Záber z filmu Zenit

Tanečný obraz spoločnosti zmietanej v boji o moc

Písmo: A- | A+

Spája ich nádej, ale rozdelí ich boj o slobodu. Dystopický sci-fi triler Zenit režiséra Györgya Kristófa jazykom tanca sleduje, ako boj o moc láme charaktery a mení spoločnosť. Slovensko-maďarsko-český film si diváci môžu pozrieť v kinách už v septembri.

Skupine väzňov, ktorí nepoznajú iný svet ako ten za stenami podzemného komplexu, sa podarí utiecť. Ocitnú sa v podzemnej jaskyni, kde sa im vysoko nad hlavami črtá otvor, ktorým dnu prenikajú slnečné lúče. Spolu snívajú o úniku a s týmto cieľom budujú spoločenstvo. Čas plynie a v skupinke sa začína boj o moc a presadenie vlastných záujmov.

Zenit je druhý celovečerný film slovenského režiséra Györgya Kristófa, ktorý debutoval snímkou OUT v súťažnej sekcii Un certain regard festivalu v Cannes. Zenit využíva moderný tanec ako jazyk a ilustruje ním dynamiku moci, ktorá formovala politické prostredie v posledných dekádach, a to nielen v strednej Európe, ale na celom svete. „Na rozdiel od divadla nie je úlohou filmu zaoberať sa každodennými aktuálnymi otázkami a javmi, pretože jeho vznik je vždy niekoľkoročný proces. Zenit rozpráva archaický, večne platný príbeh, ktorý pravdepodobne nájde odozvu v každej dobe a v každej krajine. Možno aj vďaka tomu je tento film nadčasový a myslím si, že bude zaujímavé ho znovuobjaviť aj o mnoho rokov,“ hovorí Kristóf, ktorý na projekte začal pracovať ešte počas štúdia réžie na FAMU v Prahe.

Vývoj scenára a následné hľadanie financií na projekt, ktorý experimentuje s filmovým jazykom, nakoniec trvalo roky. „Film je drahý druh umenia, takže jeho financovanie je zvyčajne jedným z najťažších procesov. Po niekoľkých kolách presviedčania výberovej komisie Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil a že to chcem naozaj urobiť, sa nám podarilo získať polovicu rozpočtu. Žiaľ, druhá polovica nám trvala roky. Je to vlastne malý producentský zázrak, že tento film vznikol. A to hovoríme len o financiách. Rovnako dlho nám trvalo nájsť choreografa, s ktorým by sme mohli film urobiť, ale v skutočnosti nikto nevedel, ako to urobiť, takže aj tento proces bolo potrebné experimentálne vytvoriť,“ približuje Kristóf, ktorý sa podieľal aj na tvorbe scenára a film produkoval.

Nakoniec sa spojil so slovenským choreografom žijúcim v Belgicku Antonom Lachkym. „Anton bol v takej fáze, keď ho zaujímalo tvoriť nielen zo svojho vnútra, ale nechával sa inšpirovať aj vonkajšími úlohami. Počas trojtýždňového skúšobného procesu, ktorý predchádzal nakrúcaniu, sme experimentovali, hľadali smer a koncept a zároveň znovu budovali celý príbeh,“ vysvetľuje Kristóf, ktorý musel opustiť scenár a tesne pred nakrúcaním písať znovu podľa toho, čo a ako sa dalo tancom vyrozprávať. „Nakoniec sa veľa vecí vymyslelo a dokončilo až počas samotného natáčania. Bolo treba veľa práce, energie, pokory a vzájomného rešpektu na to, aby sme si porozumeli. prijali sa a aby sme sa naučili, ako spolupracovať. Nehovorím, že to bola vždy ľahká úloha, ale myslím si, že sme to zvládli.

Už počas príprav a hľadania financií prebiehal medzinárodný casting, ktorý bol nakoniec tiež niekoľkoročných procesom. „Na začiatku nebolo jasné, že vo filme budú hrať len tanečníci. Pozerali sme aj hercov, o ktorých sme vedeli, že sa lepšie hýbu a vedeli by sa naučiť to, čo by sme potrebovali, lenže nakoniec sme si uvedomili, že všetko by tak trvalo omnoho dlhšie a v podmienkach, aké sme mali, by sme to nezvládli. Takže sme museli nájsť dobrých tanečníkov, ktorí by boli zároveň silní aj ako herci. Keďže takých umelcov je menej, vyhlásili sme medzinárodný casting.

Nakoniec sa vo filme predstavia tanečníci zo Slovenska (Paulína Šmatláková), Maďarska, Rumunska, Švédska, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Ruska. Okrem Judith State, ktorá stvárňuje hlavnú ženskú postavu a hrala vo filmoch Cristiho Puia alebo v poslednom počine Cristiana Mungia, nemal s herectvom skúseností nikto. Kristóf a Lachky počas skúšok kládli dôraz na tanečnú a hereckú stránku, zároveň si skladali ansámbel z osobností, ktoré dokážu fungovať nielen ako individualisti, ale aj ako organický celok. „Nakoniec sa nám podarilo zostaviť neuveriteľne silný tím. Našťastie sme dobre vyberali a ten tím, rovnako ako aj prostredie, vytiahli z každého silné prejavy,“ konštatuje režisér.

Zenit chceli pôvodne nakrúcať v soľných baniach v Rumunsku, nakoniec sa vzhľadom na finančné možnosti nakrúcal v jaskyni pri Budapešti využívanej filmovými štábmi. „Lokácia úplne nespĺňala to, čo sme chceli a potrebovali, preto sme neskôr využili počítačové korekcie. Začiatok filmu sa odohráva vo futuristickom väzení, čo bol vlastne postavený ateliér. Priznávam, že pôvodne sme plánovali oveľa viac futuristických prvkov, ktoré mali za úlohu nielen vytvoriť vzrušujúci zážitok pre diváka, ale aj posilniť symboliku filmu. Nakoniec by sa nám v daných finančných podmienkach nepodarilo dostatočne dobre urobiť niektoré triky, preto sme sa rozhodli niektoré veci vypustiť,“ vysvetľuje Kristóf.

Celkovo trvalo nakrúcanie 19 dní. Keďže celé prebiehalo len v spomínanej jaskyni a ateliéri, filmári kládli dôraz na vizuálnu stránku. „Najdôležitejším vizuálnym prvkom tu boli samotné lokácie, ktoré dokážu vytvoriť silný svet, ak sa s nimi správne pracuje. Na to bolo potrebné nájsť svetelnú štruktúru, ktorá je dostatočne voľná na neustálu improvizáciu. V skutočnosti to bola veľmi ťažká úloha, ale kameraman Gergely Pálos, ktorý predtým pracoval s Royom Anderssonom aj Ildikó Enyedi, to zvládol veľmi pekne. Nemali sme pevný scenár, nemali sme vopred vymyslené scény – tu sa film skutočne budoval krok za krokom, najmä počas natáčania. Až do takej miery, že sme často ešte ani ráno nevedeli, čo budeme natáčať popoludní. Ale bolo potrebné sledovať aj tanec a najdôležitejšie bolo, aby bol vyrozprávaný príbeh. Pôvodne som plánoval, že budeme v kamere oveľa slobodnejší a extrémnejší, ale nakoniec sme si uvedomili, že v tomto filme je extrémnych prvkov už dosť,“vysvetľuje pre Film.sk Kristóf.

Prví slovenskí diváci videli Zenit na MFF Artfilm v Košiciach, kde si režisér otestoval, že diváci dobre rozumejú aj experimentálnemu filmu bez slov. „Keďže v tomto filme nie sú dialógy, hudba, zvuky a sila obrazu sú ešte dôležitejšie ako v iných filmoch, a to dokáže naozaj sprostredkovať len kino. Divák tak pravdepodobne získa neobyčajný, výnimočný filmový zážitok, aký inde nezažije. Som naozaj zvedavý, čo sa stane s filmom pred širším domácim a medzinárodným publikom. Každopádne to bude vzrušujúce.

Film vznikol v koprodukcii slovenskej spoločnosti Dynamo Productions, maďarskej KMH Film a českej spoločnosti Paprika Studios.

(Autorka článku je partnerka režiséra.)

Prečítajte si rozhovor s režisérom filmu Zenit Györgym Kristófom

Recenzia filmu Zenit

 

Zenit (r. György Kristóf, Slovensko / Maďarsko / Česko, 2023)

Celkový rozpočet filmu:  1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 512 000 eur, vklad RTVS/STVR 30 000 eur)

Distribučná premiéra: 5. 9. 2024

Záber z filmu Zenit. FOTO: Dynamo Productions

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský hraný film 2025 Zuzana Mauréry a Josef Trojan vo filme Nepela. Foto: CinemArt SK

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2025

Ak by som si mala minuloročnú slovenskú filmovú produkciu predstaviť ako filmovú scénu, vybavil by sa mi obraz rodiny von Essenbeckovcov z Viscontiho Súmraku bohov. Viaceré generácie a názorové prúdy spojené nielen rodinným putom, ale najmä prosperujúcim rodinným podnikom, ponorené do vlastného sveta počas počúvania hudby. Tento kultúrny rituál je však vyprázdnený. Rodina sa javí byť na vrchole síl, ale nevyhnutne speje k úpadku v dôsledku vnútorných rozporov a kolaborácie s totalitnou mocou, ktorú chce ovládnuť, tá ju však už vnútorne pretvára. Podobne aj slovenská filmárska obec zbiera plody relatívne stabilizovaného audiovizuálneho prostredia posledných 15 rokov, pod vplyvom zmien kultúrnej politiky presadených v mene proklamovaného národného záujmu jej však hrozí štiepenie a oslabenie. Divácka úspešnosť aj viditeľnosť na festivaloch Táto pochmúrna paralela by možno nebola namieste, keby sme porovnávali len hraný film roku 2025 s rokom predchádzajúcim. Keď som vlani hodnotila hranú produkciu roku 2024, videlo sa mi, že prešľapuje v bezpečných vodách stredného prúdu a chýba jej formálna diverzita. Napriek prelomovým výsledkom návštevnosti domácich titulov som preto len ťažko mohla hovoriť o silnom roku. Pohľad na rok 2025 je o poznanie iný – v celku filmovej produkcie i v oblasti hranej tvorby. Počet majoritných alebo paritných titulov sa za posledných päť rokov stabilizoval okolo dvoch desiatok. Rok 2025 priniesol vyvážené zastúpenie filmových rodov: deväť hraných,...
Najlepšie roky majstra Ľuptáka Záber z filmu Najlepšie roky majstra Ľuptáka.

digitálne kino Chlap na svojom mieste

Filmársky talent Ľubomíra Štecka – pristúpiť k protagonistom s kamerou tak blízko, ako sa len dá a získať si ich dôveru – sa vo filme Najlepšie roky života majstra Ľuptáka snúbi s bezprostrednosťou a otvorenou náturou hlavného hrdinu, štyridsiatnika Jána Ľuptáka. Štecko tentoraz nemusel prácne režírovať súkromný život svojho protagonistu ako v prípade introvertného technológa jadrovej elektrárne (SASO, 1985), ani nahrávať osobnú výpoveď vyhorenej mladučkej zdravotnej sestry oddelene od obrazu (Sestrička, 1989) či trpezlivo čakať, kým sa odsúdený socialistický podnikateľ z Oravy vo svojej cele rozrozpráva o kontexte a ďalších zúčastnených svojho trestného činu (Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang, 1990). Stavebný majster Ľupták totiž rozpráva hneď, sám od seba a veľa, dokonca o prekot, celkom bez zábran, a práve v tom spočíva autentické čaro tohto Šteckovho profesijného portrétu. Škôlka za 9 mesiacov Ján Ľupták a jeho stavebná „družina“ majú na banskobystrickom sídlisku Radvaň postaviť veľkú škôlku pre 200 detí. Za deväť mesiacov. „Zmontovať“ podobné stavby z prefabrikovaných panelových dielov bežne trvalo rok a pol, no Ján Ľupták a jeho partia to dokážu zvládnuť za menej. Hyperaktívny majster, ktorému úprimne leží na srdci to, aby na jeseň deti mohli nastúpiť do škôlok a 200 matiek sa mohlo vrátiť do pracovného procesu, však neustále naráža na dysfunkčné dodávateľsko-odberateľské vzťahy socialistického stavebníctva. Raz nie sú typizované panely,...
Milan Ondrík FIPRESCI Otec recenzia Otec Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Milan Ondrík získal Cenu FIPRESCI v oscarovej konkurencii

Herec Milan Ondrík zvíťazil v silnej konkurencii oscarových kandidátov na 37. ročníku MFF v Palm Springs. Porota Medzinárodnej federácie filmových kritikov (FIPRESCI) tu posudzovala 44 oscarových kandidátov z kategórie zahraničných filmov. Ondríka ocenila Cenou FIPRESCI za mužský herecký výkon vo filme Otec Terezy Nvotovej. „Jeho výkon v úlohe oddaného otca upútal našu pozornosť hneď od prvého záberu. Obyčajný deň začne tým, že privedie svoju dcéru do škôlky. Keď však príde k zdrvujúcemu zisteniu, svojím výkonom dá život hmatateľnému pocitu smútku. Ondrík dojímavo zachytáva dôsledky súčasnej workoholickej kultúry a otázky vyhorenia a duševného zdravia, pričom citlivo upriamuje pozornosť na realitu syndrómu zabudnutého dieťaťa a mnohých rodín rozorvaných tragickou stratou, ktorú Otec presvedčivo sprostredkúva,“ napísala v zdôvodnení porota. Hereckú cenu FIPRESCI v ženskej kategórii získala trojica protagonistiek taiwanského filmu Ľaváčka (r. Shih-Ching Tsou) Janel Tsai, Nina Ye a Shi-yuan Ma. V snímke stvárnili matku a dcéry, ktoré odídu do Thaj-peja za novým životom. Cenu FIPRESCI pre najlepší film si z Palm Springs odniesol španielsky oscarový kandidát Sirat (r. Oliver Laxe), za scenár ocenili nórsku oscarovú nádej Citová hodnota režiséra Joachima Triera. Scenár napísal s dvorným spolupracovníkom Eskilom Vogtom. Snímka Otec bola slovenským národným kandidátom na Oscara, do užšej nominácie sa však nedostala. Festival v Palm Springs sa konal od 2. do 12. januára. Porotu FIPRESCI tvorili...
Zobraziť všetky články