Akvabely z Prandorfa sú pre ňu ako Šulíkova Záhrada. Opäť pocítime, že ľudské hodnoty žijú.
Sporadicky chodím do kina, a na tento film som sa minulú jeseň dostala čírou náhodou. Mala som lístky na divadelnú premiéru, ale stojac s kamarátkou pred vchodom do divadla som zistila, že som si pomýlila dátum a predstavenie sa koná o týždeň neskôr. Keďže kamarátka mala zhodou okolností pozvanie na premiéru filmu, utekali sme rovno tam a na poslednú chvíľu sme kino stihli. Ale o tomto filme trošku neskôr…
Premýšľam o mojom obľúbenom slovenskom filme, no už roky mám jednoznačnú odpoveď: Záhrada Martina Šulíka z roku 1995. Je to pre mňa stálica. Otázky a myšlienky, ktoré rozoberá režisér, sú v mojom živote stále najdôležitejšie a často o nich v rôznych životných situáciách uvažujem.
Prečítajte si aj: Obľúbené filmy Zdena Gálisa
Foto: ASFK
Zastaviť sa v zhone života
Tento film som videla niekoľkokrát, a teraz, keď píšem tieto riadky, je to po naozaj mnohých rokoch. Tempo filmu, zábery krajiny, výhľady, hlas rozprávača, záhrada – to všetko vo mne vyvoláva neopakovateľne dobrý pocit. Hlavný hrdina Jakub (Roman Luknár) sa nasťahuje do domu po starom otcovi v starej záhrade. Jakub si nie je istý spôsobom života, ktorý vedie, nevie, čo chce, čo má aký zmysel.
Najmä preto nevychádza dobre so svojím otcom (Marián Labuda), ktorý mu navrhne, že z predaja záhrady by sa mohol osamostatniť, kúpiť si pre seba nový byt. Jakub nájde pozemok, kde sa zastavil čas. Celý dom sa rozpadáva, záhrada je zanedbaná, priam tajomná. Jakub upratuje, opravuje, páli staré veci. Nájde tajnú krabičku s čudným denníkom starého otca písaným opačným písmom a číta ho pomocou zrkadla.
Dni idú jeden za druhým a v živote Jakuba sa dejú zázračné aj menej zázračné veci, ale jednoznačne zmeny. Zmeny, ktorým niekedy ani sám nerozumie, a jeho otec už vôbec nie. V záhrade plnej jabloní stretne aj „Pannu zázračnú“, dievčinu, s ktorou zažije nevšedné veci.
Tak, ako má byť
Film oslavuje tento rok tridsiate narodeniny. Jeho myšlienky sú nadčasové a v terajšom neistom svete ešte viac rezonujú. Otázky ako „Čo znamenám ja v spoločnosti?“, „Treba utiecť pred realitou?“ alebo „Čo je v živote naozaj dôležité?“ sa rovnako ako v tomto filme, niekedy viac, niekedy menej, vynárajú aj v našich životoch.
Režisér otvára etické problémy, aj témy týkajúce sa dobrých mravov. Veľa pracuje so symbolmi a je na nás, ktoré z nich si všimneme, vnáša do diania svojský humor a je na nás, ako to chápeme a či ho chápať chceme.
Toto všetko veľmi potrebujeme, dnes možno viac ako kedysi, lebo neustále narážame na neporozumenie, čelíme obrovskej neistote a budúcnosť sú samé otázniky. So Šulíkovou poetikou je neobyčajne príjemné na chvíľu sa zastaviť v zhone života a zistiť, aká je aktuálna. Záverečná veta filmu „Konečne je všetko tak, ako má byť!“ mi v ťažkých životných situáciách bola viackrát oporou.
Radosť a odvaha stále žijú
A teraz ešte o filme z úvodu: keď som sa napokon dostala do kina, vlial mi obrovskú energiu. Akvabely z Prandorfa (2024) v réžii Pavla Koreca sa odohrávajú v dedine pri Banskej Štiavnici, na magickom mieste, ktoré pre mňa od detstva veľa znamená. Päť žien z dediny Devičany sa rozhodlo pre neobvyklú vec. Na jazere Veľká vodárenská vyrezali dieru do ľadu a napriek vlastnému strachu a ľadovej vode začali nový život.
Film ukazuje ich odvahu vystúpiť z komfortnej zóny, čo nikdy nie je ľahké. Hoci okolnosti sa už zmenili a dnešné dediny sú otvorenejšie ako v minulosti, paradoxne uzavretejší bývajú ľudia v nich. V takejto komunite si pokúsili kamarátky prekonať hanbu a strach, aby ukázali svetu svoje ozajstné ja, a dokonca to dali pred kamerou.
Spoločne s nimi prežívame pocit slobody, smejeme sa, prežívame šťastie, pustia nás do svojich osobných príbehov, a nám sa zdá, že vidíme zároveň aj vlastné osudy, ktoré často nie sú ľahké, ba často aj kruté. Režisér a kameraman nám umožnili prežívať všetko s aktérkami.
Vlastne je to rovnako ako v Záhrade spred tridsiatich rokov. A vo mne sa opäť vynárajú otázky: Sme my ľudia stále takí istí? Vôbec sa nemeníme? Napreduje iba technika a my ostávame stále ľuďmi?
Na facebookovom profile Akvabel som našla vetu, ktorá môže aj iným dodať odvahu a nádej: „Sme skupinka veselých žien, rady privítame kohokoľvek, kto sa cíti byť akvabelou, dokážeme zosynchronizovať takmer čokoľvek“. Akvabely sa jednoznačne zaradili medzi moje obľúbené filmy. Je dobré vedieť a vidieť, že ľudské hodnoty ako radosť, odvaha, prekonanie strachu a túžba po slobode stále žijú.
