slovenský hraný film 2025 recenzia Potopa Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

recenzia Potopa

Rusínska apokalypsa

Katarína Mišíková

Písmo: A- | A+

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity.

Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z Rusínskeho národného divadla Alexandra Duchnoviča s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života.

Krajina zvaná Starina

Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice. Nie je náhoda, že Starina, vybudovaná takmer na sklonku socialistickej éry v 80. rokoch bola posledným vodným dielom tohto typu. Severovýchodná časť Slovenska so silne zastúpenou rusínskou diaspórou nebola nikdy prioritou rozvoja štátnej infraštruktúry a menšiny vždy museli ustúpiť väčšine.

Gondova Potopa spracúva príbeh vysídlenia tejto oblasti so zreteľom na kolektívnu traumu obyvateľstva, ktoré neprišlo len o svoje domovy, ale najmä o vzťah k pôde. Robí to bez sentimentalizácie starého života a jeho hodnôt, ale s vedomím toho, že zatopenie rusínskych obcí bolo pre ich obyvateľstvo zánikom sveta porovnateľným s biblickou potopou.

Staré a nové

Lokálnu tému Potopy robí univerzálnou nielen jej spojenie s príbehmi vysídľovania iných oblastí, ale aj výpoveď o Slovensku ako krajine, v ktorej sa obyvateľstvo neraz stávalo objektom sociálnych a ekonomických experimentov, projektovaných od stola kdesi inde.





Potopa (Slovensko/Česko/Poľsko/Belgicko, 2025)
RÉŽIA Martin Gonda ● SCENÁR Martin Šuster, Dominika Udvorková, Martin Gonda ● DRAMATURGIA Éva Zabezsinszkij ● KAMERA Oliver Záhlava, ASK ● PRODUCENTI Katarína Krnáčová, Tomáš Gič, Viktor Schwarcz ● SCÉNOGRAF Juraj Kuchárek ● KOSTÝMOVÁ VÝTVARNÍČKA Tatiana Figurová ● HUDBA Théophile Moussouni ● STRIH Paweł Laskowski ● ZVUK Ivan Ďurkech ● HRAJÚ Sára Chripáková, Jozef Pantlikáš, Katarína Babejová, Vladimíra Štefániková, Michal Soltész, Vladimír Čema, Stanislav Pitoňák, Svetlana Škovranová, Jevgenij Libezňuk, Igor Latta
MINUTÁŽ 102 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 4. decembra 2025

Hodnotenie: 95%

Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články