré zostavuje strihačská asociácia Motion Picture Editors Guild. Ako dvorný strihač Jima Jarmuscha sa podpísal pod snímky Noc na zemi (1991), Mŕtvy muž (1995), Káva a cigarety (1999), Ghost Dog – Cesta samuraja (1999) a ďalšie. Pracoval však aj na mnohých ďalších známych filmoch, ako napríklad 8. míľa (r. Curtis Hanson, 2002) či Fontána (r. Darren Aronofsky, 2006). Americký strihač Jay Rabinowitz tak už desaťročia posúva hranice filmového rozprávania. Iný, no rovnako zaujímavý pohľad na profesiu strihača prinesie Francúzka Juliette Welfling, ktorá má tiež za sebou dlhú...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Českého leva majú Vlny aj Keď život chutí

Českého leva za najlepší film roku 2024 získala snímka Vlny režiséra Jiřího Mádla, ktorá vznikla v česko-slovenskej koprodukcii. „Nesmierne si vážim to, že v našej krajine máme stále verejnoprávne médiá,“ povedala pri preberaní ceny pre najlepší film jeho producentka Monika Kristl. Samotný Mádl si počas večera odniesol hneď dve sošky – za najlepšiu réžiu a scenár. Na filme, ktorý sa odohráva v prostredí rozhlasu a rozpráva príbeh z konca 60. rokov o novinároch, ktorí vzdorujú cenzúre a snažia sa poslucháčom prinášať pravdu, pracoval roky. Nenechal sa odradiť, keď kompetentní na rôznych miestach na tému jeho filmu reagovali, že nie je aktuálna, nikoho nezaujíma, prípadne, že on je na spracovanie tejto témy príliš mladý a nezažil ju. Vlny mali celkovo najviac – 14 nominácií. Na cenu z nich premenili 6. Z Českého leva za vedľajšiu ženskú hereckú úlohu vo filme Vlny sa tešila slovenská herečka Tatiana Pauhofová. Pri jeho preberaní poďakovala okrem režiséra Jiřího Mádla aj všetkým slovenským novinárom, ktorí ešte bránia demokraciu. Český lev pre Novinských V česko-slovensko-francúzskej koprodukcii vznikla animovaná snímka Keď život chutí, ktorú vyhlásili za najlepší animovaný film. Cenu získala aj slovenská producentka Agata Novinski. Jej manžel, skladateľ Michal Novinski, zvíťazil vďaka rovnakému filmu v kategórii hudba. Pripomenul, že jednou z tém filmu je aj hľadanie lásky k sebe samému – ňou...
Zobraziť všetky články