Záber z filmu Zenit

Tanečný obraz spoločnosti zmietanej v boji o moc

Písmo: A- | A+

Spája ich nádej, ale rozdelí ich boj o slobodu. Dystopický sci-fi triler Zenit režiséra Györgya Kristófa jazykom tanca sleduje, ako boj o moc láme charaktery a mení spoločnosť. Slovensko-maďarsko-český film si diváci môžu pozrieť v kinách už v septembri.

Skupine väzňov, ktorí nepoznajú iný svet ako ten za stenami podzemného komplexu, sa podarí utiecť. Ocitnú sa v podzemnej jaskyni, kde sa im vysoko nad hlavami črtá otvor, ktorým dnu prenikajú slnečné lúče. Spolu snívajú o úniku a s týmto cieľom budujú spoločenstvo. Čas plynie a v skupinke sa začína boj o moc a presadenie vlastných záujmov.

Zenit je druhý celovečerný film slovenského režiséra Györgya Kristófa, ktorý debutoval snímkou OUT v súťažnej sekcii Un certain regard festivalu v Cannes. Zenit využíva moderný tanec ako jazyk a ilustruje ním dynamiku moci, ktorá formovala politické prostredie v posledných dekádach, a to nielen v strednej Európe, ale na celom svete. „Na rozdiel od divadla nie je úlohou filmu zaoberať sa každodennými aktuálnymi otázkami a javmi, pretože jeho vznik je vždy niekoľkoročný proces. Zenit rozpráva archaický, večne platný príbeh, ktorý pravdepodobne nájde odozvu v každej dobe a v každej krajine. Možno aj vďaka tomu je tento film nadčasový a myslím si, že bude zaujímavé ho znovuobjaviť aj o mnoho rokov,“ hovorí Kristóf, ktorý na projekte začal pracovať ešte počas štúdia réžie na FAMU v Prahe.

Vývoj scenára a následné hľadanie financií na projekt, ktorý experimentuje s filmovým jazykom, nakoniec trvalo roky. „Film je drahý druh umenia, takže jeho financovanie je zvyčajne jedným z najťažších procesov. Po niekoľkých kolách presviedčania výberovej komisie Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil a že to chcem naozaj urobiť, sa nám podarilo získať polovicu rozpočtu. Žiaľ, druhá polovica nám trvala roky. Je to vlastne malý producentský zázrak, že tento film vznikol. A to hovoríme len o financiách. Rovnako dlho nám trvalo nájsť choreografa, s ktorým by sme mohli film urobiť, ale v skutočnosti nikto nevedel, ako to urobiť, takže aj tento proces bolo potrebné experimentálne vytvoriť,“ približuje Kristóf, ktorý sa podieľal aj na tvorbe scenára a film produkoval.

Nakoniec sa spojil so slovenským choreografom žijúcim v Belgicku Antonom Lachkym. „Anton bol v takej fáze, keď ho zaujímalo tvoriť nielen zo svojho vnútra, ale nechával sa inšpirovať aj vonkajšími úlohami. Počas trojtýždňového skúšobného procesu, ktorý predchádzal nakrúcaniu, sme experimentovali, hľadali smer a koncept a zároveň znovu budovali celý príbeh,“ vysvetľuje Kristóf, ktorý musel opustiť scenár a tesne pred nakrúcaním písať znovu podľa toho, čo a ako sa dalo tancom vyrozprávať. „Nakoniec sa veľa vecí vymyslelo a dokončilo až počas samotného natáčania. Bolo treba veľa práce, energie, pokory a vzájomného rešpektu na to, aby sme si porozumeli. prijali sa a aby sme sa naučili, ako spolupracovať. Nehovorím, že to bola vždy ľahká úloha, ale myslím si, že sme to zvládli.“

Už počas príprav a hľadania financií prebiehal medzinárodný casting, ktorý bol nakoniec tiež niekoľkoročných procesom. „Na začiatku nebolo jasné, že vo filme budú hrať len tanečníci. Pozerali sme aj hercov, o ktorých sme vedeli, že sa lepšie hýbu a vedeli by sa naučiť to, čo by sme potrebovali, lenže nakoniec sme si uvedomili, že všetko by tak trvalo omnoho dlhšie a v podmienkach, aké sme mali, by sme to nezvládli. Takže sme museli nájsť dobrých tanečníkov, ktorí by boli zároveň silní aj ako herci. Keďže takých umelcov je menej, vyhlásili sme medzinárodný casting.“

Nakoniec sa vo filme predstavia tanečníci zo Slovenska (Paulína Šmatláková), Maďarska, Rumunska, Švédska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Ruska. Okrem Judith State, ktorá stvárňuje hlavnú ženskú postavu a hrala vo filmoch Cristiho Puia alebo v poslednom počine Cristiana Mungia, nemal s herectvom skúseností nikto. Kristóf a Lachky počas skúšok kládli dôraz na tanečnú a hereckú stránku, zároveň si skladali ansámbel z osobností, ktoré dokážu fungovať nielen ako individualisti, ale aj ako organický celok. „Nakoniec sa nám podarilo zostaviť neuveriteľne silný tím. Našťastie sme dobre vyberali a ten tím, rovnako ako aj prostredie, vytiahli z každého silné prejavy,“ konštatuje režisér.

Zenit chceli pôvodne nakrúcať v soľných baniach v Rumunsku, nakoniec sa vzhľadom na finančné možnosti nakrúcal v jaskyni pri Budapešti využívanej filmovými štábmi. „Lokácia úplne nespĺňala to, čo sme chceli a potrebovali, preto sme neskôr využili počítačové korekcie. Začiatok filmu sa odohráva vo futuristickom väzení, čo bol vlastne postavený ateliér. Priznávam, že pôvodne sme plánovali oveľa viac futuristických prvkov, ktoré mali za úlohu nielen vytvoriť vzrušujúci zážitok pre diváka, ale aj posilniť symboliku filmu. Nakoniec by sa nám v daných finančných podmienkach nepodarilo dostatočne dobre urobiť niektoré triky, preto sme sa rozhodli niektoré veci vypustiť,“ vysvetľuje Kristóf.

Celkovo trvalo nakrúcanie 19 dní. Keďže celé prebiehalo len v spomínanej jaskyni a ateliéri, filmári kládli dôraz na vizuálnu stránku. „Najdôležitejším vizuálnym prvkom tu boli samotné lokácie, ktoré dokážu vytvoriť silný svet, ak sa s nimi správne pracuje. Na to bolo potrebné nájsť svetelnú štruktúru, ktorá je dostatočne voľná na neustálu improvizáciu. V skutočnosti to bola veľmi ťažká úloha, ale kameraman Gergely Pálos, ktorý predtým pracoval s Royom Anderssonom aj Ildikó Enyedi, to zvládol veľmi pekne. Nemali sme pevný scenár, nemali sme vopred vymyslené scény – tu sa film skutočne budoval krok za krokom, najmä počas natáčania. Až do takej miery, že sme často ešte ani ráno nevedeli, čo budeme natáčať popoludní. Ale bolo potrebné sledovať aj tanec a najdôležitejšie bolo, aby bol vyrozprávaný príbeh. Pôvodne som plánoval, že budeme v kamere oveľa slobodnejší a extrémnejší, ale nakoniec sme si uvedomili, že v tomto filme je extrémnych prvkov už dosť,“vysvetľuje pre Film.sk Kristóf.

Prví slovenskí diváci videli Zenit na MFF Artfilm v Košiciach, kde si režisér otestoval, že diváci dobre rozumejú aj experimentálnemu filmu bez slov. „Keďže v tomto filme nie sú dialógy, hudba, zvuky a sila obrazu sú ešte dôležitejšie ako v iných filmoch, a to dokáže naozaj sprostredkovať len kino. Divák tak pravdepodobne získa neobyčajný, výnimočný filmový zážitok, aký inde nezažije. Som naozaj zvedavý, čo sa stane s filmom pred širším domácim a medzinárodným publikom. Každopádne to bude vzrušujúce.“

Film vznikol v koprodukcii slovenskej spoločnosti Dynamo Productions, maďarskej KMH Film a českej spoločnosti Paprika Studios.

(Autorka článku je partnerka režiséra.)

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom

Recenzia filmu Zenit

 

Zenit (r. György Kristóf, Slovensko / Maďarsko / Česko, 2023)

Celkový rozpočet filmu:  1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 512 000 eur, vklad RTVS/STVR 30 000 eur)

Distribučná premiéra: 5. 9. 2024

Záber z filmu Zenit. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film. Dnes je na svete Generál Golian a po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku, v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Fotografia z filmu 33 krokov

Neskrotní démoni tráum

Názov filmu 33 krokov vychádza zo vzdialenosti od bydliska Milana Daniela k miestu, kde ho pred rokmi napadli. Iba preto, že je Róm. Brutálny útok prežil. Okrem nepeknej jazvy cez hlavu mu však zostala aj trauma, ktorá dnes ovplyvňuje aj jeho deti. Príbehom Milana Daniela, ktorý vo filme stvárňuje hlavnú postavu, sa inšpirovala režisérska dvojica Anna a Šimon Domčekovci. Film 33 krokov mal premiéru na MFF v Karlových Varoch v súťažnej sekcii Proxima. Odniesol si Zvláštne uznanie poroty a od 8. októbra je film 33 krokov aj v slovenských kinách. Hoci sa inšpiroval skutočnými udalosťami a muž, ktorý ich prežil stvárňuje hlavného hrdinu, ide o hraný projekt – hoci na hrane dokumentu. Ide o ich spoločný celovečerný debut. „Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať,“ vysvetľujú Anna a Šimon Domčekovci v rozhovore na stránke SFÚ. „Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa,“...
Zobraziť všetky články