Rubrika: Recenzie

J. R. R. Tolkien nezanechal po sebe príliš rozsiahlu tvorbu, no univerzum, ktoré stvoril, stále láka na ďalšie preskúmanie. V jeho spisoch ožíva bohatá mytológia rôznych rás, z ktorej sa postupne odhaľoval rodokmeň vedúci až k Bilbovi, Frodovi, Gandalfovi či jeho rivalovi Sarumanovi. Samotný námet animovaného filmu Pán prsteňov: Vojna Rohirov sa objavuje na jedenástich stranách v knihe Pán Prsteňov: Dve veže ako zmienka o udalostiach, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v zjednotení znepriatelených ľudských rás. Tým sa rozšírila interpretácia nedopovedaného príbehu o hrdinoch, zradcoch a legendárnej bitke.

Mýtické grécke sirény, spolovice ženy, spolovice vtáky, sú v Odysei opísané ako stvorenia, ktoré svojím spevom lákali námorníkov a privádzali ich do tragickej smrti na útesoch. Parthenope, jedna z nich, sa po neúspešnom pokuse zvábiť Odysea hodila do vôd mora. V mieste, kde zahynula, sa neskôr zrodilo mesto Parthenope, dnešný Neapol. Paolo Sorrentino píše milostný list svojmu rodnému mestu a predvídateľne napĺňa predstavu o dokonalej žene.

„Autor sa stal vlastným výtvorom, čo nedáva zmysel…“ hovorí postava profesora Nervóznika v animovanom filme Dino Diplodok. Tento film si diváka môže získať svojou originalitou – metafikciou o tvorivosti – aj ihravosťou. Fantázii sa medze nekladú. Dino Diplodok je animovaná snímka a skúma ideu hľadania vnútorného dieťaťa – velebí nekonečný potenciál fantázie ako ten najúčinnejší nástroj sebavyjadrenia.

Začiatkom januára vstúpil do slovenských kín koprodukčný film Nikto ma nemá rád režisérskej dvojicePetr Kazda a Tomáš Weinreb. Vzťahová dráma prostredníctvom hlavných hrdinov Sáry (Rebeka Poláková) a Martina (Mantas Zemleckas) skúma pocity osamelosti a odlúčenia, ktorým každý z dvojice čelí z rôznych príčin. Sú spojené nielen s osobným trápením, ale aj so spoločenskou izoláciou.

Vo filmovom svete španielskeho režiséra Pedra Almodóvara sa prelínajú snové až absurdné obrazy s temnými a humornými situáciami, v ktorých sa ocitajú bizarne konajúce postavy. Tentoraz Almodóvar prichádza s vážnou témou, ktorá vyzýva na zamyslenie. Smrť v nás má vyvolať pocit ľudskosti, no namiesto očakávaných emócií divák dostáva chladný návod na to, ako odísť z tohto sveta elegantne a predovšetkým čo najmenej zraňujúco pre svoje okolie.

Skutočne počúvať je náročné. Ešte náročnejšie je načúvať samému sebe. Nórska režisérka Lilja Ingolfsdottir o tom presviedča vo svojom dlhometrážnom debute Až na veky, ktorý na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch získal hneď niekoľko ocenení. Snímka nás núti zamyslieť sa nad tým, čo cítime, keď sa pozeráme do zrkadla, a predstavuje známe dialógy z novej perspektívy. Stačí […]

Mačacia odysea je krásna aj bez slov. Hovorí o apokalyptickom príbehu plnom zásadných podobenstiev o súčasnej dobe.

„Ak drístaš, zabijem ťa. Ak klame on, zabijem jeho!“ Hrozba psychickým aj fyzickým násilím sa ako leitmotív vinie psychologickou drámou Nerob vlny (2024), v ktorej režisér Teddy Lussi-Modeste chytí diváka do pavučiny sugestívneho príbehu.

Filmy, ktoré vybočujú z naratívnych a zobrazovacích kánonov, dobrovoľne sa vydávajú na pole experimentu posúvajúceho filmovú reč a rozprávajú primárne prostredníctvom metafor alebo iných trópov, sa na Slovensku dlhodobo objavujú len sporadicky. K tvorbe Viery Čákanyovej, ktorá v nedávnej minulosti inovovala formy a naratívne možnosti dokumentárneho filmu trilógiou FREM, Biela na bielej a Poznámky z Eremocénu, sa tento rok v hranom filme pridal György Kristóf s tanečným dystopickým sci-fi Zenit a v tom dokumentárnom aj Paula Ďurinová s filozofickou básňou Lapilli.

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Architektúra, tak ako umenie všeobecne, uniká snahe o jednotnú definíciu. „Umenie stavať“, „organizácia priestoru“ či „služba pre život“ – hádam každý architekt má tú svoju. Je to zrejme táto hraničná poloha architektúry ako disciplíny, ktorá otvára množstvo uhlov pohľadu, a zároveň disciplíny so špecifickým významom nielen v rovine umeleckej či technickej, ale aj spoločensko-politickej.