Vydavateľka a zakladateľka združenia Bratislavské rožky Eva bolemant. Foto: Archív E.B.

obľúbené slovenské filmy Evy Bolemant

Eva Bolemant, vydavateľka a zakladateľka združenia Bratislavské rožky

Písmo: A- | A+

Akvabely z Prandorfa sú pre ňu ako Šulíkova Záhrada. Opäť pocítime, že ľudské hodnoty žijú.  

Sporadicky chodím do kina, a na tento film som sa minulú jeseň dostala čírou náhodou. Mala som lístky na divadelnú premiéru, ale stojac s kamarátkou pred vchodom do divadla som zistila, že som si pomýlila dátum a predstavenie sa koná o týždeň neskôr. Keďže kamarátka mala zhodou okolností pozvanie na premiéru filmu, utekali sme rovno tam a na poslednú chvíľu sme kino stihli. Ale o tomto filme trošku neskôr… 

Premýšľam o mojom obľúbenom slovenskom filme, no už roky mám jednoznačnú odpoveď: Záhrada Martina Šulíka z roku 1995. Je to pre mňa stálica. Otázky a myšlienky, ktoré rozoberá režisér, sú v mojom živote stále najdôležitejšie a často o nich v rôznych životných situáciách uvažujem.

Martin Šulík: Záhrada. Zdroj: SFÚ

Foto: ASFK

Zastaviť sa v zhone života

Tento film som videla niekoľkokrát, a teraz, keď píšem tieto riadky, je to po naozaj mnohých rokoch. Tempo filmu, zábery krajiny, výhľady, hlas rozprávača, záhrada – to všetko vo mne vyvoláva neopakovateľne dobrý pocit. Hlavný hrdina Jakub (Roman Luknár) sa nasťahuje do domu po starom otcovi v starej záhrade. Jakub si nie je istý spôsobom života, ktorý vedie, nevie, čo chce, čo má aký zmysel.

Najmä preto nevychádza dobre so svojím otcom (Marián Labuda), ktorý mu navrhne, že z predaja záhrady by sa mohol osamostatniť, kúpiť si pre seba nový byt. Jakub nájde pozemok, kde sa zastavil čas. Celý dom sa rozpadáva, záhrada je zanedbaná, priam tajomná. Jakub upratuje, opravuje, páli staré veci. Nájde tajnú krabičku s čudným denníkom starého otca písaným opačným písmom a číta ho pomocou zrkadla.

Dni idú jeden za druhým a v živote Jakuba sa dejú zázračné aj menej zázračné veci, ale jednoznačne zmeny. Zmeny, ktorým niekedy ani sám nerozumie, a jeho otec už vôbec nie. V záhrade plnej jabloní stretne aj „Pannu zázračnú“, dievčinu, s ktorou zažije nevšedné veci. 

Tak, ako má byť

Film oslavuje tento rok tridsiate narodeniny. Jeho myšlienky sú nadčasové a v terajšom neistom svete ešte viac rezonujú. Otázky ako „Čo znamenám ja v spoločnosti?“, „Treba utiecť pred realitou?“ alebo „Čo je v živote naozaj dôležité?“ sa rovnako ako v tomto filme, niekedy viac, niekedy menej, vynárajú aj v našich životoch.

Režisér otvára etické problémy, aj témy týkajúce sa dobrých mravov. Veľa pracuje so symbolmi a je na nás, ktoré z nich si všimneme, vnáša do diania svojský humor a je na nás, ako to chápeme a či ho chápať chceme.

Toto všetko veľmi potrebujeme, dnes možno viac ako kedysi, lebo neustále narážame na neporozumenie, čelíme obrovskej neistote a budúcnosť sú samé otázniky. So Šulíkovou poetikou je neobyčajne príjemné na chvíľu sa zastaviť v zhone života a zistiť, aká je aktuálna. Záverečná veta filmu „Konečne je všetko tak, ako má byť!“ mi v ťažkých životných situáciách bola viackrát oporou. 

Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia
Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia

Radosť a odvaha stále žijú

A teraz ešte o filme z úvodu: keď som sa napokon dostala do kina, vlial mi obrovskú energiu. Akvabely z Prandorfa (2024) v réžii Pavla Koreca sa odohrávajú v dedine pri Banskej Štiavnici, na magickom mieste, ktoré pre mňa od detstva veľa znamená. Päť žien z dediny Devičany sa rozhodlo pre neobvyklú vec. Na jazere Veľká vodárenská vyrezali dieru do ľadu a napriek vlastnému strachu a ľadovej vode začali nový život.

Film ukazuje ich odvahu vystúpiť z komfortnej zóny, čo nikdy nie je ľahké. Hoci okolnosti sa už zmenili a dnešné dediny sú otvorenejšie ako v minulosti, paradoxne uzavretejší bývajú ľudia v nich. V takejto komunite si pokúsili kamarátky prekonať hanbu a strach, aby ukázali svetu svoje ozajstné ja, a dokonca to dali pred kamerou.

Spoločne s nimi prežívame pocit slobody, smejeme sa, prežívame šťastie, pustia nás do svojich osobných príbehov, a nám sa zdá, že vidíme zároveň aj vlastné osudy, ktoré často nie sú ľahké, ba často aj kruté. Režisér a kameraman nám umožnili prežívať všetko s aktérkami.

Vlastne je to rovnako ako v Záhrade spred tridsiatich rokov. A vo mne sa opäť vynárajú otázky: Sme my ľudia stále takí istí? Vôbec sa nemeníme? Napreduje iba technika a my ostávame stále ľuďmi?

Na facebookovom profile Akvabel som našla vetu, ktorá môže aj iným dodať odvahu a nádej: „Sme skupinka veselých žien, rady privítame kohokoľvek, kto sa cíti byť akvabelou, dokážeme zosynchronizovať takmer čokoľvek“.  Akvabely sa jednoznačne zaradili medzi moje obľúbené filmy. Je dobré vedieť a vidieť, že ľudské hodnoty ako radosť, odvaha, prekonanie strachu a túžba po slobode stále žijú.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Eugen Šinko Etuda Záber z filmu Etuda. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Lyrická štúdia prostredia

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Eugena Šinka Etuda predstavuje unikátny pohľad na prežívanie mladých ľudí pracujúcich v ostravských baniach a žijúcich v ostravsko-karvinskej oblasti. Je totiž lyrický a mimoriadne clivý. Známy neznámy Šinko Eugen Šinko (1934-2014) začínal v dokumentárnom filme v 50. rokoch minulého storočia ako strihač. Spolupracoval najmä s tvorcami populárnovedeckých filmov, no podieľal sa napríklad aj na etnograficky ladenom dokumentárnom filme Ľudia na vode (1958) Martina Hollého. Po absolvovaní štúdia dokumentárneho filmu na pražskej FAMU nakrútil v krátkom slede viacero autorských krátkych filmov. V Slnovrate (1963), inscenovanom dokumentárnom filme, „vyčaroval“ neochotu obyvateľov juhoslovenskej dediny plniť plány socialistického poľnohospodárstva a pracovať na združstevnenej pôde predpísaným spôsobom. V Nedeli (1964) zase takmer sociologickým pohľadom skúma voľnočasové aktivity Bratislavčanov. Dokumentárna kamera Alexandra Strelingera tu kĺže, skáče alebo sa odráža od jednotlivých faziet víkendového mesta, nábrežia, lunaparku, tanečnej sály. Ako píše Petra Hanáková v hesle Mesto v Abecedári slovenského filmu, spájanie mestských motívov tu nadobúda podobu asociatívnej koláže. No Šinkova strihová skladba nestavia len na vizuálnych asociáciách, ladí aj s hudobnými motívmi bigbítovej kapely. Svoj tretí film, Etuda, už nepísal Eugen...
Pocta: Rudolf Urc Záber z filmu Človek z Málinca. Foto: archív SFÚ

Pocta Rudolfovi Urcovi v Kine Lumière

V januári sme sa navždy rozlúčili s režisérom, scenáristom, dramaturgom, publicistom a pedagógom Rudolfom Urcom. Zomrel vo veku 88 rokov. V tejto súvislosti sa dramaturgovia Kina Lumière rozhodli pripomenúť jeho tvorbu prostredníctvom štyroch programov krátkych dokumentárnych a animovaných filmov. Cyklus nesie názov Pocta: Rudolf Urc. Projekcia prvého bloku sa uskutoční vo štvrtok 12. februára o 17.30 hod. Lektorsky ju uvedie filmová teoretička a historička Petra Hanáková. Rudolf Urc bol významná osobnosť slovenského dokumentárneho a animovaného filmu. Vyštudoval pražskú FAMU, po jej ukončení začínal ako režisér v Spravodajskom filme a v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Na začiatku normalizácie bol preradený do Animovaného filmu, kde sa rýchlo etabloval ako režisér a dramaturg, blízky spolupracovník Viktora Kubala. Výrazne prispel k rozvoju animovaného filmu na Slovensku. Po Novembri 1989 prispel aj k založeniu Katedry animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Ako režisér vytvoril stovky filmov, za ďalšími stál ako dramaturg a odchoval veľa tvorcov, predovšetkým v oblasti animovaného filmu. Šírka a pestrosť Urcovho filmárskeho pôsobenia V Kine Lumière si záujemcovia budú môcť pripomenúť tvorbu Rudolfa Urca prostredníctvom dvoch blokov dokumentárnych a dvoch blokov animovaných filmov. „Hlavným zámerom pri výbere filmov do programu filmovej Pocty Rudolfovi Urcovi bolo predstavenie šírky a pestrosti jeho filmárskeho pôsobenia na Kolibe a...
Záber z filmu Keď sa zhasne režiséra Andyho Fehu. Foto: Bontonfilm

V komédii Keď sa zhasne sa varí zo siedmich hriechov

Niektoré tajomstvá v sebe nosíme možno až príliš dlho – myslí si český režisér Andy Fehu. Na to, že nie je dobré nechávať si niektoré veci len pre seba, chce nenápadne upozorniť vo svojom novom filme Keď sa zhasne, ktorý od 12. februára uvidíme aj v slovenských kinách. V kuchyni reštaurácie Sedem hriechov pripravuje famózne sedemchodové menu kuchár Mirek, príjemný mierumilovný človek, ktorý, zdá sa, ani nemá negatívne vlastnosti. „Baví ma jeho neutíchajúci pozitivizmus, aj to, že sa dokáže veľmi dobre vysporiadať aj so stresovými situáciami a pri tom všetkom ho ženú dopredu city, čo je pekné,“ hovorí o svojej postave herec Vojta Kotek. Po skúsenostiach v príbehu o nevere a zvádzaní priamo v reštaurácii, kde jedlá do jeho scén pripravoval skutočný kuchár, vraví, že keby chcel niekoho zviesť, určite by volil ako afrodiziakum nejakú sviežu tortu. Osudná zmluva Príbeh filmu a nová reštaurácia ho spájajú s ambicióznou šéfkuchárkou Ninou. Tá je manželkou vyhľadávaného gynekológa Richarda, s ktorým kedysi tvorili šťastný pár. Po rokoch spolužitia sa však ocitajú v zložitej vzťahovej situácii, až takej, že nemôžu jeden druhého zniesť. Aj by sa rozviedli, ale nedá sa – kedysi podpísali spoločnú zmluvu, kde sa zaviazali, že ten, kto zaviní koniec vzťahu, nedostane zo spoločného majetku ani halier. V zúfalstve Richard požiada ženatého kamaráta a rodinného...
Zobraziť všetky články