Záber z filmu Zenit

Tanečný obraz spoločnosti zmietanej v boji o moc

30.08 2024
Písmo: A- | A+

Spája ich nádej, ale rozdelí ich boj o slobodu. Dystopický sci-fi triler Zenit režiséra Györgya Kristófa jazykom tanca sleduje, ako boj o moc láme charaktery a mení spoločnosť. Slovensko-maďarsko-český film si diváci môžu pozrieť v kinách už v septembri.

Skupine väzňov, ktorí nepoznajú iný svet ako ten za stenami podzemného komplexu, sa podarí utiecť. Ocitnú sa v podzemnej jaskyni, kde sa im vysoko nad hlavami črtá otvor, ktorým dnu prenikajú slnečné lúče. Spolu snívajú o úniku a s týmto cieľom budujú spoločenstvo. Čas plynie a v skupinke sa začína boj o moc a presadenie vlastných záujmov.

Zenit je druhý celovečerný film slovenského režiséra Györgya Kristófa, ktorý debutoval snímkou OUT v súťažnej sekcii Un certain regard festivalu v Cannes. Zenit využíva moderný tanec ako jazyk a ilustruje ním dynamiku moci, ktorá formovala politické prostredie v posledných dekádach, a to nielen v strednej Európe, ale na celom svete. „Na rozdiel od divadla nie je úlohou filmu zaoberať sa každodennými aktuálnymi otázkami a javmi, pretože jeho vznik je vždy niekoľkoročný proces. Zenit rozpráva archaický, večne platný príbeh, ktorý pravdepodobne nájde odozvu v každej dobe a v každej krajine. Možno aj vďaka tomu je tento film nadčasový a myslím si, že bude zaujímavé ho znovuobjaviť aj o mnoho rokov,“ hovorí Kristóf, ktorý na projekte začal pracovať ešte počas štúdia réžie na FAMU v Prahe.

Vývoj scenára a následné hľadanie financií na projekt, ktorý experimentuje s filmovým jazykom, nakoniec trvalo roky. „Film je drahý druh umenia, takže jeho financovanie je zvyčajne jedným z najťažších procesov. Po niekoľkých kolách presviedčania výberovej komisie Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil a že to chcem naozaj urobiť, sa nám podarilo získať polovicu rozpočtu. Žiaľ, druhá polovica nám trvala roky. Je to vlastne malý producentský zázrak, že tento film vznikol. A to hovoríme len o financiách. Rovnako dlho nám trvalo nájsť choreografa, s ktorým by sme mohli film urobiť, ale v skutočnosti nikto nevedel, ako to urobiť, takže aj tento proces bolo potrebné experimentálne vytvoriť,“ približuje Kristóf, ktorý sa podieľal aj na tvorbe scenára a film produkoval.

Nakoniec sa spojil so slovenským choreografom žijúcim v Belgicku Antonom Lachkym. „Anton bol v takej fáze, keď ho zaujímalo tvoriť nielen zo svojho vnútra, ale nechával sa inšpirovať aj vonkajšími úlohami. Počas trojtýždňového skúšobného procesu, ktorý predchádzal nakrúcaniu, sme experimentovali, hľadali smer a koncept a zároveň znovu budovali celý príbeh,“ vysvetľuje Kristóf, ktorý musel opustiť scenár a tesne pred nakrúcaním písať znovu podľa toho, čo a ako sa dalo tancom vyrozprávať. „Nakoniec sa veľa vecí vymyslelo a dokončilo až počas samotného natáčania. Bolo treba veľa práce, energie, pokory a vzájomného rešpektu na to, aby sme si porozumeli. prijali sa a aby sme sa naučili, ako spolupracovať. Nehovorím, že to bola vždy ľahká úloha, ale myslím si, že sme to zvládli.

Už počas príprav a hľadania financií prebiehal medzinárodný casting, ktorý bol nakoniec tiež niekoľkoročných procesom. „Na začiatku nebolo jasné, že vo filme budú hrať len tanečníci. Pozerali sme aj hercov, o ktorých sme vedeli, že sa lepšie hýbu a vedeli by sa naučiť to, čo by sme potrebovali, lenže nakoniec sme si uvedomili, že všetko by tak trvalo omnoho dlhšie a v podmienkach, aké sme mali, by sme to nezvládli. Takže sme museli nájsť dobrých tanečníkov, ktorí by boli zároveň silní aj ako herci. Keďže takých umelcov je menej, vyhlásili sme medzinárodný casting.

Nakoniec sa vo filme predstavia tanečníci zo Slovenska (Paulína Šmatláková), Maďarska, Rumunska, Švédska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Ruska. Okrem Judith State, ktorá stvárňuje hlavnú ženskú postavu a hrala vo filmoch Cristiho Puia alebo v poslednom počine Cristiana Mungia, nemal s herectvom skúseností nikto. Kristóf a Lachky počas skúšok kládli dôraz na tanečnú a hereckú stránku, zároveň si skladali ansámbel z osobností, ktoré dokážu fungovať nielen ako individualisti, ale aj ako organický celok. „Nakoniec sa nám podarilo zostaviť neuveriteľne silný tím. Našťastie sme dobre vyberali a ten tím, rovnako ako aj prostredie, vytiahli z každého silné prejavy,“ konštatuje režisér.

Zenit chceli pôvodne nakrúcať v soľných baniach v Rumunsku, nakoniec sa vzhľadom na finančné možnosti nakrúcal v jaskyni pri Budapešti využívanej filmovými štábmi. „Lokácia úplne nespĺňala to, čo sme chceli a potrebovali, preto sme neskôr využili počítačové korekcie. Začiatok filmu sa odohráva vo futuristickom väzení, čo bol vlastne postavený ateliér. Priznávam, že pôvodne sme plánovali oveľa viac futuristických prvkov, ktoré mali za úlohu nielen vytvoriť vzrušujúci zážitok pre diváka, ale aj posilniť symboliku filmu. Nakoniec by sa nám v daných finančných podmienkach nepodarilo dostatočne dobre urobiť niektoré triky, preto sme sa rozhodli niektoré veci vypustiť,“ vysvetľuje Kristóf.

Celkovo trvalo nakrúcanie 19 dní. Keďže celé prebiehalo len v spomínanej jaskyni a ateliéri, filmári kládli dôraz na vizuálnu stránku. „Najdôležitejším vizuálnym prvkom tu boli samotné lokácie, ktoré dokážu vytvoriť silný svet, ak sa s nimi správne pracuje. Na to bolo potrebné nájsť svetelnú štruktúru, ktorá je dostatočne voľná na neustálu improvizáciu. V skutočnosti to bola veľmi ťažká úloha, ale kameraman Gergely Pálos, ktorý predtým pracoval s Royom Anderssonom aj Ildikó Enyedi, to zvládol veľmi pekne. Nemali sme pevný scenár, nemali sme vopred vymyslené scény – tu sa film skutočne budoval krok za krokom, najmä počas natáčania. Až do takej miery, že sme často ešte ani ráno nevedeli, čo budeme natáčať popoludní. Ale bolo potrebné sledovať aj tanec a najdôležitejšie bolo, aby bol vyrozprávaný príbeh. Pôvodne som plánoval, že budeme v kamere oveľa slobodnejší a extrémnejší, ale nakoniec sme si uvedomili, že v tomto filme je extrémnych prvkov už dosť,“vysvetľuje pre Film.sk Kristóf.

Prví slovenskí diváci videli Zenit na MFF Artfilm v Košiciach, kde si režisér otestoval, že diváci dobre rozumejú aj experimentálnemu filmu bez slov. „Keďže v tomto filme nie sú dialógy, hudba, zvuky a sila obrazu sú ešte dôležitejšie ako v iných filmoch, a to dokáže naozaj sprostredkovať len kino. Divák tak pravdepodobne získa neobyčajný, výnimočný filmový zážitok, aký inde nezažije. Som naozaj zvedavý, čo sa stane s filmom pred širším domácim a medzinárodným publikom. Každopádne to bude vzrušujúce.

Film vznikol v koprodukcii slovenskej spoločnosti Dynamo Productions, maďarskej KMH Film a českej spoločnosti Paprika Studios.

(Autorka článku je partnerka režiséra.)

 

Zenit (r. György Kristóf, Slovensko / Maďarsko / Česko, 2023)

Celkový rozpočet filmu:  1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 512 000 eur, vklad RTVS/STVR 30 000 eur)

Distribučná premiéra: 5. 9. 2024

Záber z filmu Zenit. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Už ťa nemám rád

Prečo neprenikneme do sveta dospievajúcich detí?

Krehké dobrodružstvo prvej lásky sa často odohráva na pozadí tínedžerskej revolty a mladíckeho vzdoru. Takýto obraz vystúpil do popredia v predstavách českého režiséra Zdeňka Jiráského, keď sa rozhodoval pre tému svojho nového filmu. Bolo to v čase, keď pandemické šialenstvo uzatvorilo ľudské vnútra pred možnosťou prirodzene sa prepájať s vonkajším svetom. Výsledkom je film Už ťa nemám rád z roku 2023, ktorý vznikol v česko-slovensko-rumunskej koprodukcii. Režisér zasadil príbeh dvoch tínedžerov Marka a Terezy do malého českého mestečka. Ich život poznačený nudou sprevádza túžba prežiť dobrodružstvo na prahu dospelosti. Marek má trinásť, nakrúca videá so sociálnou problematikou, a v očiach spolužiakov je práve preto outsiderom. Idylický vzťah s mamou naruší jej nová známosť, a tak Marek nemá chuť byť doma. Keď sa v ohrozenom období cíti najviac sám, do cesty mu vstúpi o rok mladšia Tereza. Hoci prichádza z celkom iného sociálneho zázemia, nájdu v sebe zaľúbenie. Ich tínedžerské hry sa však rýchlo vymknú spod kontroly a predstieraný únos dievčaťa vrcholí útekom z domova. Nasadnú do vlaku a čoskoro sa strácajú v labyrinte nekonečných možností slobody. Strach z neznámeho prináša stratu ilúzií. Marek sa chce vrátiť domov, Tereza nie. A cesta sa ešte zďaleka nekončí. „Koncept príbehu dvoch detí vychádza z tradície realizmu,“ hovorí o svojich motiváciách Zdeněk Jiráský, známy najmä svojím celovečerným debutom Poupata z roku 2011, za ktorý získal...
Záber z filmu Pokiaľ ja žijem

recenzia Pokiaľ ja žijem

Občas sa stane, že film sa v človeku dotkne čohosi hlbokého, ale zároveň veľmi individuálneho, neprenositeľného, súvisiaceho s jeho individuálnou, neprenosnou, čiže výnimočnou životnou empíriou i súčasnosťou. Príklad: film o umieraní blízkeho, nech už má akékoľvek (ne)kvality, bude vnímať inak umierajúci, inak jeho opatrovník, inak niekto, kto sa o podobnú skúsenosť nikdy ani len neobtrel. Dlhý úvod, ale považujem za čestné na začiatku oznámiť, že vo vzťahu k dokumentárneho filmu o rómskom mladíkovi Daliborovi Lezovi Pokiaľ ja žijem režiséra Romana Ďuriša som prinajmenšom tou opatrovníčkou, lebo... ale to sem nepatrí. Roman Ďuriš pred zopár rokmi absolvoval štúdium hranej réžie na VŠMU, úspech vtedy zaznamenal najmä snímkou Niečo sa deje (2019), príbehom lokálneho televízneho reportéra, ktorý sa rozhodne na vlastnú novinársku päsť vyriešiť násilný čin – a potom sa veci skomplikujú, lebo stopy vedú aj k jeho vlastnému synovi. Pokiaľ ja žijem je jeho debutom v dospelom profi vesmíre. Okrem réžie je aj s kameramankou Michaelou Hoškovou spoluautorom námetu a scenára k filmu. Vznik filmu podporili viaceré fondy, nadácie aj televízia zo Slovenska, Česka, Poľska. Mohli by sme ho nazvať observačným portrétom o boji človeka, čo nemá v ruke ani jednu dobrú kartu a aj tak úporne hrá partiu s nepriateľmi – a že ich má dosť, až nadmieru. Dokonca on sám si je v určitom zmysle slova najúhlavnejším...
Zobraziť všetky články