Ak by som si mala minuloročnú slovenskú filmovú produkciu predstaviť ako filmovú scénu, vybavil by sa mi obraz rodiny von Essenbeckovcov z Viscontiho Súmraku bohov. Viaceré generácie a názorové prúdy spojené nielen rodinným putom, ale najmä prosperujúcim rodinným podnikom, ponorené do vlastného sveta počas počúvania hudby. Tento kultúrny rituál je však vyprázdnený. Rodina sa javí byť na vrchole síl, ale nevyhnutne speje k úpadku v dôsledku vnútorných rozporov a kolaborácie s totalitnou mocou, ktorú chce ovládnuť, tá ju však už vnútorne pretvára. Podobne aj slovenská filmárska obec zbiera plody relatívne stabilizovaného audiovizuálneho prostredia posledných 15 rokov, pod vplyvom zmien kultúrnej politiky presadených v mene proklamovaného národného záujmu jej však hrozí štiepenie a oslabenie.
Divácka úspešnosť aj viditeľnosť na festivaloch
Táto pochmúrna paralela by možno nebola namieste, keby sme porovnávali len hraný film roku 2025 s rokom predchádzajúcim. Keď som vlani hodnotila hranú produkciu roku 2024, videlo sa mi, že prešľapuje v bezpečných vodách stredného prúdu a chýba jej formálna diverzita. Napriek prelomovým výsledkom návštevnosti domácich titulov som preto len ťažko mohla hovoriť o silnom roku. Pohľad na rok 2025 je o poznanie iný – v celku filmovej produkcie i v oblasti hranej tvorby.
Počet majoritných alebo paritných titulov sa za posledných päť rokov stabilizoval okolo dvoch desiatok. Rok 2025 priniesol vyvážené zastúpenie filmových rodov: deväť hraných, osem dokumentárnych a tri animované filmy. Sú pestré z hľadiska žánrov, autorských poetík aj generácií. Nájdeme medzi nimi formálne experimenty aj tradičnejšie filmové formy, diela realisticky i fantazijne štylizované, výsostne artové aj divácky ústretové, výpravnejšie i nakrútené skôr v amatérskych podmienkach. Výrazné debuty, úspešné filmy strednej generácie, aj comeback filmového veterána. Dva tituly sa dostali do prvej pätnástky v rebríčku diváckej návštevnosti v ére samostatnosti. A slovenské filmy získali aj vizibilitu na medzinárodných festivaloch. Môžeme však po viacerých zásahoch rady Audiovizuálneho fondu do odporúčaní o podpore filmovým projektom a po zmenách v Slovenskej televízii a rozhlase, prirodzenom koprodukčnom partnerovi slovenských filmov, čakať rovnaké vyhliadky aj pre tento rok? Cítite v tom teraz onen wagnerovsko-viscontiovský moment súmraku: krásu zmiešanú so zánikom?
Kontinuity hraného filmu
Slovenský hraný film v roku 2025 pokračoval v trende nastolenom už v roku predchádzajúcom. Filmovým príbehom naďalej dominoval záujem o témy kolektívnej a kultúrnej pamäti. Prejavilo sa to výraznejším zastúpením životopisných filmov (ČERNÁK, Duchoň, Nepela) alebo filmov naviazaných na referenčné pozadie historickej a sociálnej reality (Otec, Hore je nebo, v doline som ja; Potopa). Filmová reflexia minulosti opäť vychádzala z potreby kolektívnym spomínaním prostredníctvom paralel so súčasnosťou pomenovať zdieľanú skúsenosť a identitu krajiny. Tentokrát sa však v centre väčšiny filmov neocitli dejinné zlomy ako 2. svetová vojna, okupácia 1968 či koniec štátneho socializmu, ale skôr analýza koreňov a súčasnosti postsedliackeho kmeňového spoločenstva založeného na väzbe k pôde a rurálnemu prostrediu, jeho katolícko-patriarchálnemu podložiu a z toho neraz vyplývajúcej konformnosti s vládnou mocou na úkor slobody jednotlivcov.
S predchádzajúcim rokom spája hraný film roku 2025 tiež snaha o divácku komunikatívnosť. Naprieč rôznymi žánrami sa objavili silné príbehy s výborne modelovanými postavami podnecujúcimi divácku identifikáciu, aj hereckým obsadením. Tomu dominoval Milan Ondrík v ČERNÁKOVI, Otcovi aj Kronike večných snílkov. Nemenej pôsobivé však bolo aj podanie reálnych postáv od Vladislava Plevčíka v Duchoňovi či Josefa Trojana a Zuzany Mauréry v Nepelovi. Uplatnenie známych hereckých tvárí v silných postavách súvisí s celkovou profesionalizáciou filmárskeho štandardu hraného filmu posledných rokov. Pozitívnym prekvapením je suverénne režijné vedenie nehercov a ich skombinovanie s neopozeranými hereckými tvárami v debutoch Hore je nebo, v doline som ja a Potopa. Očividne platí, že stávka na presvedčivé a presvedčivo dramaturgicky a herecky stvárnené postavy vie osloviť širšie publikum.
Tri silné debuty
V čom sa rok 2025 od roku 2024 radikálne líši, je sila režijných debutov. Kým predchádzajúci rok nepriniesol žiadne výrazné nové talenty, vlani mali premiéru až tri konceptuálne, scenáristicky i realizačne suverénne zvládnuté prvé filmy. Nakrútili ich nedávni absolventi a absolventka Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení.
Výnimočnú kvalitu filmov Hore je nebo, v doline som ja; Potopa a Nepela potvrdilo aj bilančné hodnotenie Film.sk. Obsadili v ňom prvé tri priečky a predbehli diela skúsenejších tvorcov. Ťažko povedať, či v prípade Kataríny Gramatovej, Martina Gondu a Gregora Valentoviča možno hovoriť o nástupe novej režijnej generácie, hoci všetci traja sa narodili v 90. rokoch a štúdium absolvovali v posledných piatich rokoch. Isté však je, že naproti vlne debutov z prelomu milénia, ktoré sa zaoberali najmä autobiograficky inšpirovanou psychologickou analýzou rodinných a osobných vzťahov, trojica debutov roku 2025 sa namiesto definovania osobnej identity naplno ponára do sociálnej reality prostredníctvom analýzy doby a prostredia.
Autentický obraz vidieckeho života
Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej je neokázalým zachytením pocitu dospievania v takzvaných hladových dolinách. Postsocialistická transformácia tam priniesla viac ekonomickej nestability ako slobody. Film vyniká nielen vizuálne pôsobivým a zároveň drsným zachytením autentického prostredia novohradskej obce Utekáč a skvelo obsadenými nehercami, ale aj schopnosťou postaviť rozprávanie na pozorovaní každodennosti. Hoci Gramatová vychádza z atmosféry a pocitu a jej film by sa zaobišiel aj bez trochu predvídateľnej zápletky. Do príbehu vnáša dramatické momentum prostredníctvom vykreslenia vzťahu dospievajúceho chlapca a jeho manipulatívnej matky. Artikuluje tak tému generačného prenosu a konfliktu kdesi na konci sveta, kam budúcnosť akosi zabudla doraziť.
Obraz vidieckeho života prináša aj Potopa Martina Gondu. Vracia sa však do čias socialistickej výstavby vodných diel a zachytáva s ňou spojenú traumu obyvateľstva zatopených obcí. Autenticitu filmu posilňuje jednak to, že bol takmer celý nakrútený v rusínčine a skombinoval mladé neherečky s hereckým ansámblom Divadla Alexandra Duchnoviča, jednak inšpirácia konkrétnymi príbehmi vysídľovania rusínskych dedín na východnom Slovensku. Dramatické jadro príbehu je opäť vystavané okolo generačného konfliktu medzi otcom, pripútaným k pôde predkov a dcérou, túžiacou po modernom živote v meste. Tento konflikt však nie je riešený plagátovo. Nevyhnutnosť modernizácie a trauma zo straty tradícií idú ruka v ruke, rovnako ako vodný živel prináša do životov protagonistov skazu i obnovu.
Mimoriadna profesionálna zručnosť
Nepela Gregora Valentoviča je najvydarenejším z trojice minuloročných filmov o reálnych postavách. Vyhýba sa klišé životopisných filmov, ktoré sa usilujú zachytiť životný oblúk protagonistu či protagonistky a zameriava sa na zlomové obdobie medzi krasokorčuliarovým úspechom na olympiáde v Sappore a jeho triumfom na majstrovstvách sveta v Bratislave. V psychologickom portréte ukazuje odvrátenú stránku kariéry športovca, ktorého síce poznala celá krajina, svoju skutočnú tvár však musel skrývať.
Valentovič našiel kľúč k Nepelovi ako nevyautovanému homosexuálovi túžiacemu uniknúť z pasce totalitného systému kvôli nemožnosti byť sebou samým prostredníctvom vykreslenia jeho blízkych vzťahov k ženám, najmä jeho trénerke.
Gramatovú, Gondu a Valentoviča spája okrem záujmu o realitu aj profesionálna zručnosť, pre debuty mimoriadna. Tá
