Z filmového diania archív - Filmsk.sk

Slovenský film: Novinky a festivaly – týždeň 38/2025 Daniela Meressa Rusnoková vo filme Šedá zóna.

Stalo sa vo filme za týždeň 38/2025

Písmo: A^- | A⁺

Súhrn udalostí, ktoré sa v týždni 38/2025 stali v slovenskom filme alebo so slovenským filmom súvisia.

V pondelok 15. septembra sa v Piešťanoch skončil 20. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik. Uviedol takmer 100 celovečerných a krátkometrážnych filmov v siedmich festivalových kinách. Celkovo organizátori zaznamenali rekordných 20 439 vstupov. Hlavnú cenu súťažnej sekcie Meeting Point Europe získala nemecká dráma Pohľad do slnka režisérky Masche Schilinski. Víťazom Ceny Literárneho fondu Cinematik.doc sa stal film Letopis režiséra Martina Kollara. Cenu primátora mesta Piešťany získal dokument Mira Rema Raději zešílet v divočine. Svojho víťaza si v Piešťanoch vyberalo aj publikum. Cenu divákov získalo česko-slovensko-ukrajinské road movie Veľký vlastenecký výlet režiséra Robina Kvapila.

Od štvrtka 18. septembra sú v kinách dva z filmov ocenených na Cinematiku – Letopis aj Veľký vlastenecký výlet. Snímka Mira Rema Raději zešílet v divočině príde do kín 2. októbra. V predpremiére ju 19. 9. uviedlo bratislavské Kino Lumière, ktoré pripravilo profilovú prehliadku Remových filmov. Uvedie jeho snímky Comeback (2014), Richard Müller: Nespoznaný (2016), Cooltúra (2016) a Láska pod kapotou (2021).

Poznáme víťazov Igricov, v kinách sa darí Otcovi

Najstaršie slovenské audiovizuálne ceny Igric vyhlásili 21. septembra víťazov svojho 36. ročníka. V kategórii hranej tvorby pre kiná sa z Igrica tešil Miloslav Luther. Ocenili ho za scenár filmu Spiaci účet, ktorý tiež režíroval. V televíznej dramatickej tvorbe uspela Scarlett Čanakyová so scenárom seriálu Čas nádejí (r. Ján Sebechlebský). Igrica za dokumentárnu tvorbu získala Daniela Meressa Rusnoková za réžiu filmu Šedá zóna. Čerstvou držiteľkou Igrica je tiež Kristína Bajaníková. Cenu jej udelili v kategórii animovanej tvorby za krátku snímku z produkcie FTF VŠMU Ako medveď zložil pieseň. Tvorivú prémiu za audiovizuálnu teóriu a kritiku získala filmová historička Petra Hanáková s knihou Máme svoj film! Slovenská filmová kultúra a propaganda 1939 – 1945, ktorú vydal Slovenský filmový ústav.

Najnavštevovanejším filmom v slovenských kinách je už druhý týždeň za sebou Otec režisérky Terezy Nvotovej. Snímku, ktorá sa inšpirovala skutočnou udalosťou, keď otec zabudol v rozhorúčenom aute dieťa, ktoré tam zomrelo, videlo od premiéry už vyše 51 000 divákov.

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...

Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....

Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...

Zobraziť všetky články