Vydavateľka a zakladateľka združenia Bratislavské rožky Eva bolemant. Foto: Archív E.B.

obľúbené slovenské filmy Evy Bolemant

Eva Bolemant, vydavateľka a zakladateľka združenia Bratislavské rožky

Písmo: A- | A+

Akvabely z Prandorfa sú pre ňu ako Šulíkova Záhrada. Opäť pocítime, že ľudské hodnoty žijú.  

Sporadicky chodím do kina, a na tento film som sa minulú jeseň dostala čírou náhodou. Mala som lístky na divadelnú premiéru, ale stojac s kamarátkou pred vchodom do divadla som zistila, že som si pomýlila dátum a predstavenie sa koná o týždeň neskôr. Keďže kamarátka mala zhodou okolností pozvanie na premiéru filmu, utekali sme rovno tam a na poslednú chvíľu sme kino stihli. Ale o tomto filme trošku neskôr… 

Premýšľam o mojom obľúbenom slovenskom filme, no už roky mám jednoznačnú odpoveď: Záhrada Martina Šulíka z roku 1995. Je to pre mňa stálica. Otázky a myšlienky, ktoré rozoberá režisér, sú v mojom živote stále najdôležitejšie a často o nich v rôznych životných situáciách uvažujem.

Martin Šulík: Záhrada. Zdroj: SFÚ

Foto: ASFK

Zastaviť sa v zhone života

Tento film som videla niekoľkokrát, a teraz, keď píšem tieto riadky, je to po naozaj mnohých rokoch. Tempo filmu, zábery krajiny, výhľady, hlas rozprávača, záhrada – to všetko vo mne vyvoláva neopakovateľne dobrý pocit. Hlavný hrdina Jakub (Roman Luknár) sa nasťahuje do domu po starom otcovi v starej záhrade. Jakub si nie je istý spôsobom života, ktorý vedie, nevie, čo chce, čo má aký zmysel.

Najmä preto nevychádza dobre so svojím otcom (Marián Labuda), ktorý mu navrhne, že z predaja záhrady by sa mohol osamostatniť, kúpiť si pre seba nový byt. Jakub nájde pozemok, kde sa zastavil čas. Celý dom sa rozpadáva, záhrada je zanedbaná, priam tajomná. Jakub upratuje, opravuje, páli staré veci. Nájde tajnú krabičku s čudným denníkom starého otca písaným opačným písmom a číta ho pomocou zrkadla.

Dni idú jeden za druhým a v živote Jakuba sa dejú zázračné aj menej zázračné veci, ale jednoznačne zmeny. Zmeny, ktorým niekedy ani sám nerozumie, a jeho otec už vôbec nie. V záhrade plnej jabloní stretne aj „Pannu zázračnú“, dievčinu, s ktorou zažije nevšedné veci. 

Tak, ako má byť

Film oslavuje tento rok tridsiate narodeniny. Jeho myšlienky sú nadčasové a v terajšom neistom svete ešte viac rezonujú. Otázky ako „Čo znamenám ja v spoločnosti?“, „Treba utiecť pred realitou?“ alebo „Čo je v živote naozaj dôležité?“ sa rovnako ako v tomto filme, niekedy viac, niekedy menej, vynárajú aj v našich životoch.

Režisér otvára etické problémy, aj témy týkajúce sa dobrých mravov. Veľa pracuje so symbolmi a je na nás, ktoré z nich si všimneme, vnáša do diania svojský humor a je na nás, ako to chápeme a či ho chápať chceme.

Toto všetko veľmi potrebujeme, dnes možno viac ako kedysi, lebo neustále narážame na neporozumenie, čelíme obrovskej neistote a budúcnosť sú samé otázniky. So Šulíkovou poetikou je neobyčajne príjemné na chvíľu sa zastaviť v zhone života a zistiť, aká je aktuálna. Záverečná veta filmu „Konečne je všetko tak, ako má byť!“ mi v ťažkých životných situáciách bola viackrát oporou. 

Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia
Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia

Radosť a odvaha stále žijú

A teraz ešte o filme z úvodu: keď som sa napokon dostala do kina, vlial mi obrovskú energiu. Akvabely z Prandorfa (2024) v réžii Pavla Koreca sa odohrávajú v dedine pri Banskej Štiavnici, na magickom mieste, ktoré pre mňa od detstva veľa znamená. Päť žien z dediny Devičany sa rozhodlo pre neobvyklú vec. Na jazere Veľká vodárenská vyrezali dieru do ľadu a napriek vlastnému strachu a ľadovej vode začali nový život.

Film ukazuje ich odvahu vystúpiť z komfortnej zóny, čo nikdy nie je ľahké. Hoci okolnosti sa už zmenili a dnešné dediny sú otvorenejšie ako v minulosti, paradoxne uzavretejší bývajú ľudia v nich. V takejto komunite si pokúsili kamarátky prekonať hanbu a strach, aby ukázali svetu svoje ozajstné ja, a dokonca to dali pred kamerou.

Spoločne s nimi prežívame pocit slobody, smejeme sa, prežívame šťastie, pustia nás do svojich osobných príbehov, a nám sa zdá, že vidíme zároveň aj vlastné osudy, ktoré často nie sú ľahké, ba často aj kruté. Režisér a kameraman nám umožnili prežívať všetko s aktérkami.

Vlastne je to rovnako ako v Záhrade spred tridsiatich rokov. A vo mne sa opäť vynárajú otázky: Sme my ľudia stále takí istí? Vôbec sa nemeníme? Napreduje iba technika a my ostávame stále ľuďmi?

Na facebookovom profile Akvabel som našla vetu, ktorá môže aj iným dodať odvahu a nádej: „Sme skupinka veselých žien, rady privítame kohokoľvek, kto sa cíti byť akvabelou, dokážeme zosynchronizovať takmer čokoľvek“.  Akvabely sa jednoznačne zaradili medzi moje obľúbené filmy. Je dobré vedieť a vidieť, že ľudské hodnoty ako radosť, odvaha, prekonanie strachu a túžba po slobode stále žijú.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články