Konferencia Krpáčovo 2025 Letopis Záber z filmu Letopis. Foto: Film Expanded
Písmo: A- | A+

V slovenskom a českom filmologickom, ale aj širšom kultúrnom prostredí je už pravidlom to, že sa každé dva roky organizuje česko-slovenská filmologická konferencia. Zaužívaným sa stalo počas posledných rokov aj to, že sa koná v Nízkych Tatrách, v časti Krpáčovo a v hoteli Polianka. Konferenciu zorganizovali Asociácia slovenských filmových klubov v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom a Ústavom divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Na túto udalosť si vyhradili termín 16. – 19. októbra 2025 a účastníkov pozvali na rozmanité spracovanie témy Norma a odchýlka. Rokmi nadobudnutý status úspešného a inšpiratívneho stretnutia rôznych odborníkov z oblasti filmu, ale aj estetiky, filozofie, kulturológie, výtvarného umenia atď., tak opäť ponúkol priestor na predstavenie a oboznámenie sa s prácou, v ktorej hrá hlavnú alebo vedľajšiu úlohu film.

Spomaľte

Konferenciu otvorili riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký, filozof a estetik Peter Michalovič a filmový teoretik a historik Martin Kaňuch. Nasledovala projekcia nového filmu dokumentárneho fotografa, režiséra a kameramana Martina Kollara Letopis (2025). Uviedla ju filmová teoretička, kritička a pedagogička Mária Ferenčuhová. Predstavila pozadie vzniku filmu, ktorý ťaží z pôvodnej spolupráce Martina Kollara a zosnulej režisérky Márie Rumanovej. Podľa Ferenčuhovej priniesol Kollar do tejto tvorivej spolupráce humor a Rumanová výnimočnú ľudskú senzitívnosť, čo je stále vnímateľné vo výslednom filme. Prítomným zároveň odporúčala spomaliť.

V čase posledných intelektuálnych príprav na konferenčné prednášky a prezentácie sa táto požiadavka zdala trochu netradičnou. No zároveň sa už na začiatku filmu javilo, že spomalenie je jeho normou. Vnímanie jednotlivých sledov snímok pritom dostalo divákov do krajiny bezčasovosti, v ktorej je medzi narodením a smrťou vzduchoprázdno a človek, ktorý pracuje vo svojich stereotypoch a v pravidelnom rytme činností, je často uväznený v rigidnej či až sterilnej linearite a normativite. Letopis navodil nielen náladu, ktorú podporilo sychravé počasie, ale v obklopení majestátnymi horami a v tichu, ktoré sprevádzalo jeho sledovanie až do úplného ukončenia titulkov, dosiahol až meditatívny charakter.

Radostné stretnutia, vášnivé diskusie

Druhý deň sa niesol už v tradičnom živom „krpáčovskom“ ruchu. Sprevádzal radostné stretnutia, vášnivé diskusie počas stanoveného času určeného pre otázky k jednotlivým príspevkom, ale aj mimo oficiálneho programu.

Prvá filozoficko-estetická sekcia, do ktorej patrili Josef Fulka, Ondřej Dadejík, Martin Kaplický a Romana Javorčeková, vytvorila vhodný teoretický základ v upresnení si pojmového aparátu. Tiež ponúkla možnosti rozmanitého nahliadania na zdanlivo presnú a zaväzujúcu tému Normy a odchýlky. Ďalšia sekcia bola priestorom na hlbšie oboznámenie sa s konkrétnymi filmami vytvorenými v českom a slovenskom prostredí v posledných rokoch. Jana Bébarová predstavila svoj výskum nedávno oceneného filmu slovenského režiséra Mira Rema Raději zešílet v divočině (2025). A Peter Michalovič sa venoval filmom Jakuba Kronera Miki (2024) a Černák (2025).

Popoludňajší čas významne zaplnili Michal Babiak. Predstavil filmovú tvorbu srbského režiséra Aleksandra Petroviča. Juraj Malíček prišiel s fenoménom paródií a pastišu v normalizačnej kinematografii. Zuzana Goleinová ukázala svoju systematickú prácu vo sfére filmovej eseje, Petr Mareš v oblasti nemého filmu. Milan Cyroň sledoval normalizáciu na Slovensku a Aymen Majerský sa pokúsil interpretovať svoje úvahy, či je možné alebo nemožné zobraziť rituál vo filme.

Estetika filmu

Záver dňa patril okrem projekcie už spomínaného filmu Raději zešílet v divočině predovšetkým prezentácii novej knihy Estetika filmu, ktorú vydal Slovenský filmový ústav v roku 2025. Úskalia slovenského prekladu rozsiahlejšieho diela štyroch francúzskych filmových teoretikov, estetikov a filozofov – Jacquesa Aumonta, Alaina Bergala, Michela Marie a Marca Verneta priblížila prekladateľka Mária Ferenčuhová.

Tretí konferenčný deň





Záber z filmu Letopis. Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmový festival inakosti 2026 Martin Klinčúch a Filip Koish vo filme Dva sršne. Foto: Continental film

Slovenské filmy na FFI 2026: Dva sršne, Chica Checa aj Suka

Jubilejný dvadsiaty ročník Filmového festivalu inakosti uvedie vo svojom programe dvadsiatku slovenských filmov. Festival sa koná od 18. do 24. novembra v bratislavských kinách Lumière a Edison Film Hub. Organizátori sa tešia z toho, že z osemdesiatich titulov v programe môže byť až štvrtina slovenských. „Výnimočné je aj to, že v rámci sekcie Slovenská sezóna uvedieme v distribučnej premiére a exkluzívnej predpremiére dva domáce celovečerné filmy,“ hovorí riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. Raz treba dať deťom slobodu Po premiére v Karlových Varoch prichádza do slovenskej distribúcie od štvrtku 19. novembra česko-francúzsko-slovenská snímka Chica Checa režiséra Šimona Holého. Hlavnou postavou je poštárka, ktorej zomrie manžel a zostane sama. Zo zahraničia sa jej vráti syn, o ktorom si myslí, že pracuje v banke. Veci sa však majú trochu inak. „Chica Checa otvára niekoľko tém. Otvára vzťah matky a syna, otvára tému drag queens, ktorá je u nás stále ešte na okraji a nepoznaná, otvára aj tému života po päťdesiatke, keď človek zostane sám, takisto tému vidieckeho prostredia a klebiet“ hovorí slovenská koproducentka filmu Silvia Panáková. To, čo sa matka dozvie o synovi je pre ňu šokujúce a nevie to spracovať. Cestu k synovi však neprestane hľadať. „Pochopí, že raz jednoducho treba dať deťom slobodu,“ hovorí Panáková. „Režisér Šimon Holý vychádzal z vlastnej skúsenosti s mamou, takže dialógy vo filme nešuštia papierom....
Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie krátke snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho česko-francúzsko-slovenská komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Zobraziť všetky články