V roku 2025 uviedli distribučné spoločnosti v slovenských kinách 15 celovečerných dokumentárnych filmov nakrútených v domácej produkcii alebo v koprodukcii s inými krajinami. Spomedzi týchto snímok bolo sedem majoritne slovenských, jeden film vznikol v paritnej koprodukcii s Českou republikou. V ďalších siedmich prípadoch bola slovenská strana len menšinovým koproducentom. Hladinu domáceho audiovizuálneho prostredia rozvlnilo aj niekoľko krátkometrážnych filmov či dokumentárna séria pre televíziu. Tieto čísla naznačujú, že dokumentárny rok 2025 sa niesol v znamení doznievajúcich dobrých čias.
Z odstupu aj zblízka
Potešujúcou správou o dokumentárnych filmoch, ktoré vlani prišli do slovenských kín, je v prvom rade ich tematická i estetická rôznorodosť. Zameriavajú sa na skutočne rozmanité publikum. Od toho najširšieho, priam mainstreamového, ktoré konzumuje primárne obsah VOD platforiem (Netflix, Voyo, Max), cez zvedavé a skôr klubové publikum až po vyložene niche okruh festivalových divákov a diváčok. Príjemne ma prekvapilo aj to, že tvorcovia a tvorkyne vlaňajších filmov pri práci využívali celé spektrum režijných metód a prístupov k rozprávaniu. Ich filmy navyše ponúkajú celú škálu intenzít a tónov.
Niektoré si volia dištančné, prevažne statické snímanie ústiace až do experimentálneho, takmer galerijného filmu, akým je Letopis (r. Martin Kollar), iné sa rozhodli pre štylizovaný, hravý a zároveň živelný portrét, ako v prípade zobrazovania starnúcich dvojčiat v Raději zešílet v divočině (r. Miro Remo). Ďalšie publiku umožňujú vďaka empatickej kamere pristúpiť k protagonistom tak blízko, že sa takmer dotýkame ich pokožky a celkom zblízka pozorovať, prípadne až zakúšať ich výsostne osobné rodinné a vzťahové príbehy. Takýmito filmami sú Hranice vernosti (r. Diana Fabiánová) alebo minoritne slovenské filmy Tá druhá (r. Marie-Magdalena Kochová) a Svet medzi nami (r. Marie Dvořáková). Sčasti je takýmto filmom aj minoritne slovenský film Virtuálna priateľka (r. Barbora Chalupová), ten sa však zastavuje práve a len pri pokožke protagonistiek a do skutočnej hĺbky sa nedostáva. Naopak, film Pauly Ďurinovej Neplatené voľno svoju protagonistku sníma najskôr z odstupu, aby opatrne a postupne prenikal priamo do tkaniva (nielen) jej krehkosti.
Súčasnosť aj história
Medzi minuloročnými premiérami nechýbal ani dokumentárny film s rómskou protagonistkou a témou prekonávania sociálneho znevýhodnenia (Alenka a zázrak z cudzej krajiny, r. Daniel Dluhý), ani angažované pohľady na súčasné spoločenské fenomény: dezinformácie a „dezolátov“ vo vzťahu k ruskej invázii na Ukrajinu (minoritný Veľký vlastenecký výlet, r. Robin Kvapil), prístup jednotlivcov i celej spoločnosti k živej prírode (Hlas lesa, r. Zuzana Piussi, AMOOSED: losia odysea, r. Hana Nováková) či spôsoby a úskalia vyšetrovania a posudzovania trestných činov (Autičkári, r. Dominik Bari, Pachová stopa, r. Zuzana Piussi).
V kontexte množstva snímok zacielených na súčasnosť považujem za veľmi vzácny precízne spracovaný historický film o francúzskom konzulovi na Slovensku Étiennovi Manac’hovi Akcia Monaco, cez ktorý – aj s využitím dokudramatických postupov – režisér Dušan Trančík nasvietil pofebruárové obdobie obnovenej Československej republiky poznamenané stalinským terorom. Okrem spomínaných štrnástich filmov prišiel v roku 2025 do slovenských kín aj minoritne slovenský portrét českej horolezkyne, matematičky a neskôr i humanitárnej pracovníčky slovenského pôvodu Diny Štěrbovej Za oponou veľhôr (r. Hana Pinkavová). Podrobnejšie sa budem venovať hlavne majoritným, resp. paritným produkciám.
Magický dokumentarizmus
K najvýraznejším, najintenzívnejším a divácky aj festivalovo najúspešnejším filmom nesporne patril dvojportrét starnúcich dvojčiat Frantu a Ondru Klišíkovcov Raději zešílet v divočině. Jednak získal hlavnú cenu na karlovarskom festivale, čo je pre slovenského režiséra Mira Rema nespochybniteľný úspech, jednak intenzitu Removej réžie prudko umocnila realita, keď František Klišík bezprostredne po festivalovej premiére prišiel o život.
Film Raději zešílet v divočině voľne nadväzuje na rovnomennú knihu publicistu Aleša Palána a fotografa Jana Šibíka. Nereprodukuje však jej obsah, nevysvetľuje, neponúka genézu príbehu „zdivených“ bratov, ani ju nechce dopovedať. Uspokojuje sa s tým, že pôsobivo vizualizuje a narativizuje prítomné okamihy. A robí to divácky mimoriadne podmanivým, priam až magickorealistickým spôsobom. Životný príbeh bratov rozpráva jedna z ich kráv, respektíve vôl prehovárajúci hlasom Jiřího Lábusa, a dvojčatá vidíme najčastejšie v bizarných situáciách. Nejde však len o prezentáciu ich živelného a dosť svojského „farmárčenia“, ale aj o obrazy-symboly, ktoré zo života bratov Remo cielene vyberá. Fajčenie cez stenu je znakom spoločného dychu, prepojenia, ktoré je pevné ako múr, ťažké ako kameň a zároveň expanzívne ako plyn. A zároveň je diera v stene rovnako realistickým indexom spustnutosti domu, v ktorom bratia žijú, ľúbia sa i neznášajú, kričia, smejú sa aj nariekajú.
Vďaka spolupráci s kameramanom Dušanom Husárom je Remov film miestami až estétsky, takmer manieristický. „Špinavosť“ ošarpaného vidieckeho prostredia Remo s Husárom povyšujú na ornament. Film, väčšinovo prijatý veľmi pozitívne, ak nie rovno nadšene, však rovnako presne vystihuje aj jedna z mála štipľavo kritických recenzií. Český kritik Ondřej Pavlík v nej píše: „Aby Remo svoj ťažko vydolovaný materiál patrične predal, exploatačne na seba vŕši jednu atrakciu za druhou. (…) Výsledkom je akási zvrátená kombinácia cirkusovej freak show a vlasteneckého skanzenu, súbor divácky vďačných megahitov, medzi ktorými chýba akýkoľvek priestor sa na bratov, ich miesto a vzťahy skutočne koncentrovanejšie naladiť.“[1]
Kto však zažil uvedenie Removho filmu v prítomnosti jedného z protagonistov, vytušil, že filmu sa darí stvárňovať prinajmenšom jednu z autentických polôh dvojčiat a že Remov ohňostroj atrakcií je výsledkom hry, na ktorej sa Klišíkovci ochotne podieľali. Zároveň je však snímka aj pokračovaním tak trochu exploatačnej línie, ktorú – v menej hlučnej podobe – načrtol už Remov študentský film Arsy-Versy (2009) a plne ju rozvinul o poznanie intenzívnejší Comeback (2014).
Pohľad mimozemšťana
Druhý celovečerný film Martina Kollara Letopis, ktorý získal hneď dve ceny na MFDF Ji.hlava 2025 a aj cenu MFF Cinematik za najlepší slovenský dokumentárny film minulého roka, je vystavaný celkom inak ako ten Remov. Kollarovou autorskou metódou je naopak odstup a vyčkávanie. Filmové zábery tu doznievajú v meditatívnej vyprázdnenosti alebo ústia do diskrétnej pointy.
Letopis je kronikou Slovenska krátko pred pándemiou a počas nej, no vo filme sú zamlčané podstatné údaje o presnom mieste, čase a okolnostiach snímaných udalostí. Martin Kollar začal film nakrúcať v autorskom tandeme s dokumentaristkou Máriou Rumanovou (1989 – 2019). Podľa jeho vlastných slov ho v čase príprav obaja charakterizovali ako pohľad na Slovensko očami mimozemšťana. Je to celkom vhodné označenie. Vďaka absencii kľúčových informácií o tom, na čo sa vlastne pozeráme, sa krajina a jednotlivé prostredia javia ako prízračné obrazy čudného, ťažko zrozumiteľného sveta.
V skutočnosti nie sú až také prízračné. Vidíme nacvičovanie vojenského postupu v prípade možnej pandémie (ktorá vzápätí nastala a vyzerala len o trochu odlišnejšie). Záznam zabíjania prasiat počas epidémie moru ošípaných. Čakanie reportérov na zahájenie žatvy a pripravených nafotiť či natočiť príchod premiéra a jeho jazdu na kombajne. Múzeum Andyho Warhola v Michalovciach, do ktorého počas dažďa zateká, či otvorenie nového verejného priestoru rekonštruovanej fontány na bratislavskom Námestí slobody.
Udalosti spoločenského významu, hodné kronikárskeho záznamu, sú v Letopise pretkávané menej významnými jednotlivosťami: zachytením sochy obrovského Spasiteľa vytesaného zo snehu a ľadu, lockdownového kočíkovania na balkóne, hypnotickej seansy či vyšetrovania narkoleptickej pacientky… Aj niekdajšie letopisy kombinovali každoročne sa opakujúce udalosti s tými mimoriadnymi. No neprítomnosť komentára, informatívnych titulkov a k tomu nezrozumiteľnosť hovoreného slova v Kollarovom filme spôsobujú, že opakujúce sa motívy filmu nadobúdajú zvláštnu naliehavosť. Objavujú sa tu totiž najmä extrémne výkyvy počasia, riziko nákazy, environmentálne záťaže a celková paralýza krajiny. Pomalé, doznievajúce zábery Letopisu poskytujú priestor na ich opakované pozeranie. Z ich vzájomných vzťahov a trvania totiž na druhý či tretíkrát presakuje nádej, humor i
