Architektúra, tak ako umenie všeobecne, uniká snahe o jednotnú definíciu. „Umenie stavať“, „organizácia priestoru“ či „služba pre život“ – hádam každý architekt má tú svoju. Je to zrejme táto hraničná poloha architektúry ako disciplíny, ktorá otvára množstvo uhlov pohľadu, a zároveň disciplíny so špecifickým významom nielen v rovine umeleckej či technickej, ale aj spoločensko-politickej.
Režisér Víťazoslav Chrappa vo filme Via Slovakia odhaľuje nevšednú cestu nevšedného pútnika Slavomíra Duchoviča. Je na ceste: tak po Slovensku, ako aj v živote. Temné tiene minulosti – boj so závislosťami a sebadeštruktívny vorkoholizmus – jeho cestu oddialili, no narazili na bod zlomu. Závislosť mu už viac nevládne.
Aj takto možno v skratke opísať celovečerný debut Pauly Ďurinovej Lapilli, ktorý mal svetovú premiéru na festivale v Karlových Varoch a v závere roka ho diváci uvidia aj v slovenských kinách. Režisérka sa v snímke vydáva na intímnu cestu spomínania na zosnulých starých rodičov, pričom rôzne fázy jej smútku sa rozpínajú medzi morskými prúdmi, temnými jaskyňami a sopečnými púšťami.
Dokument režiséra Maroša Brázdu o stužkovej slávnosti v deň parlamentných volieb odhaľuje jedinečný moment, keď mladí ľudia zisťujú, prečo musia zo Slovenska odísť.
Dokumentárny film Prezidentka zachytáva pôsobenie Zuzany Čaputovej vo funkcii prezidentky Slovenskej republiky vrátane volebnej noci v marci 2019 či spoločného vyjadrenia s nadchádzajúcim prezidentom po atentáte na premiéra v máji 2024. Viac než o Čaputovej portrét však ide o bilanciu obdobia piatich rokov, rekapituláciu udalostí, ktoré ovplyvnili Slovensko – parlamentné voľby a víťazstvo Igora Matoviča, pandémia COVID-19 a chaotické opatrenia s ňou súvisiace, čakanie na vakcínu, stúpanie preferencií opozície, pád vlády, úradnícka vláda.
Ženský hlas oznamuje, že riaditeľ festivalu fotografie Les Rencontres d’Arles jej ponúka priestor na veľkú výstavu. „Na podobnú správu som čakala päťdesiat rokov. Celý svoj život. Celý ten čas som bola presvedčená, že som fotografka, ale nikoho to nezaujímalo.“ Píše sa rok 2019 a fotografie Libuše Jarcovjákovej čoskoro spozná celý svet.
Najlepším českým dokumentom oceneným v sekcii Česká radost je Dům bez východu Tomáša Hlaváčka, cenu za najvýraznejší svetový dokument zo sekcie Opus Bonum si odniesla slovenská snímka Prezidentka režiséra Marka Šulíka. Ocenenie za najlepší debut tento rok získal film Šedá zóna Daniely Meressy Rusnokovej. Dvadsiatyôsmy ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava v sobotu 2. 11. počas záverečného ceremoniálu odovzdal ocenenia.
Dvadsiatyôsmy ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava otvorila v piatok 25.10. Prezidentka režiséra Marka Šulíka. Ocenenie za krátky film si odniesol indický film o dedine hluchonemých Keď dieťa zaplače… (r. Shadab Farooq).Cenu za najlepšiu dokumentárnu knihu si odniesol zborník Jestli mám zemřít, ať je to příběh Palestínok žijúcich v Česku alebo Čechov s koreňmi v […]
Už zajtra sa začne 28. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava (25.10. – 3.11.). Festival otvorí očakávaná svetová premiéra časozberného portrétu Zuzany Čaputovej Prezidentka v réžii Mareka Šulíka. Unikátny pohľad na vojnové obdobie na Slovensku ponúkne retrospektíva Máme svoj film! Obrazy Slovenského štátu. Tohtoročná Ji.hlava je výnimočná aj svojou dĺžkou –prvýkrát potrvá až 10 dní.
Dokumentárny film Šedá zóna je osobným svedectvom o živote s dieťaťom so špeciálnymi potrebami. Takisto zaznamenáva skúsenosť režisérky Daniely Meressy Rusnokovej so „sivou zónou“, teda obdobím medzi 22. až 25. týždňom tehotenstva, keď sa rodia vysoko nezrelí novorodenci, ktorých matka nedonosí až do 40. týždňa. V septembri na piešťanskom Cinematiku Šedá zóna vyhrala súťaž Cinematik.doc, aktuálne súťaží na festivale Jeden svet a bude sa premietať aj v oficiálnom výbere MFDF Ji.hlava. Od 24. 10. je v slovenskej distribúcii.
Najväčšie a najstaršie podujatie dokumentárneho filmu na Slovensku, Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet, oslavuje 25 rokov. V Bratislave sa koná od 18. do 27. 10.
„Pomóóóc!“ volá Iva Janžurová spod štyristo kilogramovej steny, ktorá na ňu spadla vo chvíli, keď mala ako Alžbeta I. predniesť záverečný monológ v Schillerovej hre Mária Stuartová na javisku Stavovského divadla v Prahe. V ten aprílový večer pred dvadsiatimi dvoma rokmi predstavenie pre jej zranenie nedohrali. Amatérsky záber otvára celovečerný dokument Janžurka, ktorý nakrútila jej mladšia dcéra Theodora Remundová, aj keď sa vraj predstave, že by mala točiť film o svojej mame, dlho bránila.
