Rubrika: Recenzie

Mačacia odysea je krásna aj bez slov. Hovorí o apokalyptickom príbehu plnom zásadných podobenstiev o súčasnej dobe.

„Ak drístaš, zabijem ťa. Ak klame on, zabijem jeho!“ Hrozba psychickým aj fyzickým násilím sa ako leitmotív vinie psychologickou drámou Nerob vlny (2024), v ktorej režisér Teddy Lussi-Modeste chytí diváka do pavučiny sugestívneho príbehu.

Filmy, ktoré vybočujú z naratívnych a zobrazovacích kánonov, dobrovoľne sa vydávajú na pole experimentu posúvajúceho filmovú reč a rozprávajú primárne prostredníctvom metafor alebo iných trópov, sa na Slovensku dlhodobo objavujú len sporadicky. K tvorbe Viery Čákanyovej, ktorá v nedávnej minulosti inovovala formy a naratívne možnosti dokumentárneho filmu trilógiou FREM, Biela na bielej a Poznámky z Eremocénu, sa tento rok v hranom filme pridal György Kristóf s tanečným dystopickým sci-fi Zenit a v tom dokumentárnom aj Paula Ďurinová s filozofickou básňou Lapilli.

Druhý celovečerný film švédskeho režiséra Gustava Möllera Dozorkyňa je intenzívny psychologický triler. So scenáristom Emilom Nygaardom Albertsenom, s ktorým Möller spolupracoval aj pri svojom debute Tiesňové volanie (2018), vybudovali štruktúru filmu na motíve pomsty. Pomsta ako hlavná motivácia postáv je v kinematografii prítomná, ba až nadužívaná natoľko, že sa môžeme pýtať, či je ďalší film o pomste nutný a čo ešte môže priniesť. Dozorkyňa sa síce nezapíše medzi sto najlepších filmov storočia, ale napriek tomu sa oplatí ju vidieť.

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Architektúra, tak ako umenie všeobecne, uniká snahe o jednotnú definíciu. „Umenie stavať“, „organizácia priestoru“ či „služba pre život“ – hádam každý architekt má tú svoju. Je to zrejme táto hraničná poloha architektúry ako disciplíny, ktorá otvára množstvo uhlov pohľadu, a zároveň disciplíny so špecifickým významom nielen v rovine umeleckej či technickej, ale aj spoločensko-politickej.

„Vrátiť sa domov? Čo ma tam čaká?“ Hlas prerývajúci tmu a vychádzajúci z temnoty minulosti je plný pochybností. Kladie prvé z množstva otázok, ktoré otvára v dokumente Dahomey jeho režisérka, scenáristka a spoluproducentka Mati Diop. Francúzsko-senegalská filmárka zaň na tohtoročnom Berlinale získala Zlatého medveďa.

Režisér Víťazoslav Chrappa vo filme Via Slovakia odhaľuje nevšednú cestu nevšedného pútnika Slavomíra Duchoviča. Je na ceste: tak po Slovensku, ako aj v živote. Temné tiene minulosti – boj so závislosťami a sebadeštruktívny vorkoholizmus – jeho cestu oddialili, no narazili na bod zlomu. Závislosť mu už viac nevládne.

Tínedžeri z detských domovov to po páde totality schytali. Amerikánka nás vracia do čias, keď sa ich nikto nič nepýtal a za tichý vzdor znášali systémovú pomstu.

Asi každý máme svoj osobný zoznam katastrof, ktoré by sme za žiadnych okolností nechceli zažiť z bezprostrednej blízkosti. Trúfam si odhadnúť, že smrť v rôznych podobách zaberá v zozname popredné miesto. Početné úmrtia smrť vo vojne či hromadných nešťastiach, skon blízkeho človeka, napokon aj náš vlastný. Ako povie jedna z postáv koprodukčnej (česko-slovensko-chorvátskej) hranej prvotiny českej filmovej režisérky Veroniky Liškovej Rok vdovy (2024): „Už jenom tím, že člověk žije, si zadělává na smrt.“

Dokument režiséra Maroša Brázdu o stužkovej slávnosti v deň parlamentných volieb odhaľuje jedinečný moment, keď mladí ľudia zisťujú, prečo musia zo Slovenska odísť. 

Dokumentárny film Prezidentka zachytáva pôsobenie Zuzany Čaputovej vo funkcii prezidentky Slovenskej republiky vrátane volebnej noci v marci 2019 či spoločného vyjadrenia s nadchádzajúcim prezidentom po atentáte na premiéra v máji 2024. Viac než o Čaputovej portrét však ide o bilanciu obdobia piatich rokov, rekapituláciu udalostí, ktoré ovplyvnili Slovensko – parlamentné voľby a víťazstvo Igora Matoviča, pandémia COVID-19 a chaotické opatrenia s ňou súvisiace, čakanie na vakcínu, stúpanie preferencií opozície, pád vlády, úradnícka vláda.