Vydavateľka a zakladateľka združenia Bratislavské rožky Eva bolemant. Foto: Archív E.B.

obľúbené slovenské filmy Evy Bolemant

Eva Bolemant, vydavateľka a zakladateľka združenia Bratislavské rožky

Písmo: A- | A+

Akvabely z Prandorfa sú pre ňu ako Šulíkova Záhrada. Opäť pocítime, že ľudské hodnoty žijú.  

Sporadicky chodím do kina, a na tento film som sa minulú jeseň dostala čírou náhodou. Mala som lístky na divadelnú premiéru, ale stojac s kamarátkou pred vchodom do divadla som zistila, že som si pomýlila dátum a predstavenie sa koná o týždeň neskôr. Keďže kamarátka mala zhodou okolností pozvanie na premiéru filmu, utekali sme rovno tam a na poslednú chvíľu sme kino stihli. Ale o tomto filme trošku neskôr… 

Premýšľam o mojom obľúbenom slovenskom filme, no už roky mám jednoznačnú odpoveď: Záhrada Martina Šulíka z roku 1995. Je to pre mňa stálica. Otázky a myšlienky, ktoré rozoberá režisér, sú v mojom živote stále najdôležitejšie a často o nich v rôznych životných situáciách uvažujem.

Martin Šulík: Záhrada. Zdroj: SFÚ

Foto: ASFK

Zastaviť sa v zhone života

Tento film som videla niekoľkokrát, a teraz, keď píšem tieto riadky, je to po naozaj mnohých rokoch. Tempo filmu, zábery krajiny, výhľady, hlas rozprávača, záhrada – to všetko vo mne vyvoláva neopakovateľne dobrý pocit. Hlavný hrdina Jakub (Roman Luknár) sa nasťahuje do domu po starom otcovi v starej záhrade. Jakub si nie je istý spôsobom života, ktorý vedie, nevie, čo chce, čo má aký zmysel.

Najmä preto nevychádza dobre so svojím otcom (Marián Labuda), ktorý mu navrhne, že z predaja záhrady by sa mohol osamostatniť, kúpiť si pre seba nový byt. Jakub nájde pozemok, kde sa zastavil čas. Celý dom sa rozpadáva, záhrada je zanedbaná, priam tajomná. Jakub upratuje, opravuje, páli staré veci. Nájde tajnú krabičku s čudným denníkom starého otca písaným opačným písmom a číta ho pomocou zrkadla.

Dni idú jeden za druhým a v živote Jakuba sa dejú zázračné aj menej zázračné veci, ale jednoznačne zmeny. Zmeny, ktorým niekedy ani sám nerozumie, a jeho otec už vôbec nie. V záhrade plnej jabloní stretne aj „Pannu zázračnú“, dievčinu, s ktorou zažije nevšedné veci. 

Tak, ako má byť

Film oslavuje tento rok tridsiate narodeniny. Jeho myšlienky sú nadčasové a v terajšom neistom svete ešte viac rezonujú. Otázky ako „Čo znamenám ja v spoločnosti?“, „Treba utiecť pred realitou?“ alebo „Čo je v živote naozaj dôležité?“ sa rovnako ako v tomto filme, niekedy viac, niekedy menej, vynárajú aj v našich životoch.

Režisér otvára etické problémy, aj témy týkajúce sa dobrých mravov. Veľa pracuje so symbolmi a je na nás, ktoré z nich si všimneme, vnáša do diania svojský humor a je na nás, ako to chápeme a či ho chápať chceme.

Toto všetko veľmi potrebujeme, dnes možno viac ako kedysi, lebo neustále narážame na neporozumenie, čelíme obrovskej neistote a budúcnosť sú samé otázniky. So Šulíkovou poetikou je neobyčajne príjemné na chvíľu sa zastaviť v zhone života a zistiť, aká je aktuálna. Záverečná veta filmu „Konečne je všetko tak, ako má byť!“ mi v ťažkých životných situáciách bola viackrát oporou. 

Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia
Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia

Radosť a odvaha stále žijú

A teraz ešte o filme z úvodu: keď som sa napokon dostala do kina, vlial mi obrovskú energiu. Akvabely z Prandorfa (2024) v réžii Pavla Koreca sa odohrávajú v dedine pri Banskej Štiavnici, na magickom mieste, ktoré pre mňa od detstva veľa znamená. Päť žien z dediny Devičany sa rozhodlo pre neobvyklú vec. Na jazere Veľká vodárenská vyrezali dieru do ľadu a napriek vlastnému strachu a ľadovej vode začali nový život.

Film ukazuje ich odvahu vystúpiť z komfortnej zóny, čo nikdy nie je ľahké. Hoci okolnosti sa už zmenili a dnešné dediny sú otvorenejšie ako v minulosti, paradoxne uzavretejší bývajú ľudia v nich. V takejto komunite si pokúsili kamarátky prekonať hanbu a strach, aby ukázali svetu svoje ozajstné ja, a dokonca to dali pred kamerou.

Spoločne s nimi prežívame pocit slobody, smejeme sa, prežívame šťastie, pustia nás do svojich osobných príbehov, a nám sa zdá, že vidíme zároveň aj vlastné osudy, ktoré často nie sú ľahké, ba často aj kruté. Režisér a kameraman nám umožnili prežívať všetko s aktérkami.

Vlastne je to rovnako ako v Záhrade spred tridsiatich rokov. A vo mne sa opäť vynárajú otázky: Sme my ľudia stále takí istí? Vôbec sa nemeníme? Napreduje iba technika a my ostávame stále ľuďmi?

Na facebookovom profile Akvabel som našla vetu, ktorá môže aj iným dodať odvahu a nádej: „Sme skupinka veselých žien, rady privítame kohokoľvek, kto sa cíti byť akvabelou, dokážeme zosynchronizovať takmer čokoľvek“.  Akvabely sa jednoznačne zaradili medzi moje obľúbené filmy. Je dobré vedieť a vidieť, že ľudské hodnoty ako radosť, odvaha, prekonanie strachu a túžba po slobode stále žijú.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články