Rusínska apokalypsa

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity.

Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z tváre z rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života.

Krajina zvaná Starina

Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice. Nie je náhoda, že Starina, vybudovaná takmer na sklonku socialistickej éry v 80. rokoch bola posledným vodným dielom tohto typu. Severovýchodná časť Slovenska so silne zastúpenou rusínskou diaspórou nebola nikdy prioritou rozvoja štátnej infraštruktúry a menšiny vždy museli ustúpiť väčšine.

Gondova Potopa spracúva príbeh vysídlenia tejto oblasti so zreteľom na kolektívnu traumu obyvateľstva, ktoré neprišlo len o svoje domovy, ale najmä o vzťah k pôde. Robí to bez sentimentalizácie starého života a jeho hodnôt, ale s vedomím toho, že zatopenie rusínskych obcí bolo pre ich obyvateľstvo zánikom sveta porovnateľným s biblickou potopou.

Staré a nové

Lokálnu tému Potopy robí univerzálnou nielen jej spojenie s príbehmi vysídľovania iných oblastí, ale aj výpoveď o Slovensku ako krajine, v ktorej sa obyvateľstvo neraz stávalo objektom sociálnych a ekonomických experimentov, projektovaných od stola kdesi inde.